Ako vzniká hit: Polnočný denník Maxima E. Matkina

Z hlbín slovenského prainternetu sa vynoril Maxim E. Matkin.

Je rok 2000 a slovenský internet sa búrlivo rozvíja. Pripojenie je ešte pomalé, drahé a pre domácnosti stále technologicky náročné. Internetové publikum netvoria tínedžeri, ale pracujúci tridsiatnici vo firmách - IT-čkári, ľudia z médií, reklamy, z akademického prostredia, alebo Slováci v zahraničí.

Neexistujú blogy ani sociálne siete. Väčšinu domáceho internetu tvoria články preklopené z papierových novín a časopisov. Neexistujú ani špecializované on-redakcie zamerané na obsah a publikum na webe.

Ale je tu výnimka – volá sa inZine. „Kto chcel na internete publikovať, buď to bol zdatný programátor a článok si zložito zavesil na sieť sám. Alebo ho poslal k nám,“ vraví dlhoročná šéfredaktorka magazínu Elena Akácsová.

Kamenný inZine

inZine nebol iba prvý. Bol osobitý, kvalitou porovnateľný s papierovými časopismi a na Slovensku vyplnil medzeru kvalitného lifestylového písania. Spoločnosť Gratex totiž platila redaktorov na plný úväzok a luxus kamennej redakcie. Práve tam sa autori vzájomne burcovali a inšpirovali.

V marci 2000 inZine prvýkrát zverejnil príspevky záhadného Maxima E. Matkina. Hneď pritiahol pozornosť a rozdelil čitateľov na dva protichodné tábory. „Jedni ho nekriticky obdivovali, druhí boli podráždení,“ spomína Akáscová. „Nepáčila sa im aj anonymita, nevedeli, kam ho zaradiť a ako ho hodnotiť.“

Takisto Matkinov Polnočný denník nebol prvým slovenským internetovým románom na pokračovanie. A predsa sa dočkal nielen úspechu na webe, ale aj knižného vydania, autorovi zabezpečil stabilnú pozíciu na knižnom trhu, kam dodnes vrhol šesť ďalších diel. Ako bolo niečo také možné?

Matkin ako prvý vyrozprával príbeh v ucelených kapitolách, fungujúcich na internete – tam, kde je čitateľ menej sústredený ako nad knihou a nemusí vždy ovládať predchádzajúci dej. Podstatné však bolo, že bol napísaný inteligentne, vtipne, v prvej osobe, nemal (spočiatku) umelecké ambície, a hovoril o tom, čo zaujíma každého.

Nič než vzťahy

Staromilsky čítať o sexe mohlo byť dráždivé, napokon internet ešte nebol plný porna na dva kliky myšou. Matkin išiel na vec rýchlo, a tak súlož nachádzame v druhom odseku, orálny sex o stranu ďalej, nevraviac o kapitole s názvom Orál, anál, kaviár.

Lenže vulgarizmy a svetácky povrch ukrývali viac ako denník bratislavskej bohémy, kde sa súloží namiesto pozdravu. Čitatelia hltali fejtóny o láske, vzťahoch, dočasnom šťastí a permanentnom nešťastí. Viac ako literatúru tu pritom bolo cítiť inšpiráciu filmom a televíziou.

Podobne ako vo filmoch Woodyho Allena alebo v americkom seriáli Sex v meste, aj tu sú totiž jedinou realitou vzťahy. Tušíme medzi riadkami, že postavy musia mať pracovný život, ale príbehy sa dejú inde. V krčmách a bytoch, kam si chodia frustrovaní tridsiatnici po práci resetovať hlavy.

Hrou s čitateľom bola aj – kritikmi opovrhovaná - povrchnosť knihy. Väčšine bolo jasné, že autor nie je taký povrchný ako sa tvári jeho alter ego, o čom svedčili aj v texte roztrúsené mená umelcov a filozofov. Ak to teda predsa chceme zaradiť, nazvime to inteligentný literárny pop.

Verejné tajomstvo

Otázka však zostala - kto je Matkin? Tajomstvo čitateľov dráždilo, množili sa klebety a s nimi mená podozrivých. Na dohad však môže stačiť text.

Román v prvej osobe navodzuje dojem denníkovej reality. Rozprávač je mužského pohlavia, no mnohým čosi nehralo. Prečo kniha plastickejšie ako mužov opisuje ženy? Ženská je tu spoločnosť, kde pasívny hrdina trávi čas, ženy sú jeho dôverníčkami, ženský je svet, ktorý tak dobre pozná.

Tento problém si uvedomoval zrejme i sám autor. Ako príbeh pokračoval, vytiahol pochybnosti o sexuálnej orientácii rozprávača, čím toto podozrenie dokázal elegantne presmerovať. Je tu však iné a jednoduchšie vysvetlenie. Nemôžeme predpokladať, že Polnočný denník napísala žena?

Za desať rokov zvedavosť opadla, napokon, na Slovensku sa nič neutají. Väčšina ľudí okolo literatúry, za Maxima E. Matkina tipuje bývalú režisérku Evu Borušovičovú, v tom čase redaktorku inZinu, tá však autorstvo nepriznala. Matkin ďalej publikuje, medzičasom dozrel, vykazuje literárne ambície a poetika Polnočného denníka je dávno preč. No ľudia jeho knihy kupujú. Veď anonymov je v kníhkupectvách plno.

Báli sa ho chváliť aj kritizovať

Odkiaľ sa vzal Matkin?

Matkina vylovila nová posila redakcie inZinu Soňa Karvayová, vtedy ešte za slobodna Borušovičová. Nahlásila do týždenného plánu publikovania článok od nového autora, ktorý bude písať pod pseudonymom Maxim E. Matkin a bolo.

To už bol Polnočný denník?

Nie, predtým bola séria článkov Príručka blafera, ktorá mužom radila, ako pred ženami predstierať, že je astrológ, homosexuál, módny fotograf, DJ či boháč.

V apríli 2000 ešte Matkin napísal o umývačkách riadu a podväzkových pásoch a na viac ako rok sa odmlčal.

Debatovali ste v inZine o internetovej anonymite?

Často. Čitateľom prekážalo, keď autori publikovali pod vymyslenými menami, tí si obhajovali právo na absolútnu anonymitu.

Pre nás však neboli pseudonymy až tak obranou súkromia ani túžbou po vyrovnaných silách v internetových diskusiách. Skôr to bola súčasť experimentovania a hra s rôznymi autorskými štýlmi.

Kto bol typický čitateľ Matkina?

inZine mal punc intelektuálneho čítania, ani diskusné fóra u nás neboli taký hnoj ako inde. Pravda však je, že v čítanosti viedla Sex poradňa, a nie intelektuálnejšie ladené články. Zatiaľ čo najčítanejšie články na inZine v tom čase mali okolo tisíc videní, Matkinov prvý román ich mal v priemere 5400 na jednu časť.

Na jednej strane pritiahol nových čitateľov, takže sme mohli konečne začať ponúkať nejaké reklamné bannery. Na druhej strane, starousadlíkom sa novoprišelci zdali málo intelektuálni. Padali urážky, že z inZinu je bulvár a Dorka.

Nebol to prvý slovenský internetový román na pokračovanie. Prečo iní neuspeli?

Nedá sa povedať, že neuspeli, len prišli príliš skoro na neexistujúci trh. V inZine už pred Matkinom Soňa B. Karvayová a Jaro Ridzoň pod pseudonymom Rudy a Hilda písali na striedačku román, ktorý obsahoval revolučný prvok – hlasovanie po každom pokračovaní, ako má dej pokračovať.

Peter Pišťanek tvrdí, že to bol najlepší z inZinovských románov na pokračovanie. Faktom však je, že bol príliš komplikovaný, štruktúrovaný a na pokračovanie sa to nečítalo ľahko. Zvlášť na internete, ak to človek čítal tajne v škole či v práci.

Stávalo sa, že príbeh reagoval na poznámky čitateľov?

Neviem, ako písal Matkin prvý román. Ale ak môžem usudzovať z jeho ďalšej práce, vývoj deja uňho nie je žiadna improvizácia. Prirodzene, stávalo sa, že diely dodával na poslednú chvíľu a občas sa v nich objavilo niečo aktuálne. Ale skôr z nášho života ako z diskusných reakcií.

Napríklad, keď som mu v pondelok hovorila historku, ako som cez víkend bola na prechádzke so psom z útulku a ten pes sa mi ani nepozrel do očí, Matkin epizódu pripísal svojej sestre Hysterke a v stredu to vyšlo. Zhodou okolností som aj ja napísala v ten deň o tom úvodník, takže sa okamžite strhli diskusie, že Matkin je môj brat.

Čo priniesol Matkin slovenskej literatúre?

Píše o tom, čo ľudí zaujíma, o vzťahoch a každodennom „pinožení“, ale vie to napísať inteligentne a s nadhľadom. Matkin nevynašiel ani denníkové písanie v prvej osobe, ani príbehy na pokračovanie, ani internetové písanie.

Len to všetko spojil tak, že to v ľuďoch zarezonovalo. Odvtedy má veľa epigónov, ktorí kopírujú formu, ale zle, uniká im obsah.

Veľa ľudí má v identite Matkina jasno. Má ešte zmysel táto hra na tajomstvo?

Keď Matkin publikoval prvý román, chápala som zúrivosť všetkých pátračov, lebo jeho kvalita nebola potvrdená či vyvrátená autoritami. Báli sa ho otvorene chváliť, veď čo, ak by vysvitlo, že je to amatér, nebodaj, žena, a tiež sa ho báli otvorene kritizovať.

Dnes má za sebou dvanásťročnú históriu. Keď nič iné, utajeniu dáva zmysel množstvu mužov, ktorí si užili pekné chvíľky, keď sa pred nejakou ženou svojho srdca za Matkina vydávali.

Miloš Krekovič