logo
Sme.sk | Kultúra | Literatúra | Laco Novomeský sám v dome plnom bezútešnej tmy

Dôsledne čiernobiela kniha Dom, kde žijem mapuje posledné obdobie Laca Novomeského ako básnika.

Ladislav Novomeský (1904 – 1976) je jednou z najdiskutovanejších postáv modernej slovenskej literatúry. Časť svojej básnickej tvorby odovzdal do služieb komunistickej ideológie, ktorá ho obžalovala z buržoázneho nacionalizmu, uväznila a neskôr rehabilitovala. O tejto dobe si Ján Smrek zapísal: „Na rýme, na rytme dávno mi nezáleží, upadla muzika pod ťažkým tlakom drám, predo mnou sloboda, s ňou človek v prachu leží, a keď to hovorím, strašné je, že som sám.“

Cesty zarúbané

Oficiálne miesta štátnej kultúry sprostredkúvali Novomeského zväčša ako autora plochej agitačnej, budovateľskej lyriky s neznesiteľným pátosom. Klišé kolektívneho optimizmu napríklad vanie z básne Veľký deň: „My zabili sme starodávny hnev, éterom trasie revolučný spev, éterom trasú piesne veselé, my prebijeme ostne z ocele.“

Takáto čitateľská skúsenosť sťažovala hľadanie iného Novomeského.

Knihu Dom, kde žijem (vydal Európsky dom poézie Košice), zostavenú duom Richard Kitta – Ján Gavura a ilustrovanú Martinom Tomorim, tvoria verše z nedokončeného básnického cyklu, ktorý v roku 1966 vychádzal na pokračovanie v časopise Kultúrny život. Cyklus vedno s básňami Rekviem a Rozdvojenie, zaradenými do tohto knižného vydania, predstavuje zavŕšenie Novomeského lyrickej tvorby.

Modernosť, umeleckosť

Ide o modernú poéziu, o metaforicky sýte básne štylistického perfekcionizmu a estetickej vybrúsenosti: večerné buky sú „nahé černošky“, čo „si rukami konárov pridržiavajú náklady zeleného na hlavách“, „jak prudké vlnobitie k pätám nášho domu doráža búrny príval buriny“. Dominuje hudobnosť, expresívnosť: „starci šuchotaví“, „ločprdina“, „dobiedzavá šarapata hmyzu“...

A čierna farba. Lebo ponurosť a pochmúrnosť prekrýva príležitostnú, takmer poetistickú radosť z hry, čo občas presvetlí „tunel bezútešnej tmy“, „priestor bezozdný“, kde vládne „polnoc polnočná a sám si v tme a z tmy“, a platí definitíva verša „neprejdem cez ulicu odtiaľto do tam“.

Miestom básní je bratislavský dom, mesto, čo „sa v oknách lakťami svetiel drží nad tmou. Nad tmami. Do nich sa díva kým sa ponorí jak loď pri stroskotaní na mori. A pohŕda tou mŕtvou mútňavou, hoc ju má po oblohu nad hlavou“.

Aj básnik akoby pohŕdal tou čierňavou, čo sa naňho valí zo samoty, z blížiacej sa choroby a predtuchy smrti. V básňach tejto knihy pôsobí sebaisto, nemá pochybnosti, ani strach z bilancovania. Ako v Senici pred múzeom nesúcim jeho meno.

Čnie tam z bronzu, v ruke má cigaretu a veje na ňom plášť, keď rozhodným krokom kráča, akoby bol stále „uhryznutý diaľkami“.

 

 

nedeľa 2. 9. 2012 15:31 | Marián Hatala
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2012 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní