František Andraščík začal od roku 1956 uverejňovať svoje verše a recenzie v literárnych časopisoch, píše Ján Zambor v doslove knihy Básne (vydal Modrý Peter) Františka Andraščíka (1931 – 2001). Po Esejach je to druhý súbor z tvorby autora, tohto „izolovaného, totálne frustrovaného, subjektu“, ktorý si napriek chorobe a neprajnej spoločensko-politickej atmosfére „zachováva ústretovosť, usiluje sa o kontakt... nepoddáva sa“.
V 60. rokoch bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a vysokoškolským pedagógom na filozofickej fakulte, autorom básnického debutu Brieždenie (1963) a zbierky Prísne ráno (1965), v ktorých použil voľný verš.
Už v týchto dielach je zreteľná existenciálna problematika, „autor vyjadruje nespokojnosť so stavom spoločnosti a prichádza s jej kritikou“.
V dvoch ďalších knihách (Rekviem za živým 1966; Zaklínanie 1967) sa básnikova reflexia prehĺbila, obohatila sa o motív úzkosti, pocitu ničoty a smrti, a tak je blízka symbolizmu. V roku 1971 bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, keď nepodpísal vyhlásenie o bezvýhradnom podporovaní politiky KSČ. Nemohol publikovať, venoval sa písaniu do šuplíka, vyrezávaniu figurálnych plastík a kolážam, napísal aj množstvo esejí. Úryvky z nich editor zaujímavo zakomponoval medzi básne („Ja som vždy veril, že treba, aby niekto videl seba aj svet, v ktorom žije, správne.“).
Nové obdobie v autorovej tvorbe nastalo až v roku 1985 (Úpenlivé ruky) a neskôr Svetadiel Tabu. V tom istom roku mu mala vyjsť, no nevyšla zbierka Azda som Indián, ktorá s predchádzajúcimi dvoma vytvára básnický triptych. „Autor si aj v ponovembrovom období ponecháva mravne nekompromisný kritický vzťah k realite.“
Andraščíkov lyrický subjekt je utrápený, osamotený, volá po blízkosti s človekom, so svetom, básnik preň hľadá spojenie s prírodou, vidiekom, rodom, a tak „potvrdzuje legitimitu rurálneho a rodového v novšej poézii“. Aj preto je v jeho básňach veľa prírodnej lyriky, ktorá vytvára istú paralelu s človekom. Z Andraščíkovej poézie zaznieva nostalgia za minulým i smútok z budúcnosti, do osobného vnáša všeobecné. Vyskytne sa aj hlboká irónia, a najmä pôsobivé metafory, zaujme návratnosť motívov, osobitne motív matky.
Editor Ján Zambor urobil z jednotlivých básnických diel taký výber, aby bola zjavná tematická viacrozmernosť Andraščíkovej poézie pri nezameniteľnej autorskej poetike, pridal básne uverejnené časopisecky a verše z pozostalosti. „Lyrickými básňami z deväťdesiatych rokov Andraščík potvrdil svoje postavenie významného autora v novšej slovenskej poézii. Je to osobitý nekonformný básnik, ktorý v neposlednom rade výrazne prispel k zachovaniu mravnej tváre slovenskej literatúry v peripetiách doby.“
Ozdobou publikácie sú aj ilustrácie Ľudovíta Hološku.
