Neviem, či si Juraj Šebo dostatočne uvedomil riziko, keď sa pustil do skronikovania predchádzajúcej dekády nášho žitia. Ako historik viem, že spracovanie najnovšieho obdobia je iba zdanlivo ľahké. Je tu primalý odstup od udalostí, čo sťažuje ich optimálne vyselektovanie, hierarchizáciu a zhodnotenie.
Okrem toho sú tu súčasníci tejto doby, ktorí za podstatnejšie považujú celkom iné udalosti, persóny a vynálezy, a keď aj nie, tak určite ich vidia inakšie a inak ich hodnotia. Darmo Šebo zdôrazňuje, že sa nehrá na vševediaceho a že iba prináša svoj pohľad na uvedené obdobie.
Knižka Turbo Milénium 00 (Marenčin PT) ukazuje, že jej autor je subjektívny v prípustnej miere. Nezaprie, že je rodený Prešpurák, preto Bratislave venuje veľa strán. Ale prečo nie? V obraze nášho hlavného mesta sa ako v povestnej kvapke rosy zrkadlí obraz celého Slovenska, ibaže v „najväčšej slovenskej dedine“ je všetko o chlp väčšie – od platov až po hyzdenie mesta developermi, ktorí možno majú dosť peňazí, ale určite málo vkusu. A tak sú parky vytláčané parkoviskami, urbanisticky zasadené budovy zatienené oceľovo-sklenými obludami s požehnaním otcov mesta, ktorí sú skôr deprimátormi ako primátormi.
Závisť ako národný šport
Výber faktov je takpovediac reprezentatívny a ich hodnotenie je stručne výstižné, často vo forme vtipných bonmotov. Napríklad: To najlepšie na tejto dobe je, že ju už máme za sebou. Vďaka tejto knižke som poľahky zistil, čo všetko mi v minulom desaťročí uniklo a čo všetko z pôvodne neuniknutého mi prirýchlo vyšumelo z pamäti.
Šebova knižka o svete posledného desaťročia je všehochutná a chutná. Píše o ľuďoch i ľudkoch, o osobnostiach i ich paródiách zvaných celebrity, podáva správy o kauzách, hračkách, o umení i gýči, skrátka píše prakticky o všetkom. Ale najviac, či už priamo, alebo pomedzi riadkami, píše o nás Slovákoch. Aj v uplynulom desaťročí sme úspešne potvrdili, že pre typického obyvateľa Slovenska je charakteristická ľahostajnosť k veciam verejným.
Naďalej o nás platí, že aký národ, takí politici. Národ by mal zobrať do rúk palice a vyhnať politických farizejov z chrámu. Lenže ak nejaké palice má, tak sú to zrejme biele slepecké, lebo k prechmatom politikov je slepý. Aspoň na verejnosti, pretože v krčmách sme bystrookí hrdinovia. Myslím si, že to nie je len našou pohodlnosťou či zbabelosťou, ale aj závisťou, ktorá je naším národným športom. Ako som bol napísal – politik je človek, ktorého plným právom kritizujeme za svinstvá, ktorých by sme sa dopustili aj my na jeho mieste.
Inak aj Šebo potvrdzuje, že v turbo miléniu sa naďalej darí politickým demagógom turbovať masy – ide o masovú más-turbáciu, a to, ruku na srdce, naozaj nie je to pravé orechové, čo národ potrebuje.
Aký národ, taká kultúra
Rovnako platí, že aký národ, taká kultúra, napríklad televízna. Veď aj pojem nekomerčná STV asociuje skôr predstavu verejného domu ako verejnoprávnosti. O komerčných televíziách škoda tratiť reč, napriek permanentnému hľadaniu sa sústavne nevedia nájsť. Ako hovorí Šebo: Farmár hľadá ženu, Nevesta hľadá ženícha, Rozvedení hľadajú partnerov, Česko-Slovensko hľadá talent a tak ďalej. A tí, čo hľadajú pokoj duše, vypínajú televízor.
Prechádzka uplynulým desaťročím je prolongovaním môjho sklamania po vývine, ktorý nastal po novembri 1989. Zostalo mi len presvedčenie z čias vyzváňania kľúčmi, že nie sme ako oni. Teda tí, čo sa z bojovníkov proti bezohľadnému kapitalizmu stali šmahom ruky bezohľadnými kapitalistami. Súhlasím s autorom, že kapitalizmus nezlyhal. Ak niečo zlyhalo, tak schopnosť ustrážiť princípy, na ktorých stojí. Návrat k poctivému kapitalizmu zatiaľ nehrozí. Žiaľ ...
Napriek tejto poslednej vete si na rozdiel odo mňa Juraj Šebo zachováva nádej a optimizmus a radí aj nám: Radujme sa aj z maličkostí. Iný recept na „prežitie“ vo svete, v ktorom sú ľudské mozgy denne bombardované stovkami negatívnych udalostí, neexistuje.
Autor: Ján Grexa
