Súkromne vydával menšinovú hudbu, teraz riadi obrovský projekt za desiatky miliónov eur z verejných peňazí. Šéf organizácie Košice 2013 - Európske hlavné mesto kultúry JÁN SUDZINA.
Spoznajú vás na ulici Košičania?
"Nevidím zmenu, odkedy som šéfom Košíc 2013. Ak ma predsa spoznávajú, je to hlavne tým, že sa pohybujem stále medzi rovnakými ľuďmi."
Do roku 2013 zostávajú týždne. Čo vás najviac straší?
"Myslím, že to zvládneme."
Posledné správy z Košíc znepokojili verejnosť meškaním dvoch investičných projektov – rekonštrukcia Kasární / Kulturparku a budovy Kunsthalle. Kedy budú hotové?
"To nie je otázka na mňa, pretože investičné akcie sú v kompetencii mesta. Zatiaľ to však vyzerá, že Kasárne / Kulturpark budú dokončené v prvej polovici budúceho roku.
Po otvorení budovy tam presunieme program, ktorý zatiaľ musí bežať v náhradných priestoroch. Nič hrozné sa nedeje."
V maďarskom Pécsi došlo k tomu, že meškajúci, zle riadený projekt Európskeho mesta kultúry muselo hasiť ministerstvo kultúry a mesto si užilo medzinárodnú hanbu. U nás toto nehrozí?
"To isté sa ma vypytovali v maďarskej televízii. Na to som im odpovedal – stoja tam tie stavby a slúžia svojmu účelu? Stoja. Tak to nemohla byť katastrofa ani v Pécsi, pretože ten projekt mesto pozitívne ovplyvnil."
Načo potom dátum 2013, keď podľa vás termín nie je podstatný?
"Rekonštrukcia dokončená až koncom budúceho roku by asi bola mediálny problém. Problém by bol asi aj s čerpaním štrukturálnych fondov EÚ, ktoré majú svoje pravidlá.
Sklz však nie je taký problém pre celkový zmysel projektu, ktorý je dlhodobý, transformačný."
To znamená čo?
"V Košiciach vzniknú tri nové inštitúcie, ktoré na Slovensku nemajú obdobu. Zrekonštruujeme dvadsať objektov. Pre mesto to bude obrovský prínos a či to bude v prvej polovici roku 2013, alebo 2014, už nie je vecou obsahu, ale iba marketingu.
Vytvoriť kreatívny priestor v Kasárňach neznamená odovzdať stavbu v nejakom termíne. Tvorivosť je vecou ľudí a kreatívne osobnosti nevznikajú ako múry. Treba im vytvoriť podmienky, nechať veci vznikať a spontánne nabaľovať na seba."
Železiarne za Rezeša? Neštandardné
V Košiciach žijete, ale kde ste sa narodili?
"V maličkej dedinke Čečehov blízko Michaloviec. Leží na úplnej rovine pri Zemplínskej šírave. Keď som vyrastal, ešte mala pravú dedinskú atmosféru."
Na manažéra kultúry máte netypický životopis, začína sa zamestnaním v železiarni.
"Do železiarní sme pôvodne chodili praxovať zo školy. Študoval som ekonómiu, fakultu riadenia, jej súčasťou boli automatizované systémy riadenia - veľké halové počítače. A železiarne vtedy boli asi jediný domáci podnik, čo mal také technológie.
Prax mi síce železiarne znechutila, ale predsa som tam skončil. Po škole a po vojenčine som bol chvíľu šéfom podateľní športky, ale hľadal som si niečo iné. Lákala ma kultúra.
Zúčastnil som sa konkurzu na miesto ekonomického riaditeľa bábkového divadla a cestou odtiaľ som stretol bývalého spolužiaka s celkom inou ponukou - železiarne otvárali nové oddelenie zahraničného obchodu. Odmietol som, ale nakoniec ma presvedčil a neľutujem. Napočudovanie bola tá práca tvorivá."
V čom?
"Všetko sme museli vymýšľať odznovu. Tesne po revolúcii železiarne budovali od nuly vlastný zahraničný obchod, to, čo pred tým mali na starosti giganty ako Prago Export. Bolo to hektické a zaujímavé obdobie. Napríklad do Poľska sme zdvihli export z dvadsiatich ton na skoro dvestotisíc, čo bol veľký úspech."
Zažili ste železiarne za Rezeša?
"Áno, nastupoval som ešte pred Rezešom a odchádzal som na sklonku rezešovskej éry. Niekedy mám dojem, že za desaťročie prechodu zo socializmu do kapitalizmu sme zažili to, čo inde za sto rokov. So všetkými kladmi i zápormi. Človek mohol nasávať množstvo informácií a zažiť to, čo by inak nezažil."
Akurát že podnik pod vedením mečiarovskej smotánky skončil v úplnom rozvrate.
"Určite to nebolo štandardné, ale čo bolo v tom období štandardné? Z môjho pohľadu boli železiarne obrovská škola. Bola to možnosť pozorovať prerod, premenu ľudí. Nerád by som to však personifikoval. Košice sú malé mesto a ťažko kritizovať ľudí, ktorých poznáte z videnia, či ste spolu vyrastali."
Robotník v montérkach počúva Bartóka
Predávali ste oceľ. Kedy ste začali predávať menšinovú hudbu?
"Kultúra šla so mnou prirodzene celý život. To je iba predsudok, že manažéri a ľudia v hospodárskej sfére zákonite nerozumejú umeniu."
Hovoríme o súčasnej klasike, prípadne džeze. Nie je to trochu uzavretý svet o sebe pre človeka, ktorý nemá hudobné vzdelanie?
"Ja mám iné skúsenosti. V centre Košíc som mal predajňu, ponúkali sme na Slovensku jedinečný sortiment, napríklad kompletné katalógy labelov Winter & Winter, Tzadik, inými slovami, dosť alternatívne veci.
Úžasný moment bol, keď prišiel robotník v montérkach a úplne cielene si vybral toho najťažšieho Bartóka v ponuke. Rovno si ho kúpil, ani si nevypočul ukážky, až sme mali obavu, že sa vráti späť a bude sa sťažovať.
Lenže on sa vrátil, že chce kúpiť ďalšie. To je presne to, o čo ide. Hudba vzniká pre ľudí, nie pre akademikov."
Váš ročník by som odhadoval skôr na fanúšikov hard rocku.
"Každý vkus sa vyvíja aj ja som tak začínal. Ale je zaujímavé, že veľa rovesníkov, ktorí tiež začínali s hard rockom, dnes počúva vážnu hudbu. Akoby rockeri boli na to náchylnejší než poslucháči popíku či funky.
Ja som chodil na hudobnú, na gymnáziu sme mali kapelu, ale hudbe som sa začal venovať hlbšie až po tridsiatke. S kolegami zo železiarní sme začali pravidelne džemovať. Čisto pre potešenie, nechceli sme vysedávať po krčmách. Dosť som sa zažral do basgitary, študoval som si hudobné školy Jaca Pastoria..."
Na začiatku bolo džemovanie na basgitare s kolegami zo železiarní. Na konci je vydavateľstvo Hevhetia a stovky vydaných albumov. Foto - archív J. S.
Slovenských hudobníkov v zahraničí nepredáva kvalita
Ako z toho vzniklo vydavateľstvo?
"Kdesi som narazil na rozhovor s českým basgitaristom Pavlom J. Rybom. Rozprával aj o tom, ako si vyrobil basgitaru bez pražcov, tak som mu asi po dvoch pivkách zavolal, či mi neporadí. Tiež som chcel mať bezpražec, ako každý z generácie, ktorej idolom bol Jaco Pastorius."
On tie pražce vlastnoručne vytrhal.
"Tak. Ale ja som sa chcel poradiť aj o zvuku, to je celá veda. S Rybom sme sa nakoniec stretli v Prahe a skamarátili sme sa. Zorganizoval som mu v Košiciach koncert a potom menšie turné po Slovensku.
Výsledok Rybu prekvapil, keďže zo železiarní som mal zvyk všetko detailne plánovať. Nasledovalo vydarené turné po Poľsku, ktoré som mal prechodené, navyše vtedy sa ešte v kluboch hrávalo za slušné honoráre.
A tak ma Ryba, ktorý práve nahrával s Józefom Skrzekom z poľskej kapely SBB, oslovil, či mu nechcem vydať album. Vravel som, že fajn, ale že s tým nemám vôbec žiadnu skúsenosť."
Ako ste to zvládli?
"Dobre na to, že som nevedel vôbec nič o autorskom práve, grafike obalu či distribúcii, ISRC a čiarový kód boli pre mňa španielska dedina. Navyše celý vydavateľský biznis prechádzal obrovskými zmenami, náš OPUS bol v troskách a malí nezávislí vydavatelia ešte neboli.
Vydali sme dve Rybove cédečka a vinyl, prvý po dlhšom čase na Slovensku. Ľudia si klepali na čelo, lebo návrat vinylov mal ešte iba prísť, no ja som už vtedy vedel, že raz príde."
Vy ste vinylofil?
"Iným formátom sa ani nezaoberám. Hudbu skrátka potrebujem v materiálnej podobe. Vinyl napríklad ako jediné médium po rokoch vonia. Jeho prehrávaniu venujete pozornosť, obraciate platňu.
Pritom si otvoríte fľašu vína, držíte v ruke obal a pritom ste stopercentne sústredený na hudbu. Pri cédečku bývam pri hudbe len intelektuálne, ale pri platni aj duchovne."
Hevhetia vydala viac než stovku nahrávok, dajú sa zohnať v dvadsiatich krajinách sveta. Kde sú lepšie predaje? Doma alebo za hranicami?
"Ako ktoré. Časom som si však uvedomil, že albumy v zahraničí nepredáva kvalita. Funguje to opačne, vydavateľ ide tam, kde funguje trh.
Odpoveď, prečo prestížny nemecký label ECM vydáva toľko Poliakov, je štyridsaťmiliónový poľský trh. Rovnako kvalitný slovenský umelec u ECM neuspeje – lebo firme takýto trh neprinesie."
Takže predajnosť slovenských interpretov vo svete nesvedčí o kvalite?
"Keď sa mi v zahraničí podarí predať slovenský album, tak je to hlavne tým, že na revanš niečo robím pre partnera, ktorým je tamojší vydavateľ. Navzájom si dumpujeme nahrávky, ktoré potom krvopotne predávame na domácom trhu."
Aký to má zmysel?
"Jedine takto máte šancu presadiť za hranicami slovenského interpreta. Aj teraz, keď som vydal kórejskú speváčku, tak mojim cieľom zároveň boli možnosti pre distribúciu našich vecí v Kórei. A už to začína fungovať, napríklad z Prešovčanov AMC sa stáva medzinárodná džezová kapela."
S hudobným publicistom Petrom Motyčkom (vľavo) a slávnym poľským džezovým pianistom Leszkom Możdżerom. Foto - archív J. S.
Košice 2013 - nebude to celoročný festival
Naspäť k mestu kultúry. Dlho ste zvažovali ponuku na riaditeľa?
"Dvakrát som ju odmietol. Jedenásť rokov som fungoval na voľnej nohe, zvykol som si na to. S verejnou funkciou navyše prichádza úplne iná zodpovednosť. Nerobíte vlastné veci za vlastné peniaze ako v súkromnom vydavateľstve.
Musíte konať diplomaticky, často vysvetľujete veci, ktoré by ste najradšej hodili za hlavu. Druhá vec boli výhrady, ktoré som mal k projektu. Zvonku na mňa totiž pôsobil ako príliš uzavretý do seba."
Niečo podobné vyčítali vašej predchodkyni, odvolanej Zore Jaurovej. Nemala práve ona zásluhu na úspechu projektu?
"Ten projekt mal obrovskú logiku a práve preto v ňom pokračujeme. Napriek tlakom a protestom po mojom nástupe zo strany tých, čo si mysleli, že budeme všetko rušiť, ale aj tých, čo si to rušenie želali.
My však nič nemeníme na tom, že Košice 2013 nemajú byť celoročným festivalom, ale sadou systémových nástrojov. Ich úlohou je natrvalo premeniť mesto a celý región."
Ako?
"To je téma možno na osemhodinový rozhovor."
Ešte máme čas.
"V Košiciach vzniknú inštitúcie, čo tam predtým neboli. Napríklad Kasárne / Kulturpark ponúknu priestor a zvýhodnené podmienky na prácu umelcom a ľuďom z kreatívneho biznisu. Zároveň im ponúkame prepojenie so zahraničím.
Každý štvrťrok robíme výzvu na rezidenčný pobyt pre umelcov, hlási sa 450 ľudí z celého sveta. Traja, ktorých vyberieme, prídu do Košíc, komunikujú s fakultou umení, vytvoria niečo, čo v meste zostane, nesie znaky regiónu. Umelci odídu, ale väzby zostanú.
Inými slovami, v Košiciach sa začína spontánny kvas. Nie je to niečo, čo vám udrie do očí, ak sem prídete na jeden-dva dni. Ale dlhodobý návštevník rozpozná rozdiel medzi tým, čo bolo pred troma rokmi a tým, čo sa v meste deje teraz. A takýchto nástrojov je iks.
Dokonca začína fungovať aj to, k čomu som bol skeptický. Neveril som komunitným centrám v bývalých výmenníkoch na sídliskách. Pôvodne som si myslel, že ľudia v čase televízie nie sú schopní komunitného života, ale už aj tam môžeme vidieť, že obyvatelia začínajú tvoriť umenie."
S umeleckým riaditeľom Košíc 2013 Vladimírom Beskidom. Výtvarný teoretik pôvodne viedol Galériu Jána Koniarka v Trnave. Potom, čo ho úradníci napriek podpore výtvarnej obce odvolali z funkcie, zakotvil v Košiciach. Foto - TASR
Nedá sa ísť hlavou proti múru
Ak ten projekt nemeníte, v čom ste iný ako Jaurová?
"Predošlé vedenie malo problém s komunikáciou. Medzi nimi a košickým prostredím bolo pnutie, naštrbené vzťahy. Bolo to prirodzené pnutie medzi novým a konzervatívnym a tiež je normálne, že každý v 250-tisícovom meste má odlišnú predstavu. Ale nemôžete fungovať vytrhnutí z prostredia na izolovanom ostrove a ísť hlavou proti múru."
V čom presne?
"Ak chcete radikálnu zmenu, musíte byť ochotní na kompromisy a musíte komunikovať so zvyškom kultúrnej obce. Kultúra v takom malom regióne je zraniteľný organizmus. Keď dlhšie podporujete iba jednu zložku, vyhynú tie ostatné, čo je nedobré pre celok, ktorému robia zázemie. Musíte podporovať základy, ak chcete vrchol. Čo podľa mňa predchádzajúce vedenie nedocenilo."
V kultúre však živé veci často vzniknú na okraji. Mnoho široko zdieľaných hodnôt vyrástlo z toho, čo bolo pôvodne pre väčšinu "príliš alternatívne". Nemá význam podporovať, čo je okrajové, aby nieslo v budúcnosti úžitok?
"Áno, ale živé veci vznikajú len ak je kultúra zdravá v celej šírke. Niekedy sa vraví, že určité subkultúry v meste vznikajú od hranice tristotisíc obyvateľov. Dvestopäťdesiattisícové Košice sú na hrane. A to pre nás znamená, že musíme hľadať podporu a vedieť alternatívu vyargumentovať pred väčšinou."
Povedzte príklad.
"Tento rok sme robili akciu Sound City Days, čiže zvukové inštalácie a sound art v mestských uliciach. Niečo, čomu deväťdesiat percent ľudí nerozumie a hneď bude proti. Musíte mať argumenty v čom spočíva prínos akcie pre mesto.
Že keď z toho vyrastie festival, ako je Ars Electronica v rakúskom Linzi, tak to potiahne dopredu turizmus a ekonomiku. Tiež musíte presviedčať poslancov mesta, aby nejakým percentom podporili kultúru.
A musíte veci vysvetľovať aj ľuďom, pre ktorých je vrcholom umenia Jonáš Záborský, aby to boli ochotní podporiť.
Oni to urobia, ale musia vidieť výsledky. Nemôžete na nich vychrliť tisíc anglicizmov alebo vytvoriť niečo, čomu nikto nerozumie. Málokto zvonku vidí, koľko úsilia a energie práve tomu venujeme."
Otázka je, či z podpory všetkého nezostane guláš. Tohtoročné granty z ministerstva kultúry pôsobia, akoby peniaze v súvislosti s Mestom kultúry chcel v Košiciach každý. Dosť čudesne pôsobí napríklad žiadosť o podporu výstavy s názvom „Auto - technický a kultúrny fenomén modernej doby“.
"To je záležitosť grantovej schémy ministerstva kultúry. Je totiž rozvrhnutá tak, že sa päť rokov koncentruje práve na Európske hlavné mesto kultúry.
Výsledkom toho je, že takmer nikto z Košíc nemá možnosť zháňať si prostriedky inak než v spojení projektom Mesta kultúry."
