Kruté mrazy prvých dvoch februárových týždňov roku 2012 vystriedalo mierne oteplenie. Neprinieslo však dlhoočakávanú úľavu. Za pár dní zasypalo Kysuce rekordné množstvo snehu a odrezalo od sveta mnoho dedín, vysokohorských osád a kopaníc. Toto je príbeh jednej z nich.
***
Znovu začalo snežiť. Najskôr sa v povetrí zjavilo iba zopár osamotených vločiek. Ako ľahučké páperie stúpali nahor a medzi korunami stromov vírili strhávané vzdušnými prúdmi. Potom sa zo západu prihnala vysoká stena padajúceho snehu. Rýchlo postupovala lesom a požierala všetko, čo jej stálo v ceste. Mohutné stromy postupne mizli v bielej tme. Zošerilo sa, a keď sa čelo steny prevalilo, husto sa rozsnežilo. Viditeľnosť klesla na pár metrov.
Opäť spadol. Už ani nepočítal, koľký raz to bolo. Ťažko oddychoval, kľačiac na jednom kolene, a mokrou rukou si pretieral rozpálenú tvár. Studený dotyk ho osviežil.
Vzhliadol hore, kde sa z ničoty vynárali nové a nové vločky a rýchlo klesali nadol. Sneh už padal tak husto, že zaplnil priestor ako zrnenie v obrovskom televízore. Natiahol ruku pred seba a pozoroval, ako mu dlaň plnia chumáče veľkosti dvojeurových mincí.
Náhle zatajil dych a zodvihol hlavu. Nervy napnuté na prasknutie sa zachveli zvukom len o trochu silnejším než šumenie okolitého lesa. Nevedel určiť smer. Všadeprítomný sneh mu celkom zahltil zmysly.
Chcel vyskočiť a rozbehnúť sa preč, ale úplne zmeravel. Cítil blížiacu sa paniku, bola ako prílivová vlna. Zatiaľ dosahovala po kolená a zväzovala mu len nohy, no drala sa vyššie. Čochvíľa dočiahne hruď, srdce stisne ľadovou rukou, a potom sa preleje cez hlavu. A už mu bude jedno, že nevie, ktorým smerom má bežať. Rozbehne sa tam, kde bude práve otočený.
Z celej sily bojoval sám so sebou. Pohľadom pátral okolo, ale len s námahou rozoznával kmene najbližších stromov. Všetko za nimi sa skrývalo v šedobielom opare.
Cítil prítomnosť čohosi ohromného. Niekde blízko, tesne za hranicou viditeľnosti, niečo stálo a pozorovalo ho. Dýchalo to. A tichučko, hrdelne vrčalo. Alebo skôr priadlo ako mačka. No nebol to upokojujúci zvuk. Naskakovali mu z toho zimomriavky a ježili sa vlasy na zátylku.
Obklopil ho oblak prenikavého pižmového zápachu. Bol taký intenzívny, že mu vyhŕkli slzy a naprázdno ho naplo na dávenie. Rozkašľal sa. Znelo to duto, akoby sedel v drevenom sude. Hlavou mu preletela predstava lakovanej truhly.
Pomaly vstal. Snažil sa odolávať rastúcej panike, ale vlna už vystúpila príliš vysoko. Kŕč mu zovrel hrdlo, dýchal rýchlo a plytko. Roztrasenými rukami si zakryl ústa a nos. Obláčiky pary mu prenikali pomedzi prsty a zohrievali pri tom skrehnuté dlane.
Pohyb za chrbtom skôr vycítil, než naozaj počul. Horná polovica tela sa pokúsila prudko obrátiť, ale nohy ostali zakliesnené v pasci hlbokého snehu. Sekundu, dve mával rukami v snahe obnoviť stratenú rovnováhu, a potom sa zase zvalil.
Panika ho zmietla ako povodeň. Zúfalo sa metal, kopal nohami okolo seba a snažil sa postaviť. Ale ruky sa mu prebárali stále hlbšie a márne hľadali oporu pod telom.
Závojom padajúcich vločiek prenikla hlava s čiapočkou prilepeného snehu. Čierne oči nervózne kmitli jeho smerom. Za hlavou sa vynoril dlhý krk nasledovaný útlym telom. Po prvej srne sa objavila ďalšia a nakoniec ešte dve. Križovali chodník v pravom uhle, brodiac sa po bruchá hlbokým snehom.
Bol to taký prízračný moment, okamih natiahnutý ako pri spomalenom filme, že takmer zabudol dýchať. Ostal ležať a s úžasom sledoval prechádzajúce stádo.
Podvedomie zaregistrovalo zmenu ako prvé. Najskôr nechápal, čo sa stalo. Zmätene pozeral za posledným zvieraťom a skúšal prísť na to, prečo sa cíti inak. Zhlboka sa nadýchol a potriasol hlavou. Vzápätí mu to došlo. Preč bol cudzí pohľad zo zátylku a aj pižmový zápach stratil svoju silu. Pocit ohrozenia úplne zmizol. Nech bolo medzi stromami čokoľvek, prestalo sa to oňho zaujímať. Priam bytostne cítil, že svoju jedovatú pozornosť upriamilo inam.
S úľavou konečne vstal. Vytriasol studený sneh z rukávov a spoza goliera bundy. Sledoval pritom širokú stopu v snehu, ktorá jediná pripomínala snové stretnutie. Očami zablúdil smerom, ktorým srny odišli. Zazdalo sa mu, že víriaci sneh na zlomok sekundy ešte viac potemnel, keď sa medzi stromami mihol veľký tieň.
Ťarbavo sa rozbehol preč.
Ticho v lese preťal kvílivý výkrik. Najskôr vyletel do hysterických výšok, kde okamih kolísal, aby sa náhle zlomil do klokotavého chrapotu. Nasledoval ďalší zúfalý nárek, ku ktorému sa vzápätí pridal ešte jeden hlas, a ako nejaké absurdné duo naraz zanikli v bublaní a chrčaní.
Neďaleko čosi narazilo do neviditeľného stromu. Sneh z vetiev s hlasným zašušťaním skĺzol na zem. Posledná srna bolestne vypískla a zmĺkla. K ušiam mu doľahol tlmený praskot lámaných kostí.
Nasledujúce minúty prežil ako v mrákotách. Snažil sa nemyslieť na to, čo sa odohralo za ním. Odháňal z mysle obrazy striekajúcej krvi, roztrhaných tiel a prázdnych srnčích očí. Sústredil sa na vkladanie nôh do dier v snehu, ktoré sám prešliapal pred miliónmi rokov, na pravidelné dýchanie a čo najrýchlejší pohyb vpred.
Les stíchol.
Cesta späť do osady trvala kratšie aj napriek tomu, že tentoraz musel kráčať do kopca.
Prvý sa z bielej tmy vynoril dom Verony Cenigovej. Prejsť musel tesne okolo, prednou stranou stál hneď pri chodníku. Nemal z toho dobrý pocit, drevenica bola už dlho prázdna. Slepými očami okien pozerala do doliny, roztrhané záclony viseli cez rozbité sklá von. Hrebeň strechy mizol v temnote a odkvapy sa prehýbali pod ťarchou napadaného snehu. Keď chalupu míňal, srdce mu bilo až kdesi v hrdle. Obidve okná mal tesne nad hlavou. Keby chcel, mohol sa naviatym snehom prebrodiť bližšie k domu, rukami sa zachytiť rámu jedného z nich, nohami sa zaprieť do kamenného sokla a nazrieť do tmavej miestnosti. Nechcel. Striaslo ho pri tej predstave.
Pridal do kroku, dom nechal za sebou. Keď sa obzrel, už ho nevidel. Možno tam ani nikdy nebol.
Stačilo mu ísť rovno za nosom až k záveju, z ktorého trčali dosky, potom zabočil doprava. Mirovu chalupu za plotom nevidel. Iba tušil, že tam je. Učupená, takmer celá zasypaná snehom. Len škrupina a prázdno vo vnútri. Po dlhých desiatkach rokov vychladnutá a nečakane mŕtva.
Prešiel pozdĺž oplotenia a vyšiel na voľné priestranstvo. Snehu tu bolo menej, nohy sa mu zabárali iba po kolená. Tých pár metrov k ďalšej drevenici nemotorne prebehol. Chalupa sa črtala len ako hranatý temný obrys na pozadí padajúceho snehu. Uvedomil si, že sú zavreté okenice, preto žiadne svetlo neprenikalo von.
Konečne sa pred ním zjavila otvorená brána.
Vošiel do dvora a zamieril k prístavku, cez ktorý sa vchádzalo dnu. Sneh pod topánkami slabučko vŕzgal. Už po pár krokoch uvidel otvorené dvere. Svetlo z chodby dopadalo na sneh a farbilo ho do žlta. Nechápavo sa zamračil a spomalil.
Vtedy si uvedomil, že znovu cíti slabý pižmový zápach. A čím bol bližšie k dverám, tým bol silnejší. Nejaká neznáma sila ho však nabádala ísť ďalej.
