Básnik a literárny historik Petr Hruška svoje publikum vskutku nerozmaznáva počtom vydaných básnických zbierok. Ak nerátame výber Zelený svetr, sedíme zočivoči len piatim knižkám poézie. Tá najnovšia má názov Darmata a vydal ju Host s ilustráciami Kataríny Szanyiovej.
Pokračujúce nepokoje
Hruška je básnik permanentne obývaný nepokojmi a obývajúci nepokoje. Tento základný, trpno-činný rozmer svojho ľudského a umeleckého bytia modeluje v autobiograficky ladených, zavše až surreálne snivých veršoch sýtej obraznosti a metaforickej nenašuchorenosti. Najmä v prvých dvoch zbierkach Obývací nepokoje a Měsíce odkrýval svet dôverne známeho ostravského bytu. Jeho rekvizity poeticky inventarizoval a sťahoval ich do situačných kulís básní plných intímnych okamihov.
Základ pritom často tvoril dramatický mikropríbeh osudovo si blízkych i vzďaľujúcich sa ľudí, keď si každodenné veci medzi sebou odovzdávali stále prítomné napätie a stávali sa rovnocennou súčasťou onoho príbehu.
Poznávacím znamením Hruškových básní bola subtílnosť („holé stopky ríbezlí, jemné ako koniec žíl“), výtvarnosť („v tenkom krvácaní tehál zariaďovaného domu“), hudobnosť („na okno náhle naľahne kúštiček drobného dažďa“) či vizuálnosť („pri vyzliekaní rýchlo vädnúcich pančúch“).
Hruškove nepokoje majú dnes skôr podobu ponurosti, tiesne, únavy zo života a samoty vzťahu, ako o tom hovorí v ktoromsi interview. V človeku hniezdia irónia a sarkazmus, nádej sa míňa, tlačí ťarcha bytia a ubúdajúceho času. Z hlasu stíšeného na sotva izbovú hlasitosť sa stáva nástojčivé mlčanie. Dych slov už tak nenadnáša, slová sú ťaživejšie a človek v nich zabúdanejší.
Začínajúce bilancie
Darmata vybočujú z doterajšej Hruškovej básnickej tvorby. Sú štylisticky rôznorodejšie a menej zovreté. Obsahujú úryvky z e-mailovej korešpondencie, útržky rozhovorov dospievajúcich chlapcov, nadávky doliehajúce z balkóna i naturalistické obrazy.
Priestor väčšiny básní tvoria exteriéry: „domy obrastené lišajníkom satelitov“, mesto, kde „počuť neutíchajúce šušťanie presúvaných peňazí“, „svet dôvodov“, v ktorom otec „sa naťahuje s márnosťou“. Je to svet, kde prevahu nadobúda poznanie, že naša reč je výsledkom nenačúvania a zdrojom neporozumenia.
Darmata, voľne „dramata“, sú aj bilančnou básnickou zbierkou. „Predrali sme sa popoludním, mokrým lístím... Malo tu byť viac po toľkých rokoch... Nie. My dvaja, mokrí odpoludňajším lístím,“ píše sa v básni Zase my dva, ktorá by sa (pokojne) mohla končiť hoci veršami z básne Před jeskyní: „Nič, opakuješ, nič. Akoby si práve šacovala naspäť celú minulosť.“
V Darmatách ide o to, „nezostať nič dlžný, dobre uzavrieť veci“. Povedzme, že to znamená i mať „biele klince cigariet natlčené do mlčanlivých úst“ a „uhýbať sa svojimi lakťami a popolom“, čiže mať za hrsť nerozfúkanej nádeje, keď „žena z diaľky nesie svetlulinké prestieranie“.
Autor: autor je básnik, publicista