Nechcete sa uzatvárať do seba, pritom vaša propagácia spôsobuje opak. Úradnícky newspeak návštevníka vašej webstránky skôr odradzuje.
"Vieme o tom, je to ťažko zmeniť. Organizácia je administratívne náročná, máme málo ľudí. Marseille ich má stovku, nás je v tíme tridsaťpäť, tí istí píšu granty aj texty na web. Ťažko sa odosobnia od jazyka, ktorý musia používať v komunikácii s Bruselom či mestom."
Sloganom projektu je „Podporujeme kreativitu“. Toto má byť kreatívny slogan?
"To je suché konštatovanie. Podpora kreativity je presne to, čo robíme."
Nemal by byť slogan aspoň trochu chytľavý?
"Jedna vec je marketing, druhá obsah. Faktom je, že dve tretiny prostriedkov podporujú kreatívne prostredie, ktoré zapustí korene a v budúcnosti obohatí Košice.
Problém je, že také niečo nie je komunikovateľné v súčasnosti, ale možno o päť, desať rokov."
Projekt, ktorý má za cieľ trvalú podporu kultúry v regióne a zviditeľnenie Košíc v Európe, otvorí 20. januára kapela Jamiroquai. Ako nás zviditeľní popová skupina za zenitom, ktorú sem dovezieme na otočku z Británie?
"Otvárací ceremoniál je súčasťou marketingu. Potrebujeme koncert hviezdy a vieme, že v tomto nemôžeme konkurovať mestám ako Liverpool, kde hral na otvorení Paul McCartney."
Paul McCartney z Liverpoolu pochádza. Aký súvis s Košicami majú Jamiroquai?
"To bol iba príklad. Inde hrali Seal či Peter Gabriel a hrali mimo rodiska. Jamiroquai je meno, lákadlo, ktorým chceme pritiahnuť ľudí z okolia – z Budapešti, Miškolca, Užhorodu, Krakova."
Musí to robiť bez konkurzu oslovená firma za štvrť milióna eur?
"Aby sme otvorenie sami a včas zvládli, prijali sme ponuku od súkromnej spoločnosti, aby sa pripojila k organizovaniu. Cenu vstupenky sme vydotovali, takže stojí jedenapolkrát menej, ako je štandard. Všetky prostriedky budú vykryté sponzorsky, z verejných zdrojov nepôjde na koncert ani cent. Čo sa týka interpreta, ponúk bolo viacero - napríklad Adele, The Cure, Tom Jones a podobne – najschodnejšou cestou sa však javili Jamiroquai. A zdá sa, že ľudí sa nám podarilo osloviť, za prvý týždeň sa predalo takmer 1500 lístkov."
Košice majú iskru. Tú veľké metropoly nemajú
Čím okrem bydliska sú pre vás Košice?
"Niečo zvláštne z toho mesta dýcha. Praha či Varšava takú iskru - aspoň pre mňa - nemajú. Stratili ju, keď sa stali klasickými metropolami. Košice klasická metropola nie sú. Nemajú všetko, čo potrebujete na život, ale majú z toho 90 percent.
Majú špecifickú vizáž a urbanizmus, ktorý sa podarilo zachovať a nie rozbiť ako inde. Myslím, že mesto čaká obroda, ale tá by prišla i bez projektu mesta kultúry."
Prečo si to myslíte?
"Košice sú prirodzeným centrom regiónu ale s jednou nevýhodou - izolovanou polohou na okraji schengenského priestoru. Zmena je však nevyhnutná.
Len škoda, že mnohí stále nechápu, akú obrovskú výzvu pre Košice tento projekt znamená. Klasická reakcia zvonku totiž býva - zas sa idú prešustrovať milióny z verejných zdrojov?"
Akú máte odpoveď?
"Že tých peňazí nie je až tak veľa, ale predsa je to zvrat. Z balíka musíme odrátať 75 miliónov eur na investičné projekty a náklady na marketing. To, čo zostane, je desať miliónov pre celú košickú kultúru na päť rokov.
Skúsme to porovnať s francúzskym Marseille, ktoré má k dispozícii sto miliónov na rok 2013, alebo s Prahou či Krakovom, kde funguje systematická podpora kultúry, nehovoriac o vybudovanej turistickej infraštruktúre. S takými mestami desať miliónov nezamáva, je to ako nič. Do Košíc však môžu priniesť revolúciu."
