Milan Lasica: Aj optimista môže byť veľký skeptik

Vydané 18. 9. 2012 o 18:12 Autor: Alexander Balogh

V bratislavskej Tatra revue zažili v roku 1960 Lasica a Satinský prvý zo zákazov a vyhadzovov, ktoré v minulom režime verne sprevádzali ich kariéru. Po  tom najtvrdšom, keď normalizátori zrušili  legendárne Divadlo na korze, sa šanca nájsť si priestor na uvádzanie vlastných hier naskytla až v roku 1982 vznikom Štúdia S práve v bývalej Tatra revue. MILAN LASICA sa postupne stal jeho riaditeľom a neskôr aj majiteľom, s čím súvisela aj zmena názvu na Štúdio L+S. V tomto roku oslavuje divadlo tridsiate narodeniny.

Do Štúdia S ste vstúpili krátko po jeho vzniku v roku 1982 výberom z televízneho cyklu Nikto nie je za dverami. Ako k tomu došlo?

„Vtedy sme boli so Satinským zamestnaní na Novej scéne a Štefan Ladižinský, riaditeľ Štúdia S, ktoré nikdy nemalo vlastný súbor, nám ponúkol hosťovanie. Pritom sme hrali na Novej scéne až do roku 1989, keď som po Ladižinského odchode do dôchodku dostal ponuku robiť šéfa.“

Ešte predtým, v roku 1986, ste tu po sedemnástich rokoch mohli uviesť konečne vlastnú hru. Deň radosti však bol, paradoxne, súčasne vašou poslednou spoločne napísanou. Prečo?

„Fakt, že sme nemohli tých sedemnásť rokov uviesť svoju hru, vás nejako zvlášť nepovzbudí k činorodosti. Ešte v roku 1980 sme na Novej scéne mali naštudovanú hru Náš priateľ René, ale to nám týždeň pred premiérou zatrhli, čo tiež nebol žiadny veľký stimul. Treba však aj povedať, že my sme s Julom nikdy neboli zvlášť plodní pri písaní hier. Skôr sme bazírovali na tom, aby sme vec, ktorú máme naskúšanú, hrali veľmi dlho. Potom sme ešte o pár rokov uviedli toho dávno napísaného Reného, a po ňom sme sa už k pôvodnej hre nedostali.“

Vy, večne pochybujúci, ste v Dni radosti hrali Optimistu, a bodrý Satinský zasa  Pesimistu. Optimista verí, že sa takýto deň  radosti nepodarí uskutočniť, kým Pesimista neverí, že by mu niečo taký deň prekazilo. Vyzeralo to, akoby ste si vymenili tradičné roly.

„To bolo práve naopak,  Optimista bol veľký skeptik a Pesimista zasa veľmi činorodý a aktívny človek, ktorý sa usiloval niečo zorganizovať. Takže sme si veľmi úlohy nevymenili, akurát sme ich pomenovali s trochou irónie.“

Nevideli v tom cenzori nejakú záhadnú symboliku?

„Vyvolávalo to všeličo. Napríklad jeden redaktor mi povedal, že nenapíšu recenziu, pretože nám nechcú uškodiť. Namiesto aby sa priznal, že nenapíšu, lebo sa boja. Bolo to veľmi ubíjajúce a ponižujúce.“

a_res.jpg

FOTO - GABRIEL KUCHTA

Deň radosti sa neraz považuje za vrchol vašej spoločnej tvorby.

„Ja sa pamätám, že mnohí ľudia boli sklamaní. Neskôr sa našli takí, ktorí hru vedeli oceniť, aj o nej zasvätene napísali, ba dokonca sme dostali aj nejakú literárnu cenu. Fakt, že prvé ohlasy neboli nadšené, mohol súvisieť aj s tým, že predstavenie sa trochu líšilo od toho, na čo boli ľudia od nás zvyknutí. Predtým sme robili televízne programy Ktosi je za dverami, a Deň radosti predsa len mal trochu iný ráz.“

Náš priateľ René, napísaný v roku 1979, mal nakoniec premiéru až v roku 1991. Nebáli ste sa, že zostarol?

„Vraveli nám, že to už po revolúcii nie je aktuálne. Bola tam postava notára, ktorý je vlastne cenzorom a symbolizuje neslobodu a že vraj to už máme za sebou. No a hrali sme to potom ešte desať rokov s veľkým úspechom. Rok predtým sme uviedli hru Jubileum, to boli texty, ktoré sme začali hrať niekedy v polovici 60. rokov v predstavení Večer pre dvoch. No a  hrali sme ich až do roku 2002, keď sme mali s Julom naše posledné spoločné predstavenie. To bol rukolapný dôkaz nadčasovosti tých textov, pretože mnohí si mysleli, že to, čo robíme, už o pár dní nebude aktuálne. Ale to bol hlboký omyl, my sme takýto humor nikdy nepestovali. Dokonca jeden z tých textov, dialóg Telefón, hráme ešte aj dnes s Milanom Kňažkom v hre Na fašírky mi nesiahaj.“

Časom ste sa vy aj Satinský čoraz viac venovali činoherným postavám v hrách iných autorov, ktoré však stále zostávali Lasicom a Satinským, či už to bol Jakub, Pán, Cyrano, Stalin. Ako ste to dokázali?

