JURAJ BINDZÁR funguje na scéne slovenskej literatúry, hudby, divadla či televízie už desiatky rokov. Rozhovory neposkytuje, pri príležitosti vydania jeho „plebejského románu Bez dúhy“, s ktorým sa stal finalistom ceny Anasoft litera, sa nám podarilo získať výnimku. Tak trochu aj po starej divadelníckej známosti.
Napísali ste román, ktorý sa svojsky vysmieva zo slovenských dejín a upozorňuje na možnosti ich rozličnej interpretácie. Prečo ste sa do niečoho takého pustili?
„Formulácia otázky je, prepáčte, veľmi nepresná. Z dejín sa nemožno vysmievať. A ak by som mal prijať to čudné sloveso, tak sa, samozrejme, nevysmieva román, ale autor. A on sa, s dovolením, sarkasticky uškŕňa nad poľutovaniahodne trápnym a, žiaľ, pre Slovač už dlho tradovaným spôsobom smutno-smiešneho hluchonemo-slepého a potrimiskárskeho chválenkárstva, ktoré, žiaľ, veľká časť slovenskej spoločnosti aj dnes prijíma ako spôsob prezentácie nášho národíka vo svete.“
Aký je váš Slovák?
„Môj Slováčisko ako sa patrí nebol nikdy Štúr, ale vždy ten pechvógel Jonáš Záborský, daj mu pánboh to jeho zlomyseľnícke nebo. On videl na Slovači toľko toho nepekného a málo príjemného preto, lebo to s nami myslel dobre. Prosté, nie?“
Čo je to nepekné?
„Veľmi mi prekáža, ako si mnohí Slováci v minulosti, mnohí i dnes nahovárali či nahovárajú, že sú, sme, výnimočný národ s výnimočnými vlastnosťami, a uniká im, nám, že za pojem národa a zanietené národovectvo sa často schováva všeličo - aj ľudská neschopnosť a nevzdelanosť, aj malosť a zloba, zášť i smrtonosná nenávisť. Navyše sú veci národné a slovenské pre mnohých Slováčiskov oveľa viac a zásadne dôležitejšie než veci ľudské a človečenské, čo je spôsob myslenia a nazerania na svet desivý. Nie? Tie vzdialenosti medzi národovectvom a nacionalizmom - šovinizmom, xenofóbiou, rasizmom a fašizmom boli v našich dejinách často veľmi malé, veľmi tesné a veľmi premenlivé. Ako všetci vieme, máme v našej novodobej histórii veľmi veľavravný príklad a príbeh jednej slovenskej republiky, keď bol tento neľudský princíp zákonmi povýšený na štátnu fašistickú ideológiu, všakáno. A to je pre mňa aj dnes - a dokiaľ budem žiť, to tak aj bude - dostatočne naliehavý dôvod na to, aby som sa ako Slováčisko a autor takýmito témami zapodieval a trápil.“
Príbeh je spleťou osudov ľudí z obdobia celého dvadsiateho storočia. Mená a prostredia pôsobia veľmi vierohodne. K pezinskému kraju, z ktorého pochádzate, sa aj priznávate. Kde ste brali inšpiráciu pre postavy?
„Samozrejme, že všetky postavy a všetko v mojom románe je zgruntu vymyslené, aj Stalin a jeho jasnovidec Messing, aj Goebbels, aj Zápotocký, aj Berija, aj Gottwald či Mach, alebo Asmolov sú v tých mojich príbehoch vymyslené figúry, figuríny či figuranti. Práve tak sú vymyslené i ostatné postavy, hlavný komunistický hrdina Pastucha, gardistický činovník Krúger i židovské dvojičky či pekári Meskovci a celé to slovenské plebejské panoptikum.“
Kde ste prišli na hlavného hrdinu, komunistu a partizána Štefana Pastuchu, ako ste nad ním uvažovali?
„Nepoviem.“
Ktoré z období 20. storočia považujete z pohľadu našinca za najproblémovejšie?
„Každé.“
Čo si myslíte o súčasných výkladoch slovenských dejín 20. storočia?
„Nikdy v živote som žiadnych vykladačov ničoho nepotreboval. Vystačím si s vlastnými omylmi.“
Ako predchádzať xenofóbnym a rasistickým prejavom v 21. storočí?
„Po stáročia už hľadajú na túto otázku odpoveď iní, múdrejší, dôveryhodnejší, serióznejší. S akým výsledkom, to je, myslím si, všeobecne známe a tristné.“
Ste režisér, hudobník, dramatik, scenárista, básnik - bonusom k románu je aj knižka veršov. Čo pre vás znamená písanie románu?
„Knižtičku veršov pribalil vydavateľ a kníhkupci, je to ich bonus, nie môj. Písanie románu pre mňa znamená trápenia, lopotu a najväčšiu samotársku radosť, akú som kedy zažíval.“
Záver knihy venujete príbehu z divadelného prostredia. Môže to byť pre čitateľa zaujímavé v dejinnom kontexte?
„O žiadnom dejinnom kontexte neviem, ale je to prosté. Po prvé, môj komunistický hrdina skončil po politickom prevrate ako vrátnik v divadle. Po druhé, román, ktorý práve píšem - Hekuba, román herečky, je životným príbehom slovenskej divadelnej herečky a veľa plebejcov z románu Bez dúhy bude žiť a šarapatiť aj tam vrátane súdruha Pastuchu, ale ten bude v tom čase socialistického Československa ako nomenklatúrny káder v divadle ešte riaditeľom. Čas sa na chvíľu vráti.“
Freud by mu to vysvetlil
(úryvok)
Ráno sa prebudia ešte za tmy. V objatí na studenej dlážke vedľa postele, Sára spala nahá na Štefanovom bruchu ako na perine a práve teraz sa so zlostným smiechom niekoho, koho nemilosrdne budia, naťahuje za budíkom, ktorý rachotí tam kdesi na doske stola, hľadá ho po hmate a kľačí rozkročená nad súdruhom predsedom.
Štefanko si ju zospodu so záujmom prezerá a potom sa rázne zodvihne na lakte a tvár jej zaborí medzi malé prsia s čiernymi hrubými bradavkami, ktoré zacíti na lícach. Hľadá ich jazykom, a keď ich objaví, tak bradavky vzápätí stvrdnú a jemu pripomenú sušené slivky a on znehybnie, oblizuje tie kúsky ožívajúcej voňavej kože a vdychuje tú dávnu vianočnú arómu maškrty a spomenie si na maminku a nevie, čo to má znamenať.
Freud by mu to vysvetlil, Frojd by ti to vysvetlil, súdruh Pastucha, keby na to pri〜šlo, tak ten by ti to vysvetlil, súdruh predseda, ten by ti to veru vysvetlil, veru, a nehanbi sa, Štefi, nehanbi sa, aj komunisti sú len ľudia.
Čítal si predsa, súdruženko, čo o tom napísal súdruh Gorkij, nie? Nie? No to je chyba, to si prečítaj, dozvieš sa, že každý správny komunista by mal nadovšetko milovať svoju mať, mater, muter, mámušu, mamu, mamičku a hneď po nej potom by mal milovať rodnú stranu a potom Rózu Luxemburgovú, Zoju Kosmodemjanskú a Zlaticu - Goldu Meierovú, to je tá židovka, ktorá vraj hrávala so súdruhom Stalinom karty. No to si ty, súdruh Pastucha, keď nemusíš, nevšímaj, ty len miluj tú svoju súdružku Sáru a hlavne o to dbaj, aby si vždy a všade plnil príkazy strany.
A ešte čosi - a to sa týka vás obidvoch, nepite toľko, už sa o tom dosť rozpráva a vieš, v straníckych kruhoch to nevidíme radi, nepoviem, sem-tam si vypiť so súdruhmi, ale s mierou, rozumie sa, leninsky uvážlivo.
Fórum kritikov
Je to životný príbeh čudného, málo sympatického hrdinu, ale Slováčiska ako sa patrí, našinca, potrimiskára, zbabelca a plebejca, z rodu tých vždy ľahko prispôsobivých a spoľahlivých sluhov a nemilosrdných drábov, na ktorých táto hrdá kocúrkovská republika odjakživa stále a i dnes spoľahlivo stojí... Autor rozohráva príbehy, v ktorých sa plebejskosť prejavuje práve tak gestami prirodzeného odporu proti násiliu, ako aj ochotou slúžiť každej moci. Nazdávam sa, že Bindzár napísal román, ktorý umelecky presvedčivými prostriedkami reflektuje dobu, v priebehu ktorej sa formovali viaceré základné identifikačné znaky a deje nášho národa.
Miroslav Marcelli
