Dominik Tatarka sa považoval-označoval za karpatského pastiera. Vincent Šikula korunoval malokarpatské kopce a obce nehynúcim literárnym tvarom. Aj debutant Ján Púček skúma svoje písačky v prostredí tohto regiónu. Je to trochu prekvapujúce, lebo pochádza z Liptova.
Keď si však prečítame jeho knihu Kameň v kameni, ktorá vyšla v knižnej edícii F. R. & G. časopisu Fragment, nebude nás to nijako vyrušovať. Prekvapí nás skôr množstvo pozitívnych emócií a ich vyváženosť s reáliami.
Nejde o velebnosť hôr, pásy vinohradov a tieto oblastné veci a nutkavé vyjadrenia k nim. Malé Karpaty sú menšie ako väčšina slovenských pohorí a to nielen nadmorskou výškou a limitovaným rozhľadom.
Obec, do ktorej sa autor ustavične vracia, dejisko knihy, pomenoval ako Veterlín. Mimochodom, tak sa nazýva aj kopec pri Smoleniciach. Z turistického hľadiska predstavuje táto zdanlivo ľahká sedemstovka vstupenku do jaskyniarskeho raja.
Kde každý každého pozná
Dej knihy je však zasadený takpovediac do zastavanej časti celkom inej obce. Na pohľad tu má všetko akýsi ľudský rozmer a z mierky nevyskakujú žiadne nepochopiteľné končiare ani iné zemské veličiny, ktoré by presahovali ľudské chápanie.
Aj s karpatskými literátmi je to podobne. Sú zrozumiteľní a zbehlí v praktickom živote. Nestretnete tu síce za každým bukom básnika na hubách alebo rozcítenú poetku zakliesnenú v šípovom kríku. Každý tu však každého sto rokov pozná, alebo takmer sto rokov takmer pozná.
Musí to byť ozaj osudová vec, keď sa umelec z Liptova literárne upíše Malým Karpatom a to spôsobom takým priamym, že aj jeho životopisné, zatiaľ juvenílne črty a mozaikovité vnemy z detstva, ako aj autentické fakty dokladajú rozhľadenosť v tu prítomnej krajinno-literárnej ríši. Dušan Dušek, ktorý ho objavil, a Oleg Pastier, ktorý sa rozhodol jeho prvotinu vydať, sú dostatočnou zárukou toho, že v prípade tejto akvizície nejde o náhodu.
Náhodnosť sa eliminuje aj v hlbších vrstvách knižky, rozdelenej na krátke poviedky, ktoré na seba viac-menej voľne nadväzujú. Zážitky z detstva sú náhodne zoradené, ale zároveň aj zaujímavo usporiadané, alebo má autor silné nadanie robiť z náhodných miniatúrnych vnemov a pozorovaní čosi ľahko tvarovateľné a spracovateľné.
Umelecké zjavenie
Zároveň ako keby udalosti mali definitívny literárny tvar, už keď sa dejú, a netreba ich spätne nijako prikrášľovať. Akoby dobre a vnímavo odpozorované zážitky eliminovali tie náhody, s ktorými by sa nedalo žiť a tvoriť.
Samozrejme, počkáme, čo príde v ďalších knihách Jána Púčeka. Môže tu prísť dokonca k posunom v oblasti žánru alebo k preneseniu talentu do iných oblastí umeleckej tvorby. Prozaické brko by však autor odhadzovať nemal, hoci mnohé z týchto príbehov, ktoré zaznamenal literárne, volajú po filmovom spracovaní. Aj tu však bude zrejme nad štýlom prevládať miernosť, za ktorou cítiť isté sebavedomie.
Pre nás, starnúcich fanúšikov všetkého malokarpatského, je to po rokoch prozaických výmyslov a nezmyslov, ktorými sa snažia strhnúť pozornosť na seba mnohí, už v tejto podobe hotové zjavenie, hotová, umelecky poctivá vec.