Na prahu opäť zneistel. Opatrne nakukol dnu, ale predsieň bola prázdna. Dvere ležali na zemi rozlámané a vytrhnuté zo závesov, akoby nimi prešla oceľová päsť. Napínal uši, ale nič nepočul.
Zhlboka sa nadýchol a vstúpil dnu. Smrad zosilnel takmer na rovnakú intenzitu ako v lese. S námahou potlačil kašeľ a čoraz naliehavejšiu chuť ujsť. Roztrasenou rukou sa oprel o rám dverí a nahliadol do ďalšej miestnosti.
Kuchyňa bola malá, účelne zariadená. Stôl so štyrmi stoličkami pod oknom, oproti linka domácej výroby so smaltovaným drezom, ktorý už zažil všeličo. Jedna zo stoličiek ležala prevrátená s operadlom roztriešteným na kúsky. V protiľahlom kúte stála murovaná pec s kovanými dvierkami, vedľa nej dvere do ďalšej izby. Aj tie ležali rozbité na zemi. Miestnosť za nimi sa topila v temnote aj napriek svetlu, ktoré prenikalo prázdnym otvorom. Rozoznával iba vysoké čelo manželskej postele a roh drevenej skrine.
Stena okolo dverí, pec a strop boli pokryté kusmi krvavého mäsa a vnútornosťami. Krvi bolo toľko, že ešte stále stekala v hustých prúdoch po omietke a pršala zo stropu v dlhých lepkavých povrazcoch.
Pohľad mu pritiahla puška ležiaca za stolom na podlahe. Chvíľu prechádzal očami zo zbrane na tmavý otvor do zadnej izby a späť. Rozhodol sa. Opatrne obišiel vyrazené dvere a zamieril k stolu. Bolo to len zopár krokov, ale zdalo sa mu, že trvalo večnosť, kým ich prešiel. Stále bol pripravený otočiť sa a utiecť.
Nič sa nestalo. Izba bola ďalej tichá a tmavá ako hrob. Keď pušku dvíhal zo zeme, prekvapila ho jej hmotnosť. Chytil ju mimo ťažiska, trochu sa prevážila a vyrezávanou pažbou klopla o podlahu. Stuhol v predklone, s pohľadom upretým do temnoty pred sebou. Na čelo mu vyrazil studený pot. Bolo to, ako keby pozeral do ústia jaskyne, no namiesto chladu naňho dýchala vlnami nepredstaviteľného zápachu. Netušil, čo sa skrýva v tme, a ani to už nechcel vedieť.
Ticho znelo priam ohlušujúco. Po pár sekundách, keď sa nikde nič nepohlo, odvážil sa vzpriamiť. No vydýchnuť úľavou už nestihol. Vzduch v chalupe rozvibrovalo pradenie prebudenej šelmy.
Šok mu takmer zastavil srdce. Roztriasli sa mu kolená a zbraň v ruke neuveriteľne oťažela. Strach, aký ešte nikdy v živote necítil, mu zovrel hrdlo. Na moment sa nebol schopný ani nadýchnuť. Mysľou mu preletel obraz srnčej hlavy s bielou čapicou medzi ušami a s nohami uväznenými v hlbokom snehu.
V tme sa stále nič nehýbalo. Ochromený zlovestným vrnením stál uprostred kuchyne a márne sa pokúšal pohnúť. Nad hlavou sa mu kývala lampa, po izbe tancovali bizarne pokrútené tiene. Krv ďalej stekala po protiľahlej stene a kvapkala zo stropu, tvoriac na podlahe rozsiahle lepkavé mláky.
Čaro okamihu zlomil zvuk praskajúcej podlahy za stenou. Niečo obrovské sa pohlo, až chalupa zastenala a nová vlna smradu vyrazila z temnoty. Znovu ho naplo, ale podarilo sa mu udržať obsah žalúdka v sebe. Konal ako stroj po reštarte. Riadiace systémy opäť nabehli a prinútili nohy pomaly cúvať späť k východu. Po pamäti obišiel ležiace dvere a bez nehody prekročil prah. Pradenie neprestávalo, ale kúzlo už naňho prestalo pôsobiť. V predsieni sa otočil a vybehol von.
Cestu do maminej chalupy si nepamätal. Hneď na začiatku zapol autopilota a nechal sa bezpečne odviezť, zatiaľ čo preťažená myseľ prešla do úsporného režimu.
Prebral sa až v dome, keď vkladal do závesov na dverách hrubú závoru. Zamkol chatrný zámok na dva západy, no necítil žiadnu úľavu. Pokúšal sa nemyslieť na vyvalené dvere na susedovej drevenici.
V kuchyni vládlo prítmie. Pušku položil na pohovku. Dvere sa nedali úplne zavrieť, vlhkosť ich skrútila. Otec sa ich chystal na jar zložiť a ohobľovať.
Náhle ho naplo. Len tak tak sa stihol skloniť nad vedro v kúte. Prudko sa rozkašľal a s námahou vydávil kyslé žalúdočné šťavy. Pálilo to v hrdle. Z očí mu vyhŕkli slzy a vzápätí sa zadúšajúco rozvzlykal. Všetko napätie, ktoré sa v ňom posledné hodiny zbieralo, konečne našlo cestu von.
Vonku medzitým prestalo snežiť. Vietor rozfúkal biely opar a rozvidnelo sa. Z miesta, kde stál, videl priamo na Jožovu chalupu. Okenice na okne zadnej izby boli vyrazené zvnútra. Jedna odpadla úplne a druhá visela vykrútená a rozlámaná iba na jednom závese. Vyzerala ako obrovský netopier plaziaci sa hore drevenou stenou. Od záveja priamo pod oknom viedli čerstvé stopy strácajúce sa v lese za domom.
Sadol si za stôl a zložil hlavu do dlaní. Podchvíľou ešte vzlykol, ale už neplakal. Myšlienky sa mu pomaly začínali vracať do prázdnej hlavy. Stále nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. Nemalo to žiadne logické vysvetlenie. Cítil sa ako v nočnej more, z ktorej sa nedokázal zobudiť. Pokrútená realita zasadená do sveta, ktorý nespoznával, ktorého pravidlá mu nič nehovorili. Ešte nikdy nevidel toľko krvi, ešte nikdy necítil taký živočíšny strach o život ako v posledných minútach. A ešte nikdy necítil takú bezradnosť. A beznádej. A pusto vo vnútri.
Stmievalo sa. Vonku bolo zatiaľ celkom vidno, ale malé okná nestačili na presvetlenie izieb. Horko-ťažko rozoznával obrysy vecí okolo seba. Z dverí susedovho domu stále vychádzalo svetlo, teplé a lákavé. Na oblohe sa prevaľovali tmavé mračná, slimačou rýchlosťou sa presúvali smerom na západ. Tušil, že o chvíľu zasa začne snežiť.
To ho prebralo. Po pamäti zobral z kredenca baterku a cez prsty vyskúšal, či funguje. Ťažký drevený stôl z kuchyne pritiahol na chodbu, prevrátil ho nabok a oprel doskou o vchodové dvere. Z kôlne vyniesol štyri silné trámy. Na jednom konci ich zaprel o stôl a na druhom o vysoký prah kuchynských dverí.
Chvíľu premýšľal, čo s oknami v kuchyni a izbe. Ľutoval, že s otcom neosadili okenice. Z jednej postele stiahol deku aj s matracmi a holú konštrukciu postavil hore stenou pred okno. Zozadu k nej pritlačil druhú posteľ a navrch vyložil tretiu. Celú barikádu poistil obidvoma kreslami.
V kuchyni urobil to isté s kredencom. Drevená podlaha škrípala pod jeho váhou a riady cinkali, keď ho presúval, ale nevšímal si to. Úplne ho ovládol príval adrenalínu a pocit, že konečne robí čosi zmysluplné. Nakoniec prehodil cez provizórne zátarasy hrubé prikrývky. Okraje upravil tak, aby zvonku do izieb nebolo vidno.
Vnútri sa celkom zotmelo. Zo spálne si priniesol poslednú deku, prehodil si ju cez plecia a schúlil sa na pohovke. Pušku si pritiahol bližšie. Jej chladný dotyk ho upokojoval. Všade vládlo ticho, iba chalupa podchvíľou kdesi popraskávala.
Zavrel oči a predstavil si rozbúrené more. Na mori loď a v podpalubí seba. Vrzgot sťažňov a rahien, plieskanie plachiet a rev vetra v lanoví.
Obrovské vlny pohadzujú loďou ako s hračkou sem a tam. More buráca, vzpína sa k temnej oblohe, k čiernym mračnám trhaným bijúcimi bleskami. Vyzerá to, že chce uhasiť ten požiar na nebesiach, no vzápätí pokorené klesá späť, dokonca ešte hlbšie. Rozzúrene sa zmieta, chniape okolo seba a ničí všetko vo svojom dosahu.
Stojí pri okne a svet za ním je šedivý a plochý ako stará fotografia. Na skle vidí deformovaný odraz svojej tváre. Kvapky dažďa, podobné slzám, stekajú v korýtkach vrások. Je to, akoby bolesť, ktorú držal hlboko vnútri, predsa našla cestu von.
Je sám. Je vlastne celkom ľahké myslieť si, že je jediným cestujúcim na celej lodi. A pri pohľade z okna ísť ešte ďalej a predstaviť si samého seba v miniatúrnom modeli detskej plachetnice. Plaví sa na vode v ohromnej vani a jeho osud závisí od obrovských očí, ktoré ho ľahostajne pozorujú z nepredstaviteľnej výšky. A diaľky.
Nemilosrdná ruka búcha po hladine, víri vodu a ženie nové a nové vlny proti krehkému plavidlu. A loď sa napokon prevracia a pomaly klesá ku dnu. Trosky stúpajú k rozbúrenej hladine.
Zaspal.
***
Konečne sa krásne vyčasilo. Síce prestalo snežiť už pred dvoma dňami, ale nebo bolo až do včera večera úplne zatiahnuté. Viselo nízko nad hlavami a veštilo ďalšiu snehovú nádielku. Kysuce sa pomaly spamätávali z extrémneho objemu snehových zrážok, ktoré spadli v priebehu pár hodín. Na niektorých miestach to bolo až meter - meter a pol nového snehu. Vyššie položené dediny ostali paralyzované, len s nasadením ťažkej techniky sa pomaly darilo zabezpečiť spriechodnenie aspoň hlavných ciest. Mnohé osady a kopanice kalamita úplne odrezala od sveta. Ľudia prestali chodiť do práce, deti do škôl, zásobovanie viazlo a doprava kolabovala.
Množstvo zrážok bolo skutočne enormné. Bolo treba odhrnúť desiatky kilometrov ciest, odpratať popadané stromy, obnoviť zničené elektrické vedenia, zabezpečiť zásobovanie a pokúsiť sa nadviazať spojenie s izolovanými osadami.
Starostovia dotknutých obcí s obavou sledovali správy o počasí. Neboli príliš povzbudzujúce. Meteorológovia sa predháňali v katastrofických predpovediach o pokračujúcom snežení, o studenom fronte zo Sibíri a o rekordných nočných aj celodenných mrazoch.
Ráno ich však privítalo nádhernou modrou oblohou.
„Sme tu,“ z driemot ho vytrhol otcov hlas. Auto sa naklonilo, keď stočil volant a pridal plyn. Motor zahučal hlasnejšie a Ford plynulo vybehol miernym briežkom na miesto, kde chcel otec zaparkovať.
Prekvapil ich chlad. Norovi sa z vyhriateho auta veľmi nechcelo. Sedel na sedadle s nohami vonku a nemotorne si obliekal bundu. Otec zatiaľ vybral z kufra batoh. Potom si zapálil cigaretu a čakal, kým sa syn oblečie.
Nebolo to dobré. Chodník do vrchov neviedol žiaden. Hlavná cesta už bola odhrnutá, mantinely na okraji dosahovali do výšky skoro dva a pol metra. Za nimi sa ale hore tiahla len neporušená snehová pokrývka. V rannom slnku sa oslepujúco ligotala, až pri pohľade na stráň boleli oči.
Nerozumel tomu. Vo vrchoch predsa žili ľudia. Za tie dva dni, čo nesnežilo, musel niekto zísť dolu. Predpokladal, že keď sem prídu, bude už chodník prešliapaný. A teraz sa zdá, že to nakoniec budú musieť urobiť oni dvaja. Znechutene si odpľul a zahodil nedofajčenú cigaretu. Dúfal, že to Noro zvládne. Matka nesúhlasila s tým, aby ho po tom všetkom bral na chalupu tak skoro, ale trval na svojom. Po prvé, práca ešte nikomu neuškodila, a po druhé, chalan sa musí pozrieť realite do očí.
„Pôjdeme popod stromy, možno tam bude menej snehu.“
Noro neodpovedal. Dnes chcel ísť s chalanmi lyžovať na Veľkú Raču, všetko už mali dohodnuté. Večer si ho však zavolala mama. Povedala mu, že bude musieť ísť s otcom. Nebol z toho nadšený. Debata bola búrlivá, napokon neochotne ustúpil. Mama vedela, prečo za ním prišla ona a nie otec. Jej prosby neodmietal. Napriek tomu ho to rozladilo, už od včera mal zlú náladu. Nebol ešte pripravený vrátiť sa tam.
Cesta, ktorá v lete trvala necelú hodinu, im dnes zabrala raz toľko času. Lesom, prípadne po jeho okraji, postupovali pomerne rýchlo. Sneh tu dosahoval maximálne po kolená, občas po stehná. Najhoršie to bolo na otvorenom priestranstve. Záveje bežne siahali aj vyše pása. Tam sa museli po pár minútach striedať, pretože ten, ktorý viedol, nevydržal dlho prerážať cestu. Miestami dokonca vietor vyfúkal sneh vysoko nad hlavu. Také úseky obchádzali, strácali tým najviac času.
Po dvoch hodinách už mal toho Noro plné zuby. Bol úplne vyšťavený a spotený. Svaly sa mu triasli a odpočíval stále častejšie. Bolo mu na nevydržanie horúco, ale neodvažoval sa rozopnúť a schladiť. Cítil, že aj napriek slnečnému počasiu mu nosné dierky sťahuje mráz.
Otec bol ako z iného sveta. Razil si cestu snehom tvrdohlavo a neúnavne ako buldozér. Sem tam sa zastavil, oprášil sa a počkal, kým sa syn vydýcha.
Noro to nenávidel. Tú jeho mladistvú energiu. Hanbil sa, že on, mladý chalan, nestíha chlapovi tesne pred dôchodkom. Zatínal zuby a nútil svoje vysilené telo pokračovať. Bez slov.
Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď nakoniec vyšli z lesa. Otvoril sa im výhľad na celú osadu. Noro tu už dávno nebol v zime. Zabudol na rozprávkovú atmosféru, ktorou kopanice pôsobili. Zostal stáť a očarene sa len tak kochal nádhernou zimnou scenériou.
Osadu tvorili iba štyri domy s priľahlými hospodárskymi objektmi. Kedysi tu žilo niekoľko rodín, z ktorých viaceré boli vo vzájomnom príbuzenskom vzťahu.
Prvá drevenica bola opustená už viac než štyri roky. Majiteľka Verona Cenigová zomrela po dlhých desaťročiach smutného a osamelého života. Nemala deti, muža jej v mladom veku zabilo pri zvážaní dreva. Dom čnel priamo nad chodníkom. Ten, kto chcel vojsť do osady, musel prejsť tesne okolo. Ako malý ju vídaval stáť v okne a pozerať zadumane do doliny. Bál sa jej, pripomínala mu bosorku sediacu vysoko v chalúpke na stračej nôžke. S nikým sa nerozprávala, nič od nikoho nechcela. Našli ju mŕtvu v polovici cesty do osady. Staré srdce nevydržalo námahu výstupu, nákup bol rozsypaný okolo nej. Chalupa odvtedy chátrala. Strecha po každej zime bola viac a viac prehnutá, okná vyrazil silný vietor počas ktorejsi letnej búrky a plot sa rozsypal sám od seba.
Kúsok pod Veronou stál ohradený pozemok Mira a Hany Griečových a uprostred neho najkrajšia chalupa osady. Miro si dal záležať: strecha pokrytá pravým dreveným šindľom, steny poctivo natreté ochranným náterom, zábradlie pri vstupe, lemovanie okien aj štítové krokvy krásne vyrezávané. Nejeden český turista, očarený stavbou aj prostredím, prejavil záujem o kúpu. Ale Griečovci boli spolu s Holeštiakovcami jediní stáli obyvatelia osady, a tak odmietali všetky ponuky. Deti im vyrástli, odsťahovali sa do Čadce, a hoci ich volali bývať k nim, neodišli. Nechceli. Miro ešte stále pracoval v lesnom závode, manželka bola doma a starala sa o gazdovstvo. Nič im nechýbalo. Boli šťastní.
Nora preto prekvapilo, že dom vyzeral opustený. Videl tmavé okná, neporušenú bielu pokrývku v záhrade a vychladnutý komín. Možno predsa len na zimu odišli do mesta.
Ostatné dva domy ležali na opačnom konci osady tesne pri lese. Z miesta, kde stál, videl iba štít strechy Joža Holeštiaka. Z komína stúpal k oblohe sivý dym, jediná známka života v osade. Poslednú chalupu, cieľ ich cesty, zakrývala terénna vlna.
Pridal do kroku a dobehol otca. Obišli Mirov pozemok a krátkou rovinkou zamierili k Jožovmu domu.
Dom rodiny Holeštiakových bol presným opakom Griečových. Nevzhľadná búda postavená do tvaru L, obitá starými rozsušenými doskami, miestami vlnitým plechom. Strecha mnohokrát opravovaná stále novými vrstvami lepenky, masívne okenice visiace na zhrdzavených závesoch.
Úzky dlhý dvor začínal vpredu bránou opretou o bok drevenice a končil vrátami do maštale so senníkom v podkroví. Zboku bol vymedzený starým nakloneným plotom, teraz úplne zakrytým snehom.
Jožo chalupu zdedil po starých rodičoch. Nebola to ale žiadna výhra: polorozpadnutá chajda dobrá akurát tak na zbúranie. Pätnásť rokov bola neobývaná, pršalo do nej, žral ju červotoč a vlhla od zeme. Čerstvo ženatý Jožo s tehotnou manželkou potrebovali rýchlo bývať, nemali preto čas hrať sa s detailami ako Miro. Všetko pri rekonštrukcii podriadili funkčnosti, estetika musela ísť bokom. Na prízemí opravili kuchyňu, spálňu a postavili kúpeľňu, v podkroví vytvorili ďalšie dve izby. Kúpili kravu, zopár oviec, nejaké sliepky. Po čase sa im narodilo druhé dieťa a o rok ešte jedno. Manželka zostala doma s deťmi a Jožo spolu so susedom Mirom dochádzali cez kopec do Zákopčia, kde obaja pracovali.
Došli skoro až k bráne, keď z vrát maštale na konci dvora vyšiel majiteľ. V jednej ruke niesol sekeru a v druhej niekoľko dosiek. Nora prekvapilo, ako veľmi sa zmenil odvtedy, ako ho videl naposledy. Tvár mal prepadnutú, okolo očí obrovské kruhy a niekdajšia mohutná postava sa strácala v priveľkých šatách. Široké plecia mal ovisnuté a pohyby zvláštne mechanické, hlavu otáčal trhano ako robot.
Zdalo sa, že ich nevidel. Zamyslený kráčal cez dvor a pozeral do snehu pod nohami. Ostali stáť pri bráne. Noro si všimol, že aj otec si suseda neveriaco obzerá.
Keď ich konečne zbadal, na okamih znehybnel. Dosky si pritisol k prsiam a sekeru inštinktívne zodvihol vyššie. Sekundu na nich bez slova pozeral, potom si hlasno oddýchol a potriasol hlavou.
„Kurva, chlapi,“ vlna úľavy sa mu rozliala tvárou, „čo tu robíte?“
„Nazdar, Jozef,“ kývol mu otec. Jožo oprel dosky o stenu drevenice a sekeru zaťal vedľa. Prvému podal ruku otcovi, po ňom Norovi. Mal ju úplne studenú, chvela sa mu. Skúmavo si Nora obzrel, ale nepovedal nič. Noro sa vyhol jeho pohľadu.
„Prišli sme zhodiť sneh zo strechy. Je tam najmenej meter.“
Jožo zablúdil zachmúreným pohľadom hore, akoby si hrubú vrstvu snehu na vlastnej streche všimol až teraz.
„Nemali ste chodiť, Vlado. Nie je dobrý čas.“
„Ako to?“
„Stále sneží. Toľko snehu tu ešte nenapadlo.“
„Veď práve. Chalupa je stará. Mám obavu, či ten krov toľko udrží. Musíme to dať dolu, kým nezačne zasa sypať.“
Jožo chvíľu pozeral z jedného na druhého. Zdalo sa, že o niečom tuho uvažuje. Napokon prehovoril k otcovi.
„Vlado, nebudem vám vravieť, čo máte a čo nemáte. Ak to chcete spraviť, spravte to čím skôr. A potom sa vráťte domov, kým sa ešte dá. Ja na vašom mieste by som to urobil hneď. Znovu bude snežiť.“
„Všetkých nás to tu pochová,“ dodal.
Nora zamrazilo pri jeho slovách. Ani nevedel, prečo. Zaznelo to tak definitívne, tak osudovo. Úplne cítil ľadovú ruku, ktorá mu prešla po chrbte.
Vietor zhodil biely poprašok z konárov stromov. Zašušťalo to. Majestátne smreky obťažkané snehom stáli ako hradba hneď za chalupou. Vysoké záveje sa vzdúvali takmer k oknám. Až teraz si uvedomil, že všetky okenice sú zatvorené. Hrubé drevené dosky pevne priliehali k stene a zakrývali okná za nimi.
Obrátil sa späť k chlapom. Z odstupu uvidel Joža novými očami. Cez prsia mu viedol široký kožený pás a spoza pleca mu trčala hlaveň pušky. Oblečené mal hrubé maskáčové nohavice a prešívaný kabát, na hlave pletenú čapicu.
Stál vedľa otca a voľačo mu hovoril. Nepozeral však na neho, unavenými očami kmital na všetky strany. Noro podišiel bližšie.
„Šiel som hneď ráno za Mirom, ale dom bol zavretý. Nespomínal, že chcú niekam ísť. Kam by vôbec išli, veď snežilo celý deň a noc. Napadlo viac než meter snehu. Neviem si predstaviť, že by nechali všetko tak a odišli preč. Chcel som mu zavolať, ale už pár dní tu nefunguje sieť. Možno vy budete mať viac šťastia, môj Orange nemá signál,“ spýtavo sa otočil na Nora. Ten vytiahol z vrecka mobil, ale vedel, čo uvidí. Ani jeho O2 nefungoval. „Nič.“
Otec mrkol na svoj telefón a pokrútil hlavou.
„Čo tá puška?“ kývol k zbrani. Jožo mimovoľne potiahol kožený popruh, ako keby sa uisťoval, že tam ešte stále je.
„Pre istotu.“
„Prečo?“
Neodpovedal. Nervózne pozrel za Norov chrbát a zhlboka sa nadýchol. Vyzeralo to, že chce niečo povedať, ale nakoniec si to rozmyslel.
„Roztrhalo mi to psa a všetky ovce,“ zašepkal. Noro sa mimovoľne obzrel. Ľadová ruka sa vrátila.
„A čo to bolo? Vlci?“ spýtal sa otec.
„Neviem,“ ťažko sa mu o tom hovorilo, „všade bolo plno krvi. Myslel som si, že aspoň Vydra sa niekde schovala, ale v maštali som našiel aj jej obojok. Deti ju mali hrozne radi.“
Norovi až teraz došlo, že je tu akosi neprirodzene ticho.
„A kde vlastne máš Marienu a deti?“ otec ho predbehol. Jožo odvrátil pohľad, vytrhol zo steny sekeru a zodvihol odložené dosky.
„Nie sú tu.“ Nechal ich tam stáť a pobral sa k dverám do chalupy. Náhle sa zastavil a bez toho, aby sa k nim obrátil, prehodil cez plece: „Ak by začalo snežiť, schovajte sa dnu a ostaňte tam, kým neprestane. Hlavne nevychádzajte von. A neotvárajte dvere, vedia byť presvedčiví. Nenechajte sa dobehnúť.“
Noro pozrel nechápavo na otca. Ten rozhodil rukami a kývol hlavou k maminej chalupe: „Poďme po svojom, máme čo robiť.“
Zo susedovej drevenice sa ozval tlmený buchot. Znelo to, akoby čosi pribíjal na vnútornú stranu dverí.
„Čo sa to tu deje? O čom to rozprával?“ Noro sa plahočil hore kopcom v otcových stopách a ťažko dýchal.
„Neviem. Nemalo to hlavu ani pätu. To ani nebol on, rozprával úplne z cesty. Nepoznať ho, pomyslím si, že je na mol. A tá puška...“
„Bol úplne vystrašený. Musel to byť riadny masaker. Myslíš, že to fakt mohli byť vlci?“
„Ja neviem. Keby bolo leto, poviem, že na sto percent medveď. Ale takto...“
„Možno sa nejaký zobudil a zháňa potravu.“
Otec pokrčil plecami.
Konečne dorazili do cieľa. Mamina drevenica bola najmenšia zo všetkých v osade. Jediná nemala žiadnu hospodársku prístavbu, maštaľ či humno. Krčila sa osamotená na lúke, napoly zasypaná snehom. Z jednej strany miniatúrna, dreveným plotom obohnaná záhradka, z druhej mierne sa zvažujúci pasienok končiaci hustým lesom.
Dom na kopaniciach pri Čadci mama zdedila po rodičoch. Pamätal obe vojny, no v poslednom čase veľmi schátral. Kedysi tam chodili skoro každý týždeň. Rodičia sa vyžívali v chalupárčení: natreli strechu, nanovo kameňom podmurovali rohy domu, prekryli vstup a odvodnili okolie drevenice. Vo vnútri vymenili starú dlážku, opravili omietky a vymaľovali. Pôvodný nábytok vyhodili a priniesli druhý.
