Hovorí sa tomu dokumentárne divadlo, dokudráma alebo aj divadlo fiktívnej dokumentaristiky. Princípom tvorby je náhodný, ale poctivo zobieraný materiál, ktorý tvorcovia intenzívne hľadajú v teréne - v prostredí nejakej sociálnej skupiny či spoločenskej vrstvy, reagujú na konkrétne udalosti, prípadne sa pokúšajú rekonštruovať kontroverznú históriu.
Vo svete je tento trend omnoho silnejší ako u nás. Nemáme až takú hlbokú tradíciu, navyše spojenie politiky, sociálnej reality a divadla je pre mnohých divadelníkov nepatričné – divadlo má predsa riešiť iné problémy a nie korupciu či chudobu!
Doktori - humor krajnosti
Jedným z najvýraznejších zážitkov na tohtoročnom festivale Divadelná Nitra bola inscenácia Anamnéza. Pricestoval s ňou maďarský súbor Sputnyik, ktorý spolupracuje s domácimi aj zahraničnými divadelnými scénami. Tvorcovia si zobrali na mušku pálčivú tému maďarského zdravotníctva, s ktorou sa veľmi ľahko stotožnilo aj slovenské publikum. Hra vznikala na základe hereckej improvizácie, no intenzívne čerpala z korešpondencie svojich divákov a z diskusií so zdravotníckymi pracovníkmi.
„Prišla nám obrovská kopa listov, v ktorých ľudia opisovali svoje osobné zážitky s maďarským zdravotníctvom. Samozrejme, neboli to divadelné texty, ale ponúkli nám motívy, charaktery, fragmenty príbehov,“ hovorí režisér a spoluautor hry Viktor Bodó. Aby tvorcovia lepšie spoznali pozadie problémov, čítali veľa štatistík a novinových článkov. Potom prišli reportáže: rozprávali sa s odborníkmi z oblasti, hoci aj štyri hodiny s jedným. Scény a výstupy písali viacerí, text sa počas improvizácie menil a vyvíjal. Konečný scenár je plný groteskných a sarkastických situácií.
„Museli sme zachádzať až do krajností, aby sme z toho všetkého vydolovali humor,“ vysvetľuje režisér. „To sa nedalo dosiahnuť sebaľútosťou, skôr karikovaním reálnych situácií. Napokon, aj v živote sa často smejeme na tom, čo je skôr na zaplakanie.“
Inscenáciu Anamnéza maďarského súboru Szputnyik rámcuje príbeh režiséra, ktorému umrela mama a blúdi nemocnicou. Hra rieši tému zdravotníctva, je divácky príťažlivá, plná gagov i dojímavých momentov.
Eštebáci na javisku
Slovenský režisér a dramaturg Ján Šimko pripravil vlani ojedinelý projekt, ktorý sa volá Paralelné životy. Tvorcovia zo šiestich krajín východného bloku majú do budúceho roka naštudovať inscenácie inšpirované dokumentmi z archívov tajných bezpečností. V slovenských archívoch ŠtB sa už začali inšpirovať protagonisti bratislavského divadla SkRAT, ktoré má dlhoročné skúsenosti s autorským divadlom i so zberom materiálu.
„Dokumenty ŠtB sú záznamami pozorovaní obyčajných životných situácií. Často sú formulované veľmi primitívnym jazykom. A od týchto interpretácií záviseli životy mnohých ľudí. Archívy ukazujú, akú moc a zároveň zodpovednosť mal ten, kto formuloval či interpretoval akýkoľvek príbeh v totalitnej spoločnosti,“ hovorí autor projektu. Dokumentárne divadlo, ktoré takto rieši sociálne témy, je podľa neho cenné predovšetkým preto, že dokáže v príbehoch z každodenného života nachádzať nové verzie, aké poznáme z veľkých tragédii alebo drám.
Dlhé hľadanie domova
Metódu terénneho výskumu praktikuje u nás už niekoľko rokov aj divadlo Pôtoň - profesionálny súbor, ktorý programovo pôsobí na okraji v obci Bátovce v Levickom okrese. Témou inscenácie Terra Granus (Zem pri Hrone) bolo hľadanie domova. Autorská dvojica Michal Ditte a Iveta Ditte-Jurčová sa stretli s etnografkou Tekovského múzea a snažili sa dopátrať k ľuďom, ktorých príbehy by boli pre inscenačné spracovanie zaujímavé. Etnografka na nich vychrlila množstvo námetov.
Takmer rok potom zbierali materiál od slovenských a maďarských repatriantov, od presídlencov z dedinky Mochovce, kde vyrástla atómová elektráreň. K téme sa vyjadrovali aj herci a tvorivý tím. Inscenáciu pripravovali nepretržite šestnásť mesiacov.
Chudoba v detailoch
Ešte dlhšie to bolo v prípade Psoty - hry o chudobe. Práca na nej sa začala hľadaním v etnologických a sociologických štúdiách, ktoré tvorcov doviedli do Tekovských Lužian, kedysi bohatej, dnes úplne schátranej dediny. Tu sa pokúsili nájsť ľudí, ktorí sa objavili vo výskume robenom pred dvanástimi rokmi. Najzásadnejšie a najťažšie bolo nájsť človeka – sprostredkovateľa, ktorý ich medzi skúmanú komunitu doviedol, ktorého domáci poznali, otvorili mu dvere a dokázali vďaka nemu odpovedať aj na intímne otázky. Pri inscenácii Psota bol takýmto neoceniteľným človekom dôchodca a aktivista Štefan Šebo. Bez neho by výskum chudoby a hladu vo vytypovanej oblasti nikdy nezrealizovali.
„Na počiatku bolo naše presvedčenie o tom, že potrebujeme veľmi veľa drobných konkrétností k tomu, aby sme mohli dospieť k zovšeobecneniu zvolenej témy. Terénne výskumy nám tých milión detailov ponúkajú,“ hovorí dramatik a dramaturg Michal Ditte. „Určiť tému je najväčším dobrodružstvom. Mojou súkromnou inšpiráciou v jej hľadaní boli slovenské dokumentárne filmy Škopa, Lehotského, Vojteka, Kerekesa, a to najmä preto, že mapujú slovenskú mentalitu, kultúru a identitu.“
Veľkí dramatici to vedia
Divadlo malo svoju spoločenskú funkciu odjakživa. Podobne ako iné druhy umenia sa inšpirovalo dianím v spoločnosti počas celej svojej histórie. Hoci po istom čase sa vyvinul meštiacky typ divadla, ktorý sa zaoberal skôr privátnymi témami, v perách veľkých dramatikov celospoločenský génius fungoval vždy: od antických autorov cez Shakespeara, Moliéra až po Čechova, všetci nejakým spôsobom zrkadlili sociálnu, ekonomickú alebo aj politickú skutočnosť danej doby.
Aj keď bolo divadlo často zneužívané na manipuláciu, jeho spoločensko-kritický rozmer sa nikdy nestratil. Menilo svoju podobu prirodzene podľa toho, ako sa menila spoločnosť.
Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit?
Jednou z foriem divadla inšpirovaného realitou je aj politický kabaret. U nás od čias Milana Lasicu a Júliusa Satinského takmer úplne vymrel, naopak v susednom Česku za posledné roky zaujal pevné miesto. V roku 2005 tam vznikla inscenácia hry Ivánku, kamaráde, můžeš mluvit? ako reakcia na korupčný škandál v Českomoravskom futbalovom zväze. Napísal ju Petr Čtvrtníček a spolu s Jiřím Lábusom ju uvádzali v mnohých beznádejne vypredaných sálach českých divadiel. Pražské A Studio Rubín zase s úspechom uvádza kabaret Blonďatá bestie, ktorej hlavnou predlohou bola nahrávka rozhovoru niekoľkých členov vládnej strany Veci verejné, neskôr inšpirovaná aj telefonátmi bývalého pražského primátora Pavla Béma s lobistom Romanom Janouškom.
Petr Čtvrtníček a Jiří Lábus vystúpili v roku 2007 s Ivánkom aj na trenčianskom festivale Pohoda.
Blonďatá bestie
Kým u nás politický kabaret spí na vavrínoch, úspech českej inscenácie Blonďatá bestie dokazuje, že divácka obec ho dokáže odmeniť zaslúženou pozornosťou. Režisér Tomáš Svoboda s divadelným tímom v pražskom A Studio Rubín sa minulý rok pustil do politických škandálov. Vo svojom kabarete sa dali bohato inšpirovať škandálnym audiozáznamom „politického tliachania“ poslankyne Vecí verejných Kristýny Kočí, neskôr aj telefonátmi bývalého pražského primátora Pavla Béma s lobistom Romanom Janouškom a do tretice doplnili scénky v hlavnej úlohe so županom Stredočeského kraja Davidom Rathom. Toho v máji tohto roku zadržali so škatuľou od topánok, v ktorej mal v hotovosti sedem miliónov českých korún.
Blonďatú beštiu výborne stvárnila herečka Barbora Poláková.
Komunitné divadlo
Zvláštnym typom divadla sociálnej reality je divadlo, v ktorom sú členovia istej sociálnej komunity programovo jeho protagonistami. Takto u nás pracuje napríklad bratislavské Divadlo bez domova. Účinkujú v ňom ľudia, ktorí žijú na ulici, dokonca aj v kombinácii s telesne či mentálne hendikepovanými ľuďmi. Vedú ho Patrik Krebs a Uršuľa Kovalyk. Každoročne usporadúvajú medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel. V Banskej Bystrici zase roky funguje komunitné Divadlo z Pasáže, ktoré založila a vedie divadelníčka Viera Dubačová. Pracuje s ľuďmi so zdravotným postihnutím, predstavuje formu divadla utláčaných, ktorá bola vymyslená a vznikla, aby pomohla bojovať proti útlaku slabších a citlivých.
Záber z inscenácie Oktagon bratislavského Divadla bez domova.