„K tým činoherným veciam som sa dostal už oveľa skôr viac-menej preto, že sme so Satinským nemohli robiť to, čo sme chceli a vedeli. Nie som vyštudovaný herec ani sa nedívam na veci cez prizmu hereckej tvorby, teda predstavujem si to tak, že keď ’ozajstný ’ herec dostane nejakú dramatickú postavu, tak sa snaží byť ňou. Ľudovo povedané vžiť sa do nej. Ale to nikdy nebolo mojím cieľom, ja som vždy považoval za dôležité nejakým spôsobom cez tú postavu, či to bol Cyrano, alebo Don Juan, odovzdať tú myšlienku, ktorú autor chcel povedať, a súčasne pobaviť ľudí. Lebo to sa dá aj v takých vážnejších hrách, je to dokonca veľmi dôležité. Čiže vždy som hral tieto roly tak, akoby som ich napísal ja, vyrozprával som ich svojimi slovami.“

c_res.jpg

FOTO - GABRIEL KUCHTA

Napadne vám ešte niekedy, že práve tu ste v roku 1960 dostali so Satinským prvý z množstva zákazov? Čo vám vtedy vyčítali?

„To boli mládežnícke dopoludnia, ktoré postupne začali prekážať. Predovšetkým bolo podozrivé, že sem chodili ľudia, v nedeľu dopoludnia tu bolo nabité. Hral sa tu džez, čo nebolo nejako zvlášť povolené, recitovali sa básne amerických beatnikov a my sme tu žartovali. Tak nás po roku zrušili.“

Privatizáciou Štúdia S v roku 1999 sa vám splnil sen o vlastnom divadle...

„Áno, ale neskoro. Rozmýšľali sme o tom už v roku 1968 v Divadle na korze, veľa tomu vtedy nechýbalo.“

Písmeno S v pôvodnom názve divadla sa nakoniec hodilo, zmena na L+S pôsobila celkom prirodzene. Nemal Satinský niekedy narážky na to, že vlastne ste sa vy len pridali k nemu, že to S bol predtým on?

„Nie, nie, takto on nerozmýšľal, aspoň teda neviem o tom. On sa ani veľmi nezaangažoval do tej privatizácie, nemal vzťah k administratívnym krokom. Ja teda tiež veľmi nie, ale niekto to musel zobrať na svoje bedrá, a trošku si zaúradničiť. Julo akceptoval, že je to naše divadlo, považoval to za satisfakciu.“

Hral v tej satisfakcii úlohu aj fakt, že ste konečne získali domovskú scénu práve tu, kde ste prvý raz pocítili silu moci?

„Dá sa to aj takto povedať, ale ja som najmä šokovaný. Nielenže som tridsať rokov v tomto priestore, ale keďže sme tu začínali už v roku 1959, je to už vyše polstoročia. To hádam ani nie je skutočnosť, ale nejaký zvláštny sen. Ani o tom nechcem rozmýšľať, lebo nakoniec to vždy skončí pri tom, že si uvedomím, aký som starý. Ale fakt, že sme tu začínali a že tu aj končím (smiech), je zaujímavý.“

b_res.jpg

FOTO - GABRIEL KUCHTA

Hlavné správy

EKONOMIKA.SME.SK

Spoplatnený obsahRubeľ padá a Únia pritvrdí proti Rusku. Rozšíri sankcie na Krym

Na summite v Bruseli by mali rozšíriť sankcie proti Rusku. Zakážu investovať na anektovanom Kryme.

AKTUALIZOVANÉ 20:58

Apple prestal v Rusku predávať, Rusi míňajú na majetky

Pád meny motivuje míňať peniaze na majetky. Výrobcovia sa prispôsobujú.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Spoplatnený obsahVyšle Putin jasný signál zmeny kurzu?

Ponúknuť Putinovi akúsi únikovú cestu asi nie je márna stratégia.

AKTUALIZOVANÉ 18:45

Železničiari dostali 12 vlakov s wifi pre veľké mestá

Železnice nahradia vozidlá, ktoré sú v prevádzke vyše 30 rokov.

Milan Lasica. O vlastnom divadle rozmýšľali so Satinským ešte v časoch Divadla na korze.

Milan Lasica. O vlastnom divadle rozmýšľali so Satinským ešte v časoch Divadla na korze.

Foto: SME – GABRIEL KUCHTA

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní