Čo majú spoločné gitary a prvé máje?

Bola to generácia, ktorá žila big beatom. Prostredníctvom tohto fenoménu ponúkajú fotografie Petra Procházku autentický obraz doby, keď sa u nás končili „zlaté“ šesťdesiate  a nastúpila normalizácia.

„Toto je Carl Wilson z Beach Boys, ako sa snaží v predajni skla minúť koruny, v ktorých dostala slávna americká kapela honorár za vystúpenie na Bratislavskej lýre,“ hovorí fotograf Peter Procházka o jednej z najraritnejších snímok svojej výstavy Beatová generácia. Západné hudobné hviezdy v čerstvo okupovanom Československu na jar 1969 však boli stredobodom pozornosti nielen nadšeného publika, ale aj strážcov socialistického zriadenia. „Veď čo iné si možno myslieť o nenápadne sa tváriacom mužovi, ktorý v predajni skla akože číta noviny,“ smeje sa Procházka.

Big beat namiesto rocku

Tento záber patrí k najstarším na výstave, o rok viac má len momentka skupiny Prúdy, nakrúcajúcej televízny program Beat. To bolo vtedy magické slovo a mladej generácii neprekážalo, že beat či big beat bol u nás len menej „nebezpečným“ názvom pre rockovú hudbu. Nečudo, že ani s odstupom desaťročí  Procházka nemohol toto slovko obísť pri tvorbe výstavy, ktorej časovým ťažiskom je obdobie od konca 60. do prvej polovice 80. rokov.

Hoci jej gro tvoria zábery z koncertov a portréty hudobníkov, nie je to výstava len o hudbe, čo podčiarkuje aj jej podtitul - Elektrická gitara a prvomájové sprievody. „K beatovej generácii v našom vnímaní patril každý, kto sa búril proti neslobode a absurdnosti socialistického režimu a kto sa nechcel vzdať svojich ideálov,“ približuje koncepciu výstavy kurátorka Zuzana Lapitková.

A tak na výstave nechýbajú ani „nehudobné“ snímky napríklad z prvomájového sprievodu v Bratislave v roku 1969, do ktorého tesne pred jeho defilé pod tribúnou vnikla skupina odvážlivcov nesúca transparenty s vlastnými portrétmi. Iný záber zasa dokumentuje protestný výlet partie mladých ľudí na bratislavský Kačín namiesto povinnej účasti na oficiálnej manifestácii.

Aj poplatnosť časom

Dokumentarista Procházka však zachytil aj scény z hudobných akcií poplatných vtedajšiemu režimu. Túžba hrať svoju hudbu neraz ústila do kompromisov, ktorých mieru si každý určil sám. Tragikomickosť doby ilustruje napríklad bizarný záber z koncertu skupiny Katapult koncom 70. rokov v Detve na pódiu „vyzdobenom“ nadšeným budovateľským heslom. Treba však povedať, že vtedy podobné heslá boli samozrejmosťou, človek na ne denne narážal na každom kroku a v podstate ich ani nevnímal. Pravda, ak sa nevyskytli v takom kontraste, akým bol práve koncert rockovej (či beatovej) kapely.

Peter Procházka začal fotografovať ako šestnásťročný v roku 1968 a hoci po krátkom pôsobení vo funkcii asistenta kamery v televízii strávil vyše dvadsať profesijných rokov ako výhybkár na železnici, všetok voľný čas trávil fotografovaním. „Bol som exkluzívnym fotografom V klubu v jeho najlepších rokoch,“ hovorí, „mojím honorárom bol voľný vstup pre mňa a frajerku.“ Stovky záberov sú dnes unikátnym archívom, ktorý zúročil aj v publikácii V Klub, no vďačne z neho čerpajú aj autori ďalších retro kníh.

Krásne  staré stroje

Atmosféru návratov, evokovanú mladučkými tvárami dnešných hudobných veteránov, znásobuje aj prostredie Galérie na peróne bratislavského Múzea dopravy (výstava trvá do konca augusta). Spoločníkmi historických fotografií sú v bezprostrednej blízkosti zaparkované krásne lokomotívy, z ktorých viaceré patrili k dobovému koloritu beatovej generácie.

Niekoľko záberov zo súčasnosti poskytuje zaujímavé porovnanie, napríklad diptych skupiny Buttons, posedávajúcej v roku 1968 v pamätnom a už neexistujúcom „hajzlbare“ na Vajanského nábreží s ich nedávnou fotkou, keď po vyše štyridsiatich rokoch vydala prvé cédečko. Podľa kurátorky Zuzany Lapitkovej sú však aktuálne snímky aj symbolickým dôkazom, že beatová generácia má čo povedať ešte aj dnes.