logo
Sme.sk | Kultúra | Literatúra | Čo čítame: Felixír života

„Vymyslel som si mydlo, ktoré si pamätá tvar namydleného tela, jeho pamäť trvá, aj keď sa rozpustí a zmizne v kanalizácii. Mojím tajným želaním je, aby všetko, čo som napísal, malo túto záhadnú vlastnosť, aby malo v pamäti všetky myšlienky tých, čo čítali,“ končí Ivo Vodseďálek svoju knihu Felixír života.

Paradoxne sa tento spolupútnik Egona Bondyho a Jany Krejcarovej z prelomu 40. a 50. rokov vyhýbal zverejňovaniu svojho diela a knihy mu začali vychádzať až po páde komunizmu. Nielen preto, že bol v minulom režime nežiaducim autorom, on odmietal dokonca publikovať aj v samizdate, pričom v roku 1950 spolu s Bondym založili a viedli samizdatovú edíciu Půlnoc.

Až po revolúcii a vydaní jeho súborného päťzväzkového diela z rokov 1949 až 1989 sa Vodseďálek stal všeobecne známym autorom.

Kniha Felixír života je bilančná, nie sú to však klasické memoáre, ale texty, v ktorých spája faktografiu s umeleckou tvorbou. Vracia sa k prvým povojnovým rokom, zoznámeniu s Bondym a jeho osudovou ženou Janou Krejcarovou („Naučili sme sa navzájom bolestne zraňovať. Sedeli sme v trojici pri stole nahí a hrali sa na pravdu, otázky boli kruté a vždy pravdivo zodpovedané“), k vzniku „trápnej poézie“ či k priateľstvu s Bohumilom Hrabalom.

V textoch venovaných súčasnosti cítiť často rozčarovanie i obavy, vyjadrené neskrývaným sarkazmom. „Je to spolok politikov, ktorí si pri okázalých verejných modlitbách dávajú pod kolená vankúšiky, aby netrpeli ich nohy, unavené nekonečným chodením po golfových ihriskách.“

nedeľa 19. 8. 2012 17:06 | Alexander Balogh
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2012 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní