Nanni Moretti zauvažoval o zodpovednosti hlavy cirkvi. Jeho film Habemus papam! je teraz v kinách.
Talianske noviny spozorneli, keď sa dozvedeli, že Nanni Moretti chystá film o pápežovi a zistili, že ten pápež má byť v depresii. Situácia sa im zdala vážna, lebo tento taliansky režisér je populárny, vo svete rešpektovaný, viditeľný, citovaný – a ľavicovo orientovaný. Predpokladali, že takýto film mu umožní v prestrojení komika zase raz trochu zaprovokovať, útočiť na Vatikán, komentovať jeho finančné škandály aj podozrenia z pedofílie.
Ale Nanni Moretti prekvapil. V jeho komédii nejde o žiadne aktuality, len o voľbu „jeho svätosti“ a o to, čo to pre človeka znamená.
Taká udalosť vie pritiahnuť tisícky veriacich na námestie, milióny sa na to pozerajú v televízoroch a nejeden novinár by chcel byť prvý, kto oznámi, že hore komínom práve vyletel biely dym. Celé zhromaždenie si netrpezlivo želá počuť radostné zvolanie z balkóna: Máme pápeža! Akurát že sami kardináli, medzi nimi aj favoriti stávkových kancelárii, sa potichu modlia: Panebože, nech to nie som ja. Nech to nie som ja!
Máte problém s vierou?
Je to téma na komédiu či drámu? Moretti si myslí, že na jedno aj druhé. Postavu pápeža, ktorý nechcel byť pápežom, si tak úplne nevymyslel. Koncom trinásteho storočia mal problémy prijať takú vážnu a zodpovednú funkciu mních Pietro Angeleri. Strach a úzkosť ho donútili požiadať o lekársku pomoc a po piatich mesiacoch sa aj tak radšej vzdal.
Talianske noviny písali, že Moretti je veľmi dobrý vo vyplňovaní formulárov a že teda dostáva viac peňazí z európskych grantov ako režiséri, ktorí svoje projekty nevedia až tak dobre napísať. Vatikán ho síce dnu nepustil, ale dostatočne vysoký rozpočet mu umožnil postaviť všetko potrebné v ateliéroch. Výsledkom je filmová forma, ktorá zodpovedá vnútornej dráme jednotlivca – a zároveň aj veľkosti a dôležitosti, s akou sa prezentuje katolícka cirkev.
Čakalo sa, že Moretti bude ako zvyčajne aj hrať hlavnú úlohu, on si však tentoraz vybral postavu psychiatra. Napokon, aj on je v zložitej situácii: jeho práca spočíva v tom, že veci odkrýva. Keď má však prehovoriť s pápežom, dostane sa do prostredia, kde sa veci skôr utajujú. Kardináli si myslia, že ak chce niečo zistiť, nemalo by to byť nič, čo by nemohli počuť aj oni. A to sa vtedy ťažko pýta: „Otče, máte problém s vierou?“
Útek by bol riešením
„Nie, nemám,“ odpovedá mu pápež. Za zlú cestu v terapii považuje aj otázky o úlohe matky v jeho živote či o „rodičovskom deficite“. Zodpovednosť za milióny veriacich si možno psychiatri nevedia predstaviť – ani ten, čo si o sebe myslí, že je najlepší v Ríme. Pápežovi sa preto v jednej chvíli zdá, že najlepším riešením by bol útek.
Film Habemus papam! mal premiéru v Cannes a vtedy už bol udalosťou aj pre francúzske noviny. Hlavnú úlohu hrá ich hviezda Michel Piccoli. „Magistral,“ písali o ňom v Le Monde a nenapísali to zle. To, ako zahral zmietaného pápeža, je naozaj veľkolepé. Jemne naznačil prvotnú radosť zo zvolenia a teda prejavenej dôvery. Neskôr ukázal obavy z budúcej úlohy, potom aj zvieraciu úzkosť z nepredstaviteľnej zodpovednosti. A nakoniec musel vystihnúť aj neznesiteľnú samotu.
Najdôležitejšie rozhodnutie v živote musel pápež urobiť úplne sám. Veselí a psychicky nezaťažení kardináli sa zatiaľ zabávali počas volejbalového turnaja, ktorý pre nich z dlhej chvíle pripravil psychiater, a tí najzodpovednejší vymýšľali, ako vysvetliť veriacim, prečo sa im ešte nový pontifik neukázal.
Spojenie vtipných sekvencií zo zmätku vo Vatikáne s dramatickým konfliktom zvoleného pápeža sa môže javiť ako zvláštny, no zároveň aj prirodzený experiment. Aj športovo naladení kardináli, aj trpiaci pápež vyjadrujú rovnakú túžbu – prejaviť sa vo svojej podstate a reprezentovať len to, čo sa z pozície omylnosti, nedokonalosti a smrteľnosti dá.
Ešte jedna otázka
Moretti v Cannes hovoril, že s prijatím jeho filmu nebol doma problém, stretol sa vraj len s jednou osamotenou výzvou na bojkot. Habemus papam! vyzerá tak, že on iba vytvoril obraz o celkom normálnych pochybnostiach a zlyhaniach. A ešte bol pritom aj plný pochopenia. Jeho pápež nie je zbabelcom, naopak, je obdivuhodné, keď si prizná svoje hranice.
Lenže v tej chvíli začína Moretti rozvíjať aj inú, ťažšiu a vážnejšiu otázku. Pýta sa, čo to znamená pre cirkev, ak sa človek prejaví v takej sile. Tak teda zabáva či provokuje?
