„Mal by vedieť lyžovať, ako je na tom tento pán Satinský?“ pýtala sa pred nakrúcaním filmu S tebou mně baví svět režisérka Marie Poledňáková.
„Prosím ťa, to je inštruktor horskej služby, on učí ľudí lyžovať!“ presviedčal ju Václav Postránecký, filmový Michal, ktorý sa s Julom poznal už z iných projektov.
Prísna režisérka tak bola skutočne až do momentu, keď sa začal chystať záber, kde si mal Julo obuť lyže a vyraziť na nich, hlboko presvedčená, že má do činenia s majstrom.
Najslávnejší film je celých dvadsať rokov hitom televízií. Vždy na Vianoce a na Silvestra pochoduje Dášenka snehom v „bačkorkách“, Gábina spieva Sladké mámení a doktor Albert Horák kúpe svojho syna Matesa v hrnci so sladkým čajom.
Mimochodom, keď sa ho pýtali, prečo sa v príbehu neobjavil aj jeho kolega Milan Lasica, odpovedal: „Vyzerá odstrašujúco. Deti by boli šokované.“
Prvé veľké sólo
Fakty
Satinský a Silvester
Spolu s Milanom Lasicom sa objavil už v roku 1962 v kabaretnom programe televízie, kde vystupoval aj umelecký súbor vtedajšej Tatra revue. Vola sa Skok sem, skok tam a ide o najstarší záznam tejto dvojice.
Nasledovali silvestrovské relácie Svet sa točí na kolotoči z roku 1965 alebo Silvester na Dunaji z roku 1966 s vtedajšími speváckymi hviezdami ako Marta Kubišová, Helena Vondráčková, Václav Neckář či Waldemar Matuška.
Júliusa Satinského môžete na sviatky vidieť v týchto tituloch: S tebou mně baví svět, Plavčík a Vratko, Traja veteráni, Snehuliaci, Nesmrteľná teta, Modrá ruža, Vesničko má středisková, Jožko Púčik a jeho kariéra, Chobotnice z II. poschodia.
Televízie zvyknú zaraďovať aj filmy Utekajme, už ide! Srdečný pozdrav zo zemegule či Pacho, hybský zbojník, do ktorého písal spolu s Milanom Lasicom dialógy.
Dnes je film S tebou mně baví svět titulovaný ako komédia storočia, no spočiatku to s ním nebolo vôbec ružové.
Mnohým kritikom sa javil celovečerný debut úspešnej televíznej autorky ako „nevkusná, púťová šou“.
V časopise Kino mu po odvysielaní vyčítali nablýskanú pozlátku (scéna módnej prehliadky a koncertné aranžmán), citové vydieranie divákov či prílišnú páčivosť a upachtenosť.
Divákov, ktorí odchádzali z kina nadšení, nič z toho príliš netrápilo. Z filmu sa stal hit a z Júliusa Satinského hviezda.
Režisérka pre časopis Instikt spomína, ako len pár dní po uvedení filmu referovala hlavnému predstaviteľovi: „V Blaníku je stále vypredané na štyri – päť dní vopred, kino praská vo švíkoch a diváci sa bavia a smejú na stále rovnakých miestach, čo ma veľmi prekvapuje, že to funguje, pretože som zvykla počúvať, že každé publikum je iné, čiže aj inak reaguje.“
Film, ktorého námet režisérku inšpiroval na nejakom večierku, kde sa pár mužov bavilo o spoločnej zimnej výprave, bol prvou veľkou sólovou rolou Satinského. A sadla mu dokonale.
„Tu sa osobnosť Jula s postavou Alberta načisto stretli, pretože to bolo tak napísané, on vôbec nemusel hrať, presne taký v skutočnosti bol,“ povedala Marie Poledňáková v dokumente Príbehy slávnych pre Českú televíziu.
Albert a Julo
Doktor Horák je vraj značne autobiografickým portrétom Jula Satinského. Albert prevzal od svojho predstaviteľa rozvážnosť a bodrosť, ale aj dar irónie a sarkazmu.
Čo mnohých zaskočilo, je jeho dokonalá čeština. Marie Poledňáková rada pridáva historku, ako sa jej kolegyňa, profesionálka z brandže pýtala, kto Satinského tak perfektne dabuje.
V čom Julo jemne zaostával, bola stopercentná poslušnosť. Režisérka si ešte pred nakrúcaním všetkých zaviazala, že nebudú požívať alkoholické nápoje. Keďže sa našlo pár odvážlivcov, ktorí sľub porušili, začala prehľadávať batohy nielen hercom, ale aj deťom, ktoré podozrievala, že robia dospelým pašerákov ploskačiek.
„Ako to robíte, že vždy keď poviem dosť, posledný záber, koniec nakrúcania, v priebehu piatich minút ste úplne naliati? Predtým ste triezvi a o päť minút ste na šrot, ako to robíte?“ pýtala sa trojice hlavných hrdinov nechápavo Poledňáková.
„My sme v tomto boli spojení s horskou službou, ktorá to má dokonca ako povinnosť poskytovať prvú pomoc. Robili to skvele, mali také trubičky, ku ktorým sa stačilo zozadu priblížiť a nasávať,“ usmieva sa Postránecký.
„Pri inom hercovi by som to absolútne nezniesla, ale k Julovi to jednoducho patrilo. No musím povedať, že aj keď sa niekedy trochu napil, nikdy tam nebola agresia, vždy bol len akoby viac rozvláčny, veselý, výrečný,“ vysvetľuje pre Českú televíziu režisérka.
„Myslím si, že ten alkohol mu spaľovala energetická pec, ktorú mal v sebe. Mal obrovský výdaj energie. A nielen fyzicky. Vždy bol hlboko sústredený, koncentrovaný, a to je veľmi horľavá hmota,“ dodáva Postránecký.
Byť otcom je úžasné
Satinský to vedel aj s deťmi. Keď filmová Dášenka komplikovala nakrúcanie, prišiel k nej a povedal: Uvažoval som o tom, že si ťa v roku 2000 vezmem za ženu, ale ak budeš takáto neposlušná, rozhodne k tomu nemôže dôjsť. Takúto ženu nepotrebujem. Ja potrebujem ženu pokojnú, pozornú, sústredenú, tichú, takú, čo neruší. Vymenoval všetko, čo je potrebné k nakrúcaniu. Od tej chvíle nebolo poslušnejšieho dieťaťa.
V roku 1982, keď sa film pripravoval, ešte vlastné deti nemal. Sen byť otcom sa mu splnil neskôr. Keď sa mu narodilo druhé dieťa, syn Ján, napísal režisérke list: „Stali sme sa mnohodetnou rodinou a prežívam nádherné šestonedelie s Luciou a Jánom. Žeby si ty, dobrá víla, predurčila rolou Alberta môj osud v súkromí? Žeby sme ešte mali nejakého malého Matýska? Začalo sa mi robenie detí páčiť.“
Šestnásť rokov po nakrúcaní, v roku 1998 vyhlasovali výsledky finálového večera Veselohry storočia. Na slávnostnom dekorovaní sa zúčastnil aj Julo. Spoločne s Pavlom Novým, ktorý hral Pepu Bednářa, priviedli na pódium všetkých šesť detských hercov. Keď sa mu na výzvu moderátora programu Zděnka Svěráka nedarilo zoradiť mladých ľudí podľa toho, ako stáli vedľa seba v scéne, kde ich sprchuje kropiacou kanvicou, navrhol, aby sa „vyzliekli donaha“.
Hurá, je Silvester!
S tebou mně baví svět nie je jediné Satinského silvestrovské eso.
„Milí naši hostia, iste mi dáte teraz za pravdu, že všade tam, kde ľudia a diváci chcú mať istotu, že sa budú od srdca smiať a baviť na dobrom humore na úrovni, nemôžu predsa chýbať Milan Lasica a Július Satinský,“ uvádza krásna Božidara Turzonovová ďalší výstup silvestrovského programu československej televízie z roku 1979.
„No ja si myslím, že je načase, aby sme teraz predviedli taký humoristický dialóg,“ začína Milan Lasica. „Ako si to predstavujete?“ pýta sa Satinský.
„Ja si to predstavujem veľmi jednoducho. Vy poviete tému pre humuristický dialóg a ja tú tému potom rozvediem do takého umeleckého ... oného,“ vysvetlí Lasica. „Spoľahnite sa. Pripravil som si tisíce tém,“ nadychuje sa Július Satinský.
Presne tak to vždy bolo. Diváci sa na Silvestra vždy mohli spoľahnúť, že dvojica komikov nesklame. Najlepšie to vystihujú zábery do hľadiska, kde nadšene tlieska Jozef Kroner, malý Tomáš Hollý sa prehýba od smiechu a české i slovenské herecké hviezdy vybuchujú počas viac ako desiatich minút, čo sa jeden vysoký a štíhly, druhý nižší a oblejší vŕtajú v „podvodných i suchozemských veciach“. Práve z tohto vystúpenia vzišli známe bonmoty Ain a Kábel či Adis a Béba.
C´est si bon, c´est si bon
Ešte slávnejší je Silvester 1977, ktorý sa odohrával na Kavčích horách a režíroval ho Ján Roháč. Na obrazovke sa vtedy Lasica so Satinským objavili po ôsmich rokoch, pretože v tom čase mali zákaz účinkovať. Režisér Ján Roháč spolu s autorom scenára Jaroslavom Dietlom však presadili, že sa tam mohli po dlhom čase objaviť. Lasica spomína, že v konečnom zostrihu museli skracovať potlesk, ktorým ich privítali divadelníci sediaci v hľadisku.
Treťou do partie bola Jana Kocianová v rafinovaných čiernych šatách, s ktorou si herci zaspievali a „odtancovali“ slávnu skladbu C´est si bon prerývanú ich jazykovou analýzou, čo asi toto slovné spojenie znamená.
Práve tento Silvester videla neskôr aj Marie Poledňáková. Aj vďaka nemu bolo o osude komédie storočia rozhodnuté.
„Spomínam si úplne presne na okamžik, keď Julo urobil: ´pečivo pečivo´. V tej chvíli som vedela: to je Albert. Tak som za ním vycestovala do Bratislavy. On nepoznal scenár, nevedel nič. Zišli sme sa v hoteli Carlton, čakala som ho a zrazu vidím: Ide Albert. Nádherný typ, nádherný chlap, v redingote a navyše s dáždnikom, presne taký, akého som ho opísala v scenári,“ hovorí Poledňáková.
Ako spomínajú na Jula Satinského kamaráti a kolegovia
Tomáš Janovic, spisovateľ
Julo bol veľký gurmán života. Raz som dokonca zaspieval na jeho počesť: Ide gurmán dolinou. No predovšetkým – Julo bol jedným z najväčších ČLOVÁKOV. Myslím, že úžasné slovo človák (vynález L+S) netreba vysvetľovať.
Kornel Földvári, riaditeľ bývalého Divadla na Korze
Bol ako rozprávkový hrdina, ktorý rozumie jazyku všetkých živých tvorov. Kohokoľvek stretol, s tým hovoril jeho štýlom, rovnako s prezidentom Havlom ako s bačom na salaši, na ktorého narazil pri čundri. Svoj životopis fabuloval s veľkou licenciou, asi ako Karl May. Celok bol strhujúci, detaily bolo občas lepšie príliš nerozoberať. Často spomínal svoj šľachtický pôvod a odvolával sa na Gothaiský almanach šľachty. Nevylučujem ani túto možnosť, v každom prípade z neho vyžarovala tichá noblesa. Nešermoval ňou pred partnermi svojich rozhovorov, ale vďaka nej im dokonale rozumel. Vlastne by sa to dalo zhrnúť do jedinej vety: Julo Satinský chápal ľudí a mal ich rád –- akokoľvek občas záderčivo. Aj vďaka tomuto porozumeniu sa mu podarilo vytvoriť na javisku či pred kamerou ľudsky presvedčivý a živý typ. Žiaľ, neopakovateľný.
Zita Furková, herecká partnerka
Jedna z najmilších spomienok naňho je tá, ako mi po operácii žlčníka doniesol kyticu. Od rána vraj hľadal, kde bývam a kým ma našiel, boli už ruže úplne zvädnuté. Dodával mi odvahu, aj keď som odišla do zvolenského divadla. Povedal mi, že sa na javisku ešte stretneme, čo sa aj stalo. Chodil aj na moje premiéry, bol princom na bielom koni, ja som bola jedna z čučoriedok – priateliek. Keď sme hrali spolu, mali sme zaklínadlo, dali sme ruky dopredu a hovorili sme hacity-pacity.
Bol neprekonateľný v improvizácii na javisku, vždy sme tŕpli, čím nás prekvapí. Pri skúšaní Skrotenia zlej ženy som mu z nudy uplietla žobradlo, ktoré v ten deň vždy nosil. Tam sme mali schovanú borovičku. Hovoril o sebe, že je farboslepý, neviem, či ním skutočne aj bol, ale občas by tomu nasvedčovali rozdielne ponožky, ktoré si dokázal navliecť.
Pôsobil ako extrovert, ale niekedy sa prepadol do seba a stal sa z neho mierny mizantrop. Človek to však na ňom videl, len keď ho dlhšie poznal. Málokto vie, že bol veľmi zraniteľný, to najhlbšie si nechával v sebe. Strašne mal rád život, to mu pomáhalo prekonávať prekážky.