Potom ale matka dostala porážku a všetky ďalšie plány išli bokom. Dostala sa z toho, ale hodinový peší výstup do vrchov bol už nad jej sily. Veľmi ťažko sa s tým zmierovala. Niekedy rozmýšľala nad predajom chalupy, ale vždy v nej zvíťazil sentiment a viera, že sa nakoniec všetko obráti k lepšiemu.
Otec tam ešte sporadicky chodieval, ale zápal pre vec ho akosi prešiel. Samého ho to nebavilo. Návštevy zredukoval na kontrolu stavu drevenice, občasné nutné opravy, pokosenie buriny, a po niekoľkých hodinách sa vrátil domov. Smútok v jeho očiach bol neprehliadnuteľný.
Noro to neriešil. Nechápal ich záujem o tú starú barabizňu. Neznášal ju. Keby to bolo na ňom, predal by ju skôr, než sa úplne rozpadne, a kým má ešte vôbec nejakú cenu. Zub času pracoval rýchlo a dôsledne. Pomáhal pri opravách, kým tam chodili všetci. Musel pomáhať. Zdalo sa mu, že v tej prekliatej búde prežil skoro celý svoj život. Ako závidel iným deťom, že môžu víkendy tráviť podľa seba a hrať sa všetky tie detské hry!
Vďaka prekrytému vstupu ani dnes nemali problém so snehom pred dverami. Tú trochu, čo nafúkal vietor, otec nohou odsunul nabok. Krátka chodba končila dverami do kuchyne. Odtiaľ sa dalo ísť už iba do izby s tromi posteľami, dvoma kreslami a veľkou drevenou skriňou. Vedľa vstupných dverí bola malá kôlňa, kde na klátikoch čakali vzorne naukladané hranoly a dosky.
Vnútri bolo skoro taká zima ako vonku, od úst im stúpali obláčiky pary.
Kuchyňa aj izba boli maličké, jednoducho zariadené. Stropy nízke, hlavami sa takmer dotýkali omietky. Všimol si, že otec si občas podvedome ometá temeno od neviditeľných pavučín. Neznášal pavúky.
Noro necítil nič. Žiadne pohnutie mysle, žiaden nával emócií. Obzeral sa okolo seba, ale očakávaná úzkosť sa nedostavila. Vydýchol si úľavou. Otec ho zvedavo pozoroval. Kývol mu hlavou na znak, že je všetko v poriadku.
Mlčky si vyzliekli mokré veci a zo skrine v izbe vybrali pracovné oblečenie. Otec z batoha vyložil na stôl jedlo a termosku s čajom, ktoré im mama ráno nachystala. Vedela, že nebudú zapínať elektrinu a v peci sa tiež nedá zakúriť kvôli snehu v komíne.
Potom vzal Norove veci a prehodil ich cez operadlo kresla. Noro si všimol, že mu pritom nenápadne skontroloval vrecká. Podráždilo ho to: „Nič tam nemám!“
Otec sa strhol. Nepozrel však naňho. Neveril mu. Už sa nenechá dobehnúť. Aj po poslednej odvykačke tvrdil to isté. A pritom tam spadol do ešte väčších sračiek, než boli tie, pre ktoré tam nastupoval. Tento výlet bol jeho nápad. Žiadna lyžovačka, žiadna Veľká Rača s pochybnými kamarátmi. Tu ho bude mať pod dohľadom.
Nasledujúce hodiny strávili po pás v snehu. Noro, keďže bol ľahší ako otec, vyliezol na strechu. Otec ostal dolu a čistil priestor okolo stien drevenice. Dnes sa neodvážili obidvaja zaťažiť prehnutý krov a spúšťať sneh naraz z obidvoch strán. Napadnutá vrstva bola naozaj rekordne hrubá.
Robota im išla od ruky. Noro pracoval ako stroj, rovnomerne odkrajoval lopatou pravidelné kusy snehu a hádzal ich oblúkom cez okraj strechy. Vznášal sa vzduchom ako trblietavý strieborný prach. Cítil sa unavený, ale fyzická námaha mu robila dobre. Vlastne, od posledného liečenia sa tak vynikajúco necítil.
Slnko už prešlo značnú časť cesty po oblohe, no stále žiarilo nezmenšenou silou. Zo strechy sa mu otváral nádherný výhľad na dolinu. Až teraz si uvedomoval to ohromné množstvo snehu, ktoré napadlo v takom krátkom čase. Ako keby nejaký maliar chytil do rúk štetec a bielou farbou vyhladil kostrbaté kontúry krajiny.
Občas pozrel k susedovmu domu, ale jeho obyvateľa už nezazrel. Jediná známka toho, že je drevenica obývaná, bol stúpajúci dym z komína a chodník vyšliapaný od chalupy k maštali.
Z premýšľania ho vyrušil otcov hlas: „Nespi tam. Poď dolu, vymeníme sa.“
Noro sa naposledy rozhliadol. Strecha bola očistená na obidvoch stranách od hrebeňa až do polovice. Pretiahol si boľavé svaly a opatrne zliezol po rebríku opretom o odkvap.
Dolu ho prekvapila výška nakopeného snehu. Otec zatiaľ vyčistil asi metrový pruh popri stene a vytvoril tým tunel okolo celej drevenice. Val vyhádzaného snehu siahal takmer do polovice okien.
Otec vyliezol po rebríku a stratil sa mu z dohľadu. Noro oprel lopatu vedľa dverí a vošiel do domu. V kuchyni si nalial z termosky čaj. Opatrne sŕkal horúci nápoj a pritom pozoroval oknom Jožov dom. Sused mu nešiel z hlavy. Bol vydesený, takmer dostal infarkt, keď sa tam tak odrazu zjavili. Dal by ruku do ohňa za to, že vedel viac, než im povedal.
Nad hlavou mu niečo buchlo. Chalupa sa zachvela a čosi sa s hrmotom skotúľalo po streche. Vedel, čo sa stalo ešte skôr, ako začul výkrik. Hodil prázdny pohár na stôl a vybehol von. Sneh na streche nevydržal tlak otcovej hmotnosti, odtrhol sa od podkladu a zletel dolu aj s ním. Otec trčal v kope snehu zapichnutý takmer po pás. Celý bol akosi divne nahnutý dopredu. Pohľad do jeho tváre ho prinútil prehltnúť uštipačnú poznámku. Bol bledší ako sneh okolo. Urputne zatínal zuby.
„Nestoj tam a poď mi pomôcť, asi mám zlomenú nohu.“
„Do riti,“ ušlo mu, „to nám ešte chýbalo.“
Vyliezol na hromadu najvyššie, ako sa dalo, a skúsil otca podoprieť. Preboril sa však hlbšie, pričom ho strhol so sebou. Otec zareval od bolesti a obaja sa skotúľali dolu.
Otec prestal kričať. Noro sa pozbieral zo zeme a zistil, že je v bezvedomí. Čo bolo ale horšie, uvidel rozširujúcu sa tmavú škvrnu nad kolenom. Stiahlo mu žalúdok. Kľakol si a do ruky nabral trochu snehu. Pretrel mu tvár, ale otec sa neprebral. Bezradne sa poobzeral. Vrátil sa do chalupy a z bundy vytiahol mobil. Žiaden signál. Pohľad mu cez okno padol na susedný dom.
Vybehol von, chytil otca popod pazuchy a s námahou ho vtiahol do chodbičky. Keď ho ťahal cez prah kuchynských dverí, otec zastonal. Otočil sa k nemu: „Vydrž, vyložím ťa na pohovku. Nemôžeš ostať na zemi.“
Otec mu vrátil bolestivý pohľad. Kým ho Noro dostal hore, takmer omdlel druhýkrát. Pod hlavu mu podložil zrolovanú bundu a prikryl ho dekou, ktorú stiahol z postele v izbe.
„Zbehnem dolu pre Joža. Asi máš otvorenú zlomeninu. Ja neviem, čo s tým.“
Pri dverách sa ešte zastavil a pozrel na otca. Už vyzeral lepšie, farba sa mu vrátila do tváre. Trpel bolesťou, ale zaprel sa lakťami o pohovku a nadvihol sa. Dokonca sa pokúsil usmiať. Bol to moment, ktorý Norovi utkvel v pamäti až do smrti. Usmievajúca sa otcova tvár orámovaná neznesiteľnou bolesťou. Nevedno prečo mu vyhŕkli slzy. Kým si to však otec stihol všimnúť, odvrátil sa a vybehol z kuchyne.
Joža v dome nenašiel. Prešiel postupne kuchyňu, spálňu aj kúpeľňu na prízemí, vybehol na poschodie a nazrel do obidvoch izieb. Všimol si, že všetky okná sú zadebnené okenicami a vstupné dvere z vnútornej strany zosilnené krížom nabitými hrubými doskami.
Vrátil sa von. Chodníkom v snehu sa rozbehol k maštali na konci dvora. Bola to posledná možnosť, kde Jožo mohol byť.
Rozrazil vráta a zostal stáť na prahu. Uprostred maštale, v širokom priechode medzi prázdnymi kotercami, stál sused a lopatou vyhadzoval hlinu z plytkej jamy. Pri zvuku otváraných dverí sa obrátil a Noro vo svetle zvonka uvidel, že mu po tvári tečú slzy. V prítmí pri stene ležalo na podlahe čosi zabalené v bielej plachte. Látka, zafúľaná a pokrytá tmavými škvrnami, bola starostlivo obkrútená okolo predmetu neurčitého tvaru.
Jožo odstúpil od výkopu. Lopatu oprel o stenu a z klinca zvesil pušku. Za vyhĺbenou jamou Noro uvidel ďalšie tri. Jedna bola väčšia než ostatné. Vo všetkých sa na dne niečo belelo. Vyschlo mu v krku. Jožo znehybnel, ruka s puškou spustená pri boku, hlaveň opretá o hlinenú podlahu.
Pozerali si do očí a Noro cítil, ako v ňom stúpa hrôza. Susedov pohľad bol úplne prázdny, ale niekde úplne vzadu sa búril oceán šialenstva. Slzy mu tiekli po lícach. Zanechávali za sebou lesklé cestičky.
Nakoniec si Noro odkašľal a prehovoril: „Otec spadol zo strechy. Asi si zlomil nohu.“
„Bol som tam,“ prerušil ho Jožo ticho. Pohľad upieral otvorenými vrátami niekam do diaľky. Noro ovládol túžbu obrátiť sa.
„Stále sú v dome. Miro leží v obývačke a Hana v kuchyni. To, čo z nich zostalo. Krv je všade okolo. Zmrznutá, skoro čierna. Musím ich tiež zakopať. Ale nechcem sa tam vrátiť.“
Noro mlčal, bál sa niečo povedať. Ale Jožo ešte neskončil. Trhano zo seba vyrážal jednotlivé slová.
„Počul som kričať Marienu. Potom Jožka. Utekal som domov. Zle sa bežalo v hlbokom snehu. Nič nebolo vidieť, husto snežilo. Bolo úplne bielo.“ Na chvíľu zmĺkol, znovu si to v hlave prehrával.
„Dobehol som hneď, ale bolo už po všetkom. Ležali rozhádzaní po dvore ako handrové bábiky. Krv bola všade. Sneh bol samá krv.“
Náhle pustil zbraň na zem. Tvár si skryl do dlaní a rozplakal sa.
„Musím ich pochovať, inak sa budú stále vracať a kŕmiť,“ vzlykal. Noro naňho zhrozene pozeral. Odvážil sa spýtať: „Kto sa bude vracať?“
„Oni.“
„Ale kto sú Oni?“
„Ja neviem. Voľačo z lesa. Sú šialení hladom.“
Norovi prišla tá scéna úplne surreálna. Najradšej by sa otočil a bežal kadeľahšie. Sused zjavne hovoril z cesty.
„Prišli s bielou tmou. Najskôr len ten zvuk, ako keď pradie mačka. Deti nechceli ísť von, báli sa. Bola to sranda, kým som v maštali nenašiel ovce a psa roztrhané na kusy. Bežal som k Mirovi a...“
„Je to tvoja vina, to ty si ich priviedol! Mal som ťa tam nechať skapať!“, vybuchol zrazu. Chvíľu prudko oddychoval. Potom zo zeme zodvihol pušku, prehodil si ju cez plece a prešiel okolo strachom stuhnutého Nora.
„Poď!“ Vystrčil ho von a pribuchol za ním ťažké vráta.
***
Prudko sa posadil. Naširoko otvorenými očami pozeral do tmy. Nevedel si spomenúť, kde je a ako sa sem dostal. Triaslo ho od zimy, telo mal úplne skrehnuté. Poslepiačky prehmatal priestor okolo seba. Keď rukou zavadil o chladný kov, rozjasnilo sa mu v hlave. Vlna spomienok ho zmietla celou silou. Schúlil sa na pohovke do klbka a snažil sa neplakať.
Vonku sa zablyslo a takmer vzápätí zaburácal hrom. Jasná žiara prenikla dnu aj napriek zatemneným oknám. Vstal a odhrnul deku z okna. Neveril vlastným očiam. Husto snežilo a napriek tomu temnotu v pravidelných intervaloch rozjasňovalo biele svetlo.
Kým spal, snehu zreteľne pribudlo. Chodník od susednej chalupy zmizol, zasypaný a zahladený, akoby tam ani nikdy nebol.
Prešiel do izby. Z hromady postelí pred oknom stiahol prevesenú deku. Vrátil sa na pohovku a zakrútil sa do obidvoch prikrývok. Triaška pomaly ustávala, trochu sa pohybom zohrial.
Z bundy vytiahol mobil, ale displej stále hlásil žiaden signál. Premýšľal nad tým, čo asi urobila mama, keď sa nevrátili pred zotmením. Snaží sa im dovolať? Možno sa upokojuje tým, že nestihli urobiť, čo mali, tak ostali do zajtra. Kedy jej konečne dôjde, že sa asi niečo stalo a začne zháňať pomoc?
Vonku ďalej burácala snežná búrka. Tmu vo vedľajšej izbe podchvíľou rozháňalo mliečne svetlo bleskov. Dunivé hrmenie ho uspávalo, pomaly sa opäť prepadal do driemot.
Tlmený praskot dreva, nasledovaný dutým žuchnutím veľkej masy snehu, už preto vnímal iba v polospánku. Nevedel, čo sa stalo. A bolo mu to aj jedno, pohltila ho zvláštna apatia.
Rovnako nevedel, že čosi obchádza drevenicu, vetrí okolo a nazerá do izby medzerou medzi oknom a navŕšeným nábytkom. Ťažký pižmový zápach ani hrdelné pradenie dovnútra chalupy neprenikli.
Niečo slizké mu však presiaklo do sna, až v spánku zastonal. Podvedomie mu zaplavili obrazy plné krvi a násilia, nočná mora presýtená bolesťou a utrpením.
Strhol sa a otvoril oči. Nevedel, prečo sa zobudil, ale v ústach mu pretrvávala nepríjemná pachuť zvratkov. Znovu vstal a vypláchol si ústa čajom z termosky. Akýsi neurčitý pocit ho zaviedol do izby k oknu. Búrka už doznievala v diaľke, prestávalo snežiť. Stopy pod oknom si nevšimol.
Vrátil sa na pohovku a po chvíli znova zadriemal.
***
Jožo otca prezrel a obviazal mu nohu. Noro sa na kosť trčiacu z otvorenej rany nedokázal dívať, už pri pohľade na krv mu prišlo zle. Sused mu navrhol, aby zišiel sám dolu k autu a odtiaľ sa pokúsil zavolať pomoc. Noro však odmietol nechať s ním otca samého. Stále mal pred očami výjav z maštale. Rozhodol sa, že nech sa robí čo chce, bez otca neodíde. Aj keby ho mal dole zniesť na vlastnom chrbte, nenechá ho tam. Niečo divné sa tu deje a Jožo vie o tom oveľa viac, než mu v maštali povedal. A možno sa zbláznil a všetkých povraždil. Musí hrať jeho hru. Zídu k autu, nájdu signál a zavolá na políciu. Tí už si poradia.
Jožo nakoniec priniesol drevené koryto používané pri zabíjačkách ošípaných a do dvoch dier vpredu navliekol lano. Spoločne vyniesli otca von a položili ho do provizórnych saní.
Noro sa ešte naposledy vrátil do chalupy, pozbieral veci do batoha a zamkol vstupné dvere. Keď vyšiel spod strechy, niečo ho pošteklilo na nose. Prekvapený pozrel hore a uvidel vo vzduchu poletovať zopár vločiek.
„Bude snežiť,“ ozval sa Jožo stiesneným hlasom. S obavou sledoval nízko letiace mraky. K rozhovoru v maštali sa už ani jeden nevrátil.
„Ak sa poponáhľame, možno to stihneme, kým sa rozsneží úplne. Ja budem ťahať, ty môžeš tlačiť. Pôjde nám to dolu kopcom rýchlejšie,“ navrhol Noro. Jožo však pokrútil hlavou.
„Ja nikam nejdem. Ani vy by ste nemali teraz chodiť. Počkajte, kým sa vyčasí.“
Norovi odľahlo. Sused sa najskôr ponúkol, že mu otca pomôže zniesť k autu, ale Noro z toho nebol nadšený. Trúfal si otca dostať dolu aj sám. Nemal dobrý pocit z toho, že bude mať Joža aj s puškou za chrbtom. Otec sa do debaty nezapájal. Bol bledý a kŕčovito sa držal stien koryta. Zhlboka dýchal.
„Nebudeme čakať,“ rozhodol Noro. „Snežiť môže aj celú noc. Nemôžeme tu uviaznuť.“
Jožo stisol plecami. „Ako chceš. Ja ostávam. Musím sa ešte o dačo postarať.“
Nora striaslo. Videl, že Jožo pozerá k Mirovmu domu. Kývol susedovi na rozlúčku a zodvihol zo zeme koniec lana. Na skúšku potiahol. Koryto sa ľahko pohlo. Pôjde to. Odhodlane sa zaprel do povrazu a vyrazili na cestu. Ešte hodnú chvíľu cítil na chrbte susedov pohľad, ale keď sa pri Mirovom plote otočil, Jožo tam už nebol.
Nakoniec to bolo ťažšie, než si predstavoval. Koryto sa síce uspokojivo šmýkalo, ale pod otcovou váhou sa miestami norilo do sypkého snehu. Vtedy musel Noro vynakladať všetku svoju silu a šikovnosť, aby sa mu ho podarilo udržať v správnej polohe a smere.
Postupovali pomaly. Bolo treba ťahať opatrne, dolu kopcom jemne korigovať pohyb koryta, pretože otec trpel silnou bolesťou pri každom trhnutí. Chodník, ktorý dopoludnia prešliapali, mu na jednej strane pomáhal napredovať, na druhej ho zasa brzdil. To vtedy, keď vložil nohu do už vytvorenej stopy, a tá sa prepadla hlbšie. Niekedy ostal bezmocne zapichnutý až po pás a trvalo hodnú chvíľu, kým sa dostal zo studeného zovretia.
Noro nevedel, ako dlho sa už plahočili snehom, keď začalo slabučko snežiť. Zotmelo sa, akoby padal súmrak. Citeľne sa ochladilo a po pár minútach sa husto rozsnežilo. Pretiahol si cez hlavu kapucňu. Otcovi, ktorý ležal v koryte horeznačky, padal sneh priamo na tvár. Netrvalo dlho a vyzeral ako obalený cukrovou vatou.
Keď sa k nemu obrátil, všimol si, že sústredene počúva. Zastal.
„Čo sa deje?“
„Neviem, voľačo som počul,“ podopieral sa na jednom lakti a uprene pozeral do tichého lesa. Na bolesť zabudol. Zrazu sa zamračil a odpľul si: „Fuj, to je smrad. Čo to je?“ zmätene sa poobzeral okolo seba, dokonca nazrel cez okraj aj pod koryto.
Noro podišiel bližšie a zhlboka nasal studený vzduch. Čosi tam naozaj bolo, ale rýchlo sa to strácalo.
„Neviem, nič extra necítim.“
Ale otec už opäť naťahoval uši.
„Čosi počujem. Také jemné vrnenie.“ Otec nechápavo pokrčil obočie a stiahol sa hlbšie do koryta. „Poďme preč, nepáči sa mi to. Mám z toho zimomriavky.“
Noro počúval so zatajeným dychom, ale okrem šumenia padajúceho snehu a vetra v korunách stromov nezachytil nič nezvyčajné. Znovu vykročil.
„Nekrúť sa stále, lebo ťa niekde vysypem,“ upozornil otca podráždene, keď sa zase zvŕtol a takmer vypadol z koryta.
„Je to divné,“ obrátil sa otec späť, „čo to môže byť?“
Noro neodpovedal. Ako to, že on nič nepočuje? Má otec halucinácie? Nemal by ich mať ako abstinujúci feťák skôr on?
„Silnie to,“ znepokojene sa otec ozval po chvíli ticha.
Noro zastal a zložil si kapucňu z hlavy. Teraz čosi zachytil aj on. Zvuk vibroval tesne na hranici počuteľnosti, no nevedel určiť smer, odkiaľ sa šíril. Znelo to ako mačacie pradenie. Ale bolo to zároveň iné, také hlbšie, hrdelnejšie. Otec mal pravdu. Cítil nejasnú hrozbu, blížiace sa nebezpečenstvo.
Zabral silnejšie. Odrazu pocítil naliehavú túžbu dostať sa čím skôr k autu.
V kroví niečo zapraskalo. Obrátil hlavu za tým zvukom, ale noha mu vošla až po rozkrok do diery. Ruky podvedome napriahol pred seba, aby zabránil pádu, no vkĺzli mu až po plecia do bielej masy. Tvárou sa zaboril do studeného snehu, prenikol mu do úst aj očí. Na zátylku ucítil závan chladného vzduchu. Potom počul dutý náraz a otec bolestivo vykríkol. Prudké škubnutie mu vytrhlo povraz z ruky. Prevalil sa na chrbát. Kašľal a prskal, snažil sa vstať.
Otec už na chodníku nebol, ale jeho krik znel ďalej sprevádzaný praskotom kríkov. Roztrieštené koryto trčalo zo záveja na okraji prudkého zrázu. Prezrádzalo miesto, kde preletel cez previs.
Noro sa konečne vyhrabal na nohy. Znovu sa rozkašľal, všade okolo sa vznášal štipľavý zápach.
Náhle sa otcov krik zmenil. Rozkričal sa hrôzou, Noro rozoznal stále sa opakujúce slová. Krv mu stuhla v žilách. Nemal odvahu priblížiť sa k okraju rokliny, do ktorej otec spadol. Alebo bol strhnutý.
Triasol sa na chodníku a odmietal uveriť tomu, čo uvidel v kríkoch. Snažil sa zablokovať tú časť mysle, ktorú na sekundu ovinulo čosi lepkavé, páchnuce krvou a hnilobou. Stiahla sa pritom hnusom, akoby ju olizlo chápadlo chobotnice. V ústach cítil kovovú pachuť krvi.
Bolo to obrovské. Na okrajoch skoro rozmazané, hmotné, a predsa ako keby čiastočne zložené z víriacich vločiek. Vzdialenosť dobrých desať metrov od najbližších stromov to prekonalo jediným skokom. Preletelo to tesne nad ním, až ucítil závan dusivého smradu. Skôr než tvár zaboril do snehu, zazrel ešte obrovské žlté zuby a dlhé zahnuté pazúry. Vrazilo to do otca a spolu s ním sa to prevalilo cez okraj.
Ale možno na okamih stratil vedomie a celé to bol len výplod omráčeného mozgu. Nie je možné, aby to videl naozaj. Je čistý už niekoľko mesiacov.
Otec kričal. Vnímal hrôzu a bolesť v jeho hlase. Absurdná predstavivosť mu ukazovala obrazy toho, ako sa zúfalo snaží dostať hore svahom. Hrabe rukami v hlbokom snehu, plazí sa po kolenách, zlomenú nohu vlečie za sebou a farbí sneh čerstvou krvou z otvorenej rany. Ako padá naspäť, niečo obrovské stojí za ním a otvára tlamu plnú zubov.
Nechal ho tam. Utiekol. Inštinktívne sa rozbehol kratším smerom, späť do osady. Horúčkovito sa brodil poddajným snehom, prepadával sa až po stehná, padal na kolená, vstával a znovu sa dral dopredu. Nemyslel, neobzeral sa. Všetku svoju pozornosť a sústredenie venoval pohybu vpred. Uši si zapchal, aby nepočul ten neľudský rev, praskot drvených kostí a zvuk trhaných šiat. Ale v hlave mu ešte dlho zneli otcove výkriky sprevádzané rozzúreným vrčaním. Nevšimol si, kedy naozaj prestal kričať.
A potom opäť začalo snežiť.
***
Tentoraz prešiel zo spánku do bdenia úplne plynulo. Jednoducho otvoril oči a aj napriek tme hneď vedel, kde je. V mysli mu doznievali útržky sna, ale pocit dezorientácie ani miernej straty rovnováhy sa nedostavil. Pozeral do tmy a pátral po impulze, ktorý ho prinútil precitnúť. Hodinky na mobile ukazovali pol tretej po polnoci. Bolo mu zima, hlavne zospodu od premrznutej pohovky.
Nalial si čaj. Bol už studený, no aspoň si ovlažil vyschnuté hrdlo. Hlad necítil, žalúdok mal stiahnutý a tvrdý ako kameň. Výhľad z okna sa nezmenil, vonku stále snežilo.
Chcel si sadnúť, keď sa spoza steny ozval šramot. Stuhol. Srdce sa mu rozbúchalo. Mal pocit, že sa jeho tlkot dunivo rozlieha kuchyňou. Studené prsty paniky mu zovreli hrdlo. Znelo to, akoby konáre vo vetre narážali na drevenicu, avšak na tej strane žiadne stromy neboli.
Škrabanie zaznelo opäť a silnejšie. Potom zasa. Presúvalo sa to popri kuchyni k rohu, za ktorým už boli vstupné dvere. Po chrbte mu stekal studený pot, nepríjemný pazvuk sa mu zarezával až kamsi do mozgu.
Natiahol ruku do tmy pred sebou a z pohovky zodvihol pušku. Potichu vyšiel na chodbu. Tu boli steny hrubšie, zvuky zvonku takmer nepočul. Cítil ale prítomnosť čohosi neznámeho. Presakovalo to stenami, podlahou aj zatarasenými dverami. Žalúdok sa mu krútil, keď potme kontroloval hranoly zapreté o dosku stola. Boli v poriadku, no neupokojilo ho to. Vyskúšal, či je aj závora na svojom mieste.
Náraz na dvere prišiel nečakane. Stena sa otriasla, až sa zdalo, že nadskočil celý dom. Prudko cúvol dozadu a potkol sa o vlastné nohy. V snahe získať späť stratenú rovnováhu, pustil pušku a zachytil sa drevených trámov.
Ďalší úder ho prekvapil rovnako. Ustúpil až do kuchyne a odtiaľ s rozšírenými očami pozeral do tmavej chodby. Srdce mu bilo až kdesi v krku. Nevedel, čo má robiť.
Dvere znovu zaduneli. Buchnutie ukončil známy škrabot.
Panikou zastretým vedomím prenikla myšlienka. Priplazila sa spoza zabarikádovaných dverí ako had, ovinula zmätený mozog a otočila ho v lebke správnym smerom. Zachytil sa jej ako topiaci slamky. Začalo v ňom klíčiť strašné podozrenie.
Vrátil sa naspäť do chodby. Z podlahy zodvihol pušku a váhavo pristúpil k dverám.
Všetky tie zvuky, škrabotanie popri stene, aj údery na dvere odhadoval najviac vo výške pol metra nad zemou. Nemal žiadnu istotu, tlela v ňom len maličká iskrička nádeje.
„Otec, si to ty?“ zašepkal. Zatajil dych a započúval sa do ticha na druhej strane. Po chvíli sa mu zdalo, že zachytil slabé stonanie. Pušku chvatne oprel o stenu, hranoly poodťahoval od dverí a odhodil ich nabok. Zložil stôl a jednou rukou vytiahol závoru. Druhou zodvihol zbraň. Chvíľu ešte váhal opretý o zárubňu, no nakoniec odomkol.
Keď otvoril dvere, vtrhol dnu oblak roztancovaných vločiek. Obklopili ho ako roj rozhnevaných včiel. Nevšímal si ich. Pred dverami ležala tvárou dolu známa postava. Ruky aj nohy mala rozhodené do strán, vyzerala ako nepotrebná figurína z výkladu.
Slzy sa mu nahrnuli do očí. Prevrátil otca na chrbát a za ruky ho vtiahol do kuchyne. Zažíval zvláštny pocit déjà vu, ako keby to isté už raz robil kedysi dávno a v inom živote. Otec mu pripadal podivne ľahký. Na podlahe za ním ostávala tmavá stopa.
V závane ľadového vzduchu ucítil známy puch. Pustil otca a pomaly sa obrátil. Vo vchodových dverách uvidel zhrbený tieň. Chalupa sa rozvibrovala spokojným pradením.
Cítil hrôzu, ale zároveň aj zvláštnu odovzdanosť. Postava pokročila ďalej. Nenáhlivo, skoro škodoradostne. Vyplnila dverný otvor a elegantne sa pretiahla dovnútra.
Noro stál a nedýchal. Vôľa čokoľvek urobiť sa rozplynula. Zároveň vnímal vlastnú myseľ s odporom uhýbajúcu pred pátrajúcimi chápadlami. Zabudol na pušku na pleci, aj na otca na zemi. Sledoval, ako sa do vzduchu vzniesla končatina zakončená dlhými pazúrmi. Jeden z nich mu neznesiteľne pomaly zamieril k tvári.
V hlave mu stále dookola zneli otcove posledné slová: „Čo to je?! Panebože, čo to je?!“
A do toho sa mu plietol vlastný hlas: “To nie je možné, Oni sú naozaj tu!“
Skúsil zatlačiť a chápadlo sa prekvapene stiahlo.
Potom mu za viečkami vybuchlo jasné svetlo a svet sa rozsypal na kúsky.
***
Všetko sa to začalo, keď ktosi do partie priniesol pervitín. Okúsili to všetci, ale droga dostala iba jeho. Ostatní sa vrátili k tráve a extáze. Po čase mu to prestalo stačiť, tak experimentoval ďalej. Až narazil na LSD. Ako keby sa mu zrazu otvorili oči. Svet sa stal plastickejším a farebnejším, prežívanie reality skutočnejšie než všetko, čo dovtedy poznal.
Všimol si ich už po prvej dávke. Boli všade naokolo. Stačilo sa sústrediť, nevyžadovalo to ani príliš veľa námahy, a uvidel ich. V realite sa maskovali za rôzne predmety, dokonca aj za ľudí, ale jeho neoklamali. Odhalil ich aj cez dômyselné mimikry a bielu hmlu, ktorou sa obklopovali. Najskôr nechápal, nevedel, na čo sa to díva. Až postupne pochopil. Bohužiaľ, neskoro.
Aj oni si všimli jeho. Začal ich zaujímať. Približovali sa. Kruh okolo neho sa každou dávkou stále viac zužoval. Účinky drogy prestali byť príjemné. Ostával len strach a úzkosť. Skúsil sa vrátiť späť k piku, ale s hrôzou zistil, že sa ich nezbavil. Stále tu boli. Dokonca sa prestali skrývať. A ich skutočné tváre boli ako z najhoršej nočnej mory.
Napokon súhlasil s protidrogovou liečbou. Prežil si peklo na odvykačke, ale po návrate z liečebne vydržal byť čistý iba dva dni. Boli to tie najhoršie dva dni v jeho živote. Drogy mu z tela síce vyhnali, ale Oni ostali. Cítil ich. Tušil ich prítomnosť, ich blízkosť, ich pohľady, ich dotyky. Počul ich šepot. Všade, kam šiel, išli s ním.
Hovorí sa, že človek druhýkrát do rovnakej rieky nevstúpi. On do tej svojej vstúpil. Aj tretíkrát. Musel ich vidieť. Privádzal ho do šialenstva pocit, že vie, že sú tu, ale netuší, kde.
Mama neuniesla vedomie, že mu nedokážu pomôcť. Trápila sa, počas tretej liečby ju postihla mozgová príhoda. Čiastočne ochrnula na ľavú polovicu tela. Otec mu to nikdy neodpustil.
Nakoniec ho dali dokopy na psychiatrii, kde sa dostal po neúspešnom pokuse o samovraždu. Už to psychicky nezvládol. Ušiel na chalupu a tam sa predávkoval. Zachránil ho sused Jožo, ktorému sa zdalo podozrivé, že sa v dome svieti v noci uprostred týždňa.
K drogám sa už nevrátil. A Oni sa stiahli, ustúpili. Nepokúšal sa ich nájsť. Uľavilo sa mu. Nechcel, aby sa to všetko zopakovalo.
V jednej veci sa ale mýlil: nestratili sa po liečení, ale ešte predtým, pravdepodobne práve počas tej noci, keď prvýkrát nasnežilo a on si do žíl strelil zlatú dávku.
***
Keď sa prebral z bezvedomia, bolo všade ticho a tma. Bolela ho hlava. Pri páde ňou tvrdo narazil o podlahu. Netušil, ako dlho ležal na zemi, ale telo mal celkom skrehnuté. Pri vstávaní zavadil o otcovu studenú ruku.
Zo stola zobral baterku, no teraz sa už nesnažil maskovať v dlani jej svit.
Otec ležal na podlahe s trupom otvoreným a vyprázdneným ako vypitvané zviera. Namiesto očí hľadel do stropu červenými dierami, kanúca krv vyzerala ako mučenícke slzy. Polámané ruky a nohy trčali do všetkých strán v nemožných uhloch.
Kužeľ svetla skĺzol po krvavej podlahe, prebehol po lesklých črevách tiahnucich sa až ku vchodovým dverám a zmizol vonku v temnote medzi padajúcimi vločkami.
Vedel, čo je potrebné urobiť. Najskôr sa musí postarať o mŕtvych. Je to jeho povinnosť. A potom prídu na rad Oni. Iba on jediný môže skrotiť svojich vlastných démonov. Spôsob nájde.
Sklonil sa k otcovi a z vrecka nohavíc mu vytiahol zapaľovač. Chvíľu pozeral do mihotavého svetielka. Cítil jeho teplo na tvári. Neplakal. Už nikdy plakať nebude.
***
Po troch dňoch sa do osady konečne dostali záchranári. Gazdovstvo rodiny Holeštiakových našli vyhorené do tla.
V popole objavili pozostatky štyroch osôb, neskôr identifikovaných ako Jozef Holeštiak, Miroslav a Hana Griečoví a Vladimír Jakubík.
V maštali našli nedávno zakopané zvyšky troch oviec a jedného psa.
Norbert Jakubík, Mária Holeštiaková a jej tri deti zmizli bez stopy.
Ťarchu snehu nevydržala strecha domu nebohej Veroniky Cenigovej a zrútila sa.
V súčasnej dobe je osada neobývaná.
Cena Fantázie 2012
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované stránke Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 6. októbra 2012 a ukončené v nedeľu 21. októbra 2012. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2012.
