Stretli sme sa 17. novembra pred protestom na Námestí slobody v Bratislave. TOMÁŠ RAFA mal na ruksaku pripevnenú prilbu. „V taške mám aj masku, kúpil som si ju po antikapitalistickej demonštrácii v Berlíne, kde som dostal zásah slzným plynom,“ hovorí. Pred pár dňami sa vrátil z Poľska, kde nakrúcal pochod pravicových extrémistov počas Dňa poľskej nezávislosti. Jeho projekt videodokumentov Nový nacionalizmus sa však začal tu - v Michalovciach pri „športovom múre“.
Pred štyrmi rokmi ste urobili prvé video. Hráte na ňom futbal s deťmi z osady Angi Mlyn, pred ktorou si michalovské sídlisko Východ postavilo už niekoľko „športových múrov“. Ako to vtedy bolo?
„Zaregistroval som, že sa ten múr postavil. Chcel som to vidieť. Bol to pre mňa akýsi impulz. Tak som si s chalanmi z osady zahral futbal a v rámci workshopu Azyl vzniklo minútové video. Odoslali sme ho na pár súťaží, až sa napokon objavilo medzi desiatimi najlepšími minútovými videami na svete.“
Prečo ste sa rozhodli, že v tom budete pokračovať?
„Roky 2008 – 2009 boli v istom smere prelomovými. Slovenská pospolitosť na čele s Mariánom Kotlebom sa otvorila médiám. Keď chcel ktosi nakrútiť ich míting, tak to mohol urobiť.“
Nezdalo sa vám, že šírenie Kotlebových myšlienok mu iba nabaľuje sympatizantov?
„Ak by som to neurobil ja, urobil by to niekto iný. Ak by tam neboli novinári, tak by tam boli jeho prívrženci, ktorí si to nakrútia na mobil a zverejnia na internete. Žijeme v čase sociálnych sietí a akýkoľvek obsah sa k ľuďom skrátka dostane. Nedá sa pred ním ujsť.“
Ako pracujete?
„Udalosti sa vždy snažím spracovať od začiatku do konca, snažím sa byť v pozícii nestranného účastníka. Nikdy napríklad nedávam otázky, keď mi chce niekto čosi povedať na kameru, tak to urobí. Je na divákovi, aby si na obsah mojich videoreportáží vytvoril vlastný názor. Online archív kumuluje rôzne témy: nacionalizmus, rasizmus, xenofóbiu, neofašizmus, queer, rómsku menšinu. Divák si môže z reportáží urobiť vlastný online playlist, vytvoriť súvislý dokument a následne ho používať.“
Ste v pozícii ich alternatívy voči médiám?
„Webová stránka projektu NewNationalism.eu vyzerá ako web informačného média. Na rozdiel od novinárov mám dosť času. Nemusím ihneď niečo napísať, vydať fotky, publikovať video. Na akcii som od začiatku až kým nie je po všetkom. Je málo tých, ktorí naozaj zachytia celý priebeh akcie. Ako napríklad v marci v Čechách, keď dav asi 5000 protestujúcich obyvateľov smeroval k Českej televízii. Vtedy bolo až príliš zrejmé, ako veľmi sú niektoré médiá pod vplyvom niekoho, kto má presné predstavy o tom, čo a ako sa má odvysielať či neodvysielať.“
Ste tiež nedôverčivý voči médiám?
„Uvedomujem si, že každé médium musí mať nejaký postoj. Popri oficiálnom mediálnom prúde však vzniká obrovské množstvo alternatívnych blogov a stránok. Vytvárajú ich ľudia, ktorých sa bytostne týka lokálny či medzinárodný problém. Oficiálne médiá si silu tejto alternatívy boja proti manipulácii uvedomujú.“
Z projektu "Športové múry 2012" počas maľovania bytovky v osade Angi Mlyn.
Vo vašom archíve sú už rôznorodé protesty z viacerých krajín (USA, Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Švajčiarsko,...). Nechceli ste už zmeniť názov projektu Nový nacionalizmus na niečo iné?
„Základná báza materiálov má stále v sebe pôvodný motív. Všade je vlna nacionalizmu. My máme napríklad slovensko-rómsky problém. V Amerike sa chcú vzoprieť proti korporativizmu. Európske národy sa búria proti štruktúram EÚ. Je to časozberný projekt, ktorý vyhodnocuje situáciu postupne pridávaním nových pohľadov.“
Vypovedajú protesty ľudí o celkovej povahe jednotlivých národov?
„Samozrejme. A je zaujímavé sledovať to najmä v tomto období. Keď sa schvaľoval euroval, Španielsko aj Taliansko bolo na nohách, tu – nikto nič. Fakt však je, že každý z protestov je o limitoch, o hraniciach, po ktoré sú ich účastníci schopní zájsť. Čím je protest radikálnejší, tým viac priťahuje ľudí. Zároveň je to aj o tom, ako danú tému vidia a živia médiá.“
V lete ste iniciovali aj projekt „Športové múry 2012“. S dobrovoľníkmi a ľuďmi z osád ste postavené múry začali maľovať. Prečo?
„Je to môj art aktivizmus. Tu je cieľom proces, skúmanie toho, či a ako môžeme niečo ovplyvniť. Výsledkom nie je iba to, že nejaký múr ostane pomaľovaný. Nesie to so sebou vzájomné interakcie, komunikáciu. Je dobré, že zároveň to môžeme zdokumentovať a posunúť veci ďalej tým, že videá sú podnetom na verejnú diskusiu. Začal som v Michalovciach, v roku 2011 som najprv vylepil na segregačný múr 96–metrový bilbord so športovou témou. V lete sme dostali povolenie na pomaľovanie ďalších troch – v Ostrovanoch, Sečovciach a opäť v Michalovciach.“
V Ostrovanoch.
Ako tie múry vnímate?
„V regióne východného Slovenska existujú fyzicky aj psychicky. Prerušila sa komunikácia medzi Rómami a Nerómami. Jednotlivé skupiny sa tvária, že tá druhá neexistuje. Ten múr to iba podporuje, ako keby hovoril, aha, veď tu nikto a nič nie je. Projekt pomaľovania múrov špeciálnym motívom chcel tento patový stav narušiť.“
Spolupracovali aj obce?
„Áno, prvá realizácia bola v Sečovciach a spolupráca bola zo všetkých strán výborná. Boli sme piati dobrovoľníci a najprv sme si mysleli, že celý múr budeme maľovať sami. Od začiatku sa k nám pridalo dvadsať–tridsať detí z osady. Bolo to veľmi spontánne. Keď sme po dvadsiatich dňoch odchádzali, tak som si uvedomil, že sme mali v hlavách nahádzané množstvo stereotypov. Médiá nám, žiaľ, ponúkajú len extrémy. Je málo správ o všednom spolunažívaní Rómov a Nerómov.“
Ako reagovali 'bieli'?
„Prišli k nám, keď sme maľovali múr v Ostrovanoch, tam je už tuším rómska menšina väčšinou. Prišli a spýtali sa: Naozaj si myslíte, že sa tým niečo zmení, keď to pomaľujete? Už neviem, čo som odpovedal, ale tá otázka ma dostala. Bola v tom akási dedukcia.“
V Ostrovanoch sa raz objavil na múre aj nápis „Prepáčte“.
„Už zmizol, ale keďže je tiež zachytený, stále má čo povedať. Po uverejnení na internete sa diskutéri začali hádať, či to napísal Róm, alebo biely, a hlavne, komu vlastne to prepáčte bolo určené. Doteraz nie je známe, ktorá strana to urobila, ale to ani nie je podstatné. Obyčajné slovo dokázalo rozprúdiť diskusiu, to je vynikajúce, nie?“
Sečovce.
Plánujete v maľovaní múrov pokračovať?
„Nový 'ochranný múr' postavili vo Veľkej Ide. Pomaľujeme všetky tieto múry, lebo inak zarastú trávou, splynú s krajinou, alebo ich deti základných škôl pomaľujú drakmi a princeznami, a nikto si o päť rokov neuvedomí, že sú to segregačné múry.“
Čo vaše projekty živí?
„Granty, zvyšok ide z vlastných peňazí. Snažím sa čo najviac minimalizovať náklady. Keď však už do niečoho dám peniaze, tak viem, že to skrátka musím urobiť, že nemôžem len tak odísť.“
Videli ste film Cigán?
„Nie. Ja sa cítim dobre vo verejnom priestore, kde nemusí nikto nič hrať. Nikoho neorganizujem a nevytváram žiaden klon reality.“
Nebol to jediný prípad, ktorý sa nedávno spájal s Rómami. Vznikol projekt AfterPhurikane, film Cigáni idú do volieb, Sendreiovci robili hudbu do Sherlocka Holmesa, Nadácia otvorenej spoločnosti rozbehla novú kampaň, udeľujú sa ceny Gypsy spirit. Zlepšuje sa tým obraz o Rómoch?
„Občas mám pocit, že je to celé trochu povrchné. Povrchné k faktom, ktoré dnes máme. Sú obce, kde je rómska menšina väčšinou. Musíme si uvedomiť, že aj Rómovia sú tu doma. Budovanie múrov nie je riešením. Nemôžeme predsa na Slovensku budovať stredoveké mestá obkolesené hradbami. Keď sa hovorí o multikultúrnej spoločnosti v Londýne či v New Yorku, prečo by to nemohlo ísť u nás. Rómovia sú iná kultúra, vedia však po slovensky, akceptujú nás. Kto z nás vie povedať vetu po rómsky? My sa stále tvárime, že neexistujú. Je to absurdné – postaviť stenu a ohradiť sa.“
Čo by podľa vás pomohlo?
„Musíme začať komunikovať. Máme z nich panický strach. Na Slovensku žije pol milióna Rómov. Keď budú mať prístup k vzdelaniu, budú mať prácu. Oni chcú pracovať, ale keď nemajú šancu, je s ich integráciou koniec. Cesta z osady je nemožná. Deti prepadávajú toluénu. Potom sa objaví správa, že nejaký Róm zabil predavačku pre liter vodky. Ale tá tragédia má predsa nejakú príčinu, súvislosti. Obe strany sa obviňujú z nacionalizmu či z rasizmu. Ľudia strácajú prehľad, prikláňajú sa k názorom na základe sympatií a nie na základe faktov. To je najväčší problém. Z môjho pohľadu je to časovaná bomba. Jej neriešenie je cesta konfliktu občianskej vojny na Slovensku.“
Zmenili sa dôvody, s ktorými ste projekt začínali a pre ktoré pokračujete?
„Pre mňa je klasická forma umenia neatraktívna. Mám pocit, že umenie v galérii je mŕtve, že nemá kontakt s divákom. Ja sa snažím potláčať umelecké kódovanie, aby mojim videám porozumel každý. Netvrdím, že všetko umenie má mať politický kontext. Zdá sa mi však hlúpe tváriť sa, že spoločenské a politické problémy neexistujú. Väčšina umelcov to ignoruje. V predvečer 23. výročia novembra prišlo Zuzanu Piussi podporiť dvesto ľudí. Každý pritom vie, že ak ju nepodporí, tak sa môže ocitnúť v podobných sračkách. Veď sloboda je základným prvkom našej práce. Štyridsať rokov mohli mnohí robiť iba do zásuvky. Pasivita sa mi nepáči, takéto umenie potrebuje prefackať.“