KNIHA TÝŽDŇA / ISKRA V STUDENEJ PAHREBE
Okrem zdôrazňovania času a lásky sú Kadlečíkove texty aj oslavou umenia, knihy, čítania a dobra
Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení. Takúto skúsenosť mohol vysloviť Ivan Kadlečík po tom, keď bol „nežiaducim autorom, nepriateľom socialistického zriadenia“, o čom píše v jednom z takmer štyridsiatich textov svojej najnovšej knihy Iskra v studenej pahrebe (KK Bagala 2012), ktorá vyšla ako 3. zväzok edície Literárne soirée. Autor dal knihe podtitul Besedy a besednice, v skutočnosti však ide o rôznorodé útvary, i hybridné, čím sa stávajú pre čitateľa ešte zaujímavejšími.
Eseje, reflexie, novinárske stĺpčeky, reminiscencie, verše (haiku), citácie z kníh, impresie, úryvky z korešpondencie, napríklad s Václavom Havlom či Ludvíkom Vaculíkom. Korešpondencii ako aktu pripisuje dôležitú funkciu. „Korešpondencia je umelecké dielo, ktoré môže mať viac výpovednej autentickej hodnoty než umelé fikcie.“ Alebo „Keď si ľudia prestanú písať a posielajú si len elektronické tiene, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať.“ Do publikácie sú zaradené i tri rozhovory. Hneď v úvode s názvom Literatúra je aj hľadaním pravdy Ľudovít Petraško veľmi zainteresovane vedie rozhovor o postavení autora a literatúry v nedávnej, pre Kadlečíka nepriaznivej situácii. Kniha je ukončená rozhovorom (Česť nezávisí od toho, koľko je hodín) – debatou medzi Ivanom Kadlečíkom a Alexandrom Baloghom, kde mapujú politickú situáciu v čase normalizácie i po novembri.
Silný fenomén lásky
Publikácia sa voľne člení na dva celky, ktoré sú oddelené rozsiahlym a obsahovo bohatým rozhovorom (Nemlčanie) s Ľubošom Juríkom. V prvej časti knihy sa odkrýva predovšetkým autorovo najvnútornejšie „ja“ vo vzťahu k všetkému a všetkým, v druhej časti prevažujú spomienky na iných tvorcov, hodnotenia ich diel a činnosti. Zástup osobností, mená, ktoré sú a boli súčasťou vnímania skutočnosti, zasahovali či zasahujú nejakým spôsobom do života Ivana Kadlečíka, je rozsiahly: Ján Mlynárik, Oleg Pastier, Karol Plicka, Vladimír Clementis, Milan Rúfus, Albín Bagin, Ján Johanides, F. K. Veselý, Pavel Hrúz, Andrej Šeban, Rudolf Chmel, Michal Gáfrik a mnohí iní.
Texty prvej polovice sú viac poetické, sémanticky hlboké, leitmotivicky sa v nich objavuje pojem relativity času a silný fenomén lásky. Kompozične sú Kadlečíkove výpovede v obidvoch častiach podobné: majú svoj jemný príbeh, lyrické vyjadrovanie sa v nich prelína s prozaickým, umelecký štýl s novinárskym, história so súčasnosťou, ja s my, aby napokon vyústili do generalizácie a sentencií, na ktoré sú všetky Kadlečíkove texty bohaté. („Jazyk každého a všetko prezradí.“ „Demokratické šťastie a sloboda sú len tam, kde sa nekradne a neklame.“)
Pamäť a spomienky
V druhej časti knihy sú aj rôzne pozoruhodnosti a pravdy z umenia, je v nich autorova pamäť a spomienky. Kadlečík nepriamo charakterizuje dobu od 1. ČSR po súčasnosť prostredníctvom osudov niekoľkých osobností. V nadčasových témach stavia svoje tvrdenia na prazákladoch prírody, tradícií, na rodoch a národnej kultúre; spojenie s prírodou a históriou je v nich famózne, lebo „čas je tu stále celý a všetok“.
Kadlečíkove zamyslenia majú dvojaký ráz: sú jemné, s prevahou poetického vyjadrovania, inokedy majú charakter ironicko-sarkastických próz i ostrý postoj k niektorým prejavom dnešnej doby. Podľa autora nie všetko moderné a módne je príjemné, skôr naopak. Polemizuje s paradigmami, ustálenými systémami aj v literatúre, jeho názory sú často svojské, neodchyľuje sa však od svojho stáleho presvedčenia, najmä od jednoznačného – nie mať, ale byť.
I v tejto knihe nás upúta typická Kadlečíkova rozhľadenosť v humanitných sférach života, ale aj dôraznosť pri posudzovaní politického diania v histórii i v súčasnosti. Okrem zdôrazňovania času a lásky sú tieto autorove texty aj oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. A hoci sme sa s mnohými už mohli stretnúť na stránkach periodík, v takejto súhrnnej podobe je dobre sa spolu s Ivanom Kadlečíkom zamýšľať napríklad nad „postmoderným a postkapitalistickým egocentrizmom spoločnosti existujúcej bez zajtrajška“ alebo nad tým, že „žijeme v posthumánnom štádiu civilizácie, ktorá nielenže kultúru a etiku ignoruje, ale ju priam programovo a ideologicky nenávidí“.
Ďalšie knihy
Hlavolamy
L.C.A.., 2003 
Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. Ten sprostredkúva svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, zo Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, prehŕňa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). A tak sa to mihá, mení, vlní všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo.
Rapsódie a miniatúry
L.C.A. , 2003 
Zbierka unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka
Žiť sa dá len autobiograficky
L.C.A. , 2004 
Knihu môžeme označiť za sprievodcu životom a tvorbou Ivana Kadlečíka. Prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre.
