Legenda hovorí, že jeden zo šéfov japonskej firmy Sony mal rád Beethovenovu Deviatu symfóniu a liezlo mu na nervy, že musí v polovici vstať, podísť ku gramofónu a otočiť platňu na druhú stranu. A preto donútil svojich ľudí niečo vymyslieť. Zrodilo sa CD.
Bolo to v roku 1982, keď boli v československých domácnostiach typické platne a kotúčové magnetofóny. Tí šťastnejší už mali kazetové prehrávače. Musela prísť politická revolúcia, aby sa aj u nás masovo presadil kompaktný disk.
Lacnejšie, sterilnejšie
Cédečko sľubovalo nielen neporovnateľne viac hudby na jednom nosiči, ktorý navyše netreba otáčať ani pretáčať, ale aj dokonalý zvuk a odolnosť. Už žiadne škrabance na platniach, žiadne potrhané pásky. Navyše jeho výroba bola lacnejšia.
No úspech aj tak nebol automatický. Odolnosť či kvalita záznamu totožného s pôvodnou nahrávkou sa nepáčili všetkým.
Praskanie spôsobené pohybom ihly na točiacom sa gramofóne či dokonca jej preskakovanie niektorí považovali za prirodzenú súčasť počúvania hudby a odborníci aj hudobné legendy ako Neil Young tvrdili, že fyzikálne vlastnosti CD oberajú hudbu o jej prirodzený charakter a nehrajú tak sýto a plno ako LP platne.
Nakoniec však zvíťazila efektívnosť a módnosť. Bežným ľuďom „sterilná“ kvalita vyhovovala, ich byty sa zrazu zmenili na koncertné sály. A pre hudobný priemysel znamenalo nové médium zlatú baňu.
Okrem hitov dobových hviezd typu Madonna či Michael Jackson sa mohli rýchlo dostať na trh aj kompletné diskografie už dávno vypredaných platní. Legendy išli na dračku, zvlášť keď nové vydania často obsahovali bonusové, po štúdiách či v šuflíkoch zabudnuté nahrávky.
Najznámejším príkladom tohto postupu sú zrejme The Beatles a ich projekt Anthology, vďaka ktorému sa fanúšikovia dostali ku klenotom z archívu legendárnej štvorice.
Do vrecka saka
Legendy sa šíria nielen o počiatku CD, ale aj o jeho rozmeroch. Najčastejšie uvádzaná hovorí, že aj za svoju veľkosť vďačí cédečko Beethovenovi. Jeho deviata symfónia, ktorú tak rád počúval viceprezident Sony Norio Ohga, mala 74 minút. Na taký záznam bola potrebná šírka dvanásť centimetrov.
Iná verzia tvrdí, že vo Philipse, ktorý na vývoji CD spolupracoval so Sony, padla požiadavka, aby sa dalo cédečko prenášať vo vrecku saka. Dôslední Japonci urobili hĺbkové merania u zamestnancov a predpoklad sa potvrdil, 12 cm nerobilo nikde problém.
Keď sa dohodla šírka, ostával problém s veľkosťou diery v strede. Tu dostalo prednosť holandské riešenie. Ich 10-centová minca mala rozmer 15 mm. Bez ohľadu na pravdivosť týchto príbehov faktom ostáva, že výsledný rozmer nevznikol zo dňa na deň, ale po dlhých rokovaniach medzi technikmi z oboch firiem.
Na hudbu aj na dáta
Hoci spočiatku sa vydávali platne aj CD, nové médium svojho predchodcu takmer úplne vytlačilo z trhu. Ale ani sláva cédečka nemala trvať večne. Totiž nielen hudobný priemysel potreboval digitálnu formu záznamu. O slovo sa hlásilo video. V roku 1996 prišli opäť Sony a Philips s Multimedia-CD (MMCD) a Toshiba s Time Warner vyvinuli Super Density CD formát. V snahe vyhnúť sa podobnému súboju formátov, ako v prípade Betamax kontra VHS, dohodli sa na spoločnom postupe.
Finálna verzia DVD mala sedemnásobne väčšiu kapacitu a mohla slúžiť aj ako pamäťové médium pre čoraz viac sa rozvíjajúci IT trh.
Ak sa pozeráme späť do histórie CD, treba ju rozdeliť na dve časti. CD ako hudobný nosič a dátový nosič. Kým prvé sa stali univerzálnym štandardom, v prípade počítačov ich prienik nebol až taký rýchly. Záznamová kapacita bola oproti klasickým disketám takmer 500-násobne väčšia, avšak CD ROM mechaniky neboli ešte ani na prelome tisícročia typickou súčasťou predávaných počítačových zostáv.
Webový útok
Koniec zlatých čias pre predaj hudby znamenal internet a najmä formát mp3, ktorý dokázal „stlačiť“ veľkosť záznamu uloženého na CD na sedminu. Ľudia si tak po zredukovaní miesta, ktoré im zaberali platne, mohli to isté zopakovať bez toho, aby utrpela kvalita. Zvyšovanie dostupnosti a kvality prenosu údajov po internete dali možnosť výmeny hudobných súborov a vzniku úplne nového fenoménu internetového pirátstva. Ľudia sa mohli zadarmo dostať k obľúbenej hudbe najprv cez systémy, ako bol Napster, neskôr cez výmeny dát v takzvanom P2P režime.
Hudobný priemysel a najmä Apple pochopili, že trend je nezvratný a výpravnejšie obaly CD to nezachránia. Začali ponúkať možnosť sťahovania hudby sprvu do počítačov, neskôr do špeciálnych prehrávačov, ako sú iPod a podobné zariadenia. V súčasnosti je pomer predaja hudby na CD voči sťahovanej hudbe asi 3 : 1. Od roku 2000 do roku 2007 spadol predaj hudobných nosičov o polovicu.
Spočiatku panovalo presvedčenie o nezničiteľnosti CD reprezentované dnes už úsmevnými zábermi na skrutkovač robiaci ryhu do povrchu ako protiklad zraniteľnosti LP platní, užívatelia veľmi rýchlo z tejto predstavy vytriezveli. Dnes môžu byť radi, ak staré cédečká ich prehrávače prečítajú a aj to za predpokladu, že boli uložené v tme a nepoškriabané. V opačnom prípade sú zrelé na recykláciu. A komu by sa chcelo uchovávať nahrávky neustálym kopírovaním cédečiek, keď ich má na pevnom disku alebo dokonca na internete?
A to ešte nehovoríme o trende návratu hudobníkov a ich fanúšikov k platniam. Tie totiž naozaj hrajú akosi inak a dnes sa už dajú robiť farebné, priesvitné a s ich obalmi sa grafickí dizajnéri vedia tiež pohrať oveľa krajšie ako s tradičným CD.
Anketa
Pamätáte sa na svoje prvé cédečko?
Dire Straits - Money for Nothing. Dostal som ho ako dar od bratranca z Nemecka.
Oskar Rózsa, hudobník
The Byrds – výber. CD prehrávač meškal dva roky.
Vlado Godár, skladateľ
Moje prvé cédečko bol album od TLC, ktorý som si už ako ojazdený kúpila pred lyžiarskym od spolužiaka pre pesničku Waterfalls.
Adela Banášová, moderátorka
Až nejako tesne po roku ´89 som sa zmohol na CD prehrávač. Moje prvé CD bolo buď Microdisney - Peel Sessions z Viedne, alebo Different Trains/Electric Counterpoint od Reicha/Methenyho/Kronosu z Prahy.
Daniel Baláž, Rádio_FM
Prvé CD, ktoré som si kúpil, bol album The Police - Ghost in Machine, asi v roku 1990. Vtedy som Police dosť počúval. CD som kúpil na Ventúrskej v Bratislave v hudobnom obchode.
Erik „Losos“ Horák, hudobník
Moje prvé CD bolo napálené a obsahovalo americké hip-hopové šlágre zo začiatku 90. rokov. Medzi inými to bola Queen Latifah, Fu Schnickens, KRS ONE či Black Sheep. Paradoxne prvé originálne CD som si nekúpil, ale som ho spoluvytvoril. Išlo o album Kompromis mojej starej party z Prievidze a to skupiny JSS (Jednotka slovenskej starostlivosti), ktoré vydalo SQ Music (vydávali aj Senzus ) v roku 1997.
Lyrik, hudobník
Erik Satie, Francis Poulenc, baletná hudba, vydal Supraphon.
Peter Zagar, skladateľ
Mojím prvým CD boli detské ľudové pesničky, ktorým som nerozumela a dodnes viem jednu vo vlastnej „švédskej“ úprave naspamäť. Bolo od našich švédskych kamarátov a dali nám k nemu aj discman. Bola som prvá v škole, kto niečo také mal. Prvé CD, ktoré som si sama vybrala, bola to výberovka Hany Hegerovej. Posledné, ktoré som si zatiaľ kúpila, je album Na jeden dych Dana Heribana.
Kristína Farkašová, herečka
Ak si dobre spomínam, bol to Prince.
Šárka Ondrišová, choreografka
Chronológia
8. 3. 1978 Holandský koncern Philips v spolupráci s japonskou firmou Sony predstavili prototyp nového disku, ktorý mal vtedy ešte pracovný názov Pinkeltje. CD-Logo malo už dnešnú podobu. Philips si ho nechal patentovať.
August 1982 Prvé CD bolo vyrobené v Hannoveri. Bola na ňom zaznamenaná Alpská symfónia Richarda Straussa.
17. 8. 1982 vyšiel na CD album skupiny ABBA The Visitor.
1. 10. 1982 sa v Japonsku začal predaj albumu 52nd Street Billyho Joela.
1983 - cena prvých hudobných CD sa v Nemecku pohybovala medzi 35 - 40 markami, prvý CD prehrávač Philips CD 100 stál 1800 mariek.
September 1984 - Amerika začala vlastné hudobné CD vyrábať sama, predtým sa lisovali v Japonsku. Symbolickým pionierom sa stal Bruce Springsteen s albumom Born in the USA.
1985 - skupina Dire Straits predala milión kusov CD s nahrávkou Brothers in Arms.
1988 - japonský koncern Taiyo Yuden vyvinul CD-ROM napaľovačku, Philips a Sony zase zapisovateľné CD.
Autor: Robert Dyda