Martin Porubjak, dramaturg
Keď sme v Štúdiu L+S spolu pripravovali hru Gastona Salvatora Stalin (kde hral titulnú rolu), nielenže si dôkladne preštudoval literatúru o boľševickom diktátorovi v rôznych jazykoch, ale svoje repliky si prepísal na písacom stroji na pevné hárky kriedového papiera, odlíšil ich farebne podľa tém a motívov, na voľné široké okraje si nakreslil – ako on vravel – „mnemotechnické pomôcky“ (napríklad keď Stalin pohŕdavo hovoril o samovražde svojej ženy, mal povedľa textu dôkladne namaľovaný revolver). Do divadla prichádzal omnoho skôr, ako bola jeho povinnosť, v hereckej šatni si poctivo nahlas zopakoval celý text hry, na javisku skontroloval všetky rekvizity a až potom si obliekol kostým. Od dcéry Božidary Turzonovovej, ktorá študovala v Gruzínsku, sa naučil viaceré výrazy i celé vety v gruzínčine a v deň premiéry prekvapil mňa i kolegu Martina Hubu, ktorý hral v predstavení spolu s ním, keď bez akéhokoľvek dohovoru prišiel s dokonalým účesom a fúzmi à la Stalin.
Keď sa predstavenie skončilo, zaviazal si svoje zelené šnúrky na vibramách, objednal si taxík a šiel domov. Ráno po štvrtej sa za jeho oknom rozsvietilo: Julo už písal ďalší fejtón do novín.
Václav Postránecký, filmový kolega – aj z filmu S tebou mně baví svět
Spomínam na oslavu jeho štyridsiatin. Nakrúcali sme vtedy ešte v gottwaldovskom filmovom štúdiu Pohádku svatojánské noci režiséra Zidroňa. Bolo to moje prvé stretnutie s Julom. Nikdy predtým som sa nestretol s nikým, kto by ma tak nekompromisne očaril. Oslavu jeho narodenín som teda bral ako maximálne prestížnu záležitosť. Z dva a pol kila plastelíny som príborom z hotela Moskva vytvoril jeho bustu a nechal ju odliať do sadry. Ak ju Vierka Satinská nevyhodila, stále ju možno vidieť. Druhý dar bol ešte veľkolepejší. Za fľašu vody som mu na deň jeho narodenín kúpil gottwaldovský zimný štadión – od šiestej popoludní do polnoci. Správca nám zabezpečil zodpovedajúce čísla hokejových korčúľ, k šampanskému nám dal nerozbitné poháriky a odišiel. Vydržali sme tam skutočne do polnoci. Julo po celý čas tvrdil, že sa pustí na ľad, len čo zoptimalizuje hladinu alkoholu v krvi. Nakoniec sa však vôbec nepustil mantinela. Priznal sa mi, že v živote na korčuliach nestál. Urobil teda dobre, že „optimum“ nedosiahol, lebo si zachoval dekórum a nestratil lesk.
Jana Plichtová – herecká partnerka z filmu Sladké hry minulého leta
Ku každému človeku, bez ohľadu na to, či to bol režisér, kameraman, krajčírka, alebo kuchár, si vytvoril pán Satinský špecifický vzťah. Ja som bola preňho Jánočka. Doteraz počujem, ako beťársky to vymyslené meno naťahoval. Nikto iný ma už tak nevolal a ani nebude volať. Po rokoch, keď sme sa kdesi stretli, bola som preňho opäť Jánočkou, akoby sme sa rozlúčili práve včera.
Emília Vášáryová, herecká partnerka
Poznala som Jula od svojich 17 rokov. Žili sme ako študentky na suvoráku, najbližšie k internátu bol Julo, ktorý býval na Dunajskej. U nich doma sme zvykli pozerať aj maličkú televíziu. Vedel, že sa potrebujeme v meste osmeliť, tak nás brával na prechádzky k Dunaju. Bol naším záchrancom aj v čase, keď sme už s deťmi žili na Dunajskej. Mal toľko času, že sa dokázal starať ešte aj o tie naše. Povzbudzoval ich v písaní, v kreslení, dokonca s mojím synom založil aj skautské noviny. Taký, ako on, už nebude nikto.
Milan Čorba, kostýmový výtvarník
Každú premiéru som ho musel obliekať, smial som sa, keď mi kostým vyšiel. Na Julovi sa dobre smialo. Julo bol optimista, rád žartoval. Nosenie vibramiek si vymyslel sám, dôsledne to presadzoval. Ozvláštňoval ich farebnými až fosforeskujúcimi šnúrkami. Montérky boli jeho smoking, viac vyprané nosil doma, do spoločnosti zánovnejšie. Veľmi často potom túžil po elegantnom obleku, bol som vždy pri tom, radil som mu s výberom látky. Rád spomínal na život v Bratislave, mali sme sa o čom zhovárať.
Julo sa veľmi nezdôveroval, bol predovšetkým tajnostkár, nedával zvlášť najavo, čo cítil. Nepamätám si na veľké oslavy jeho narodenín, prázdninové deti obyčajne nemajú oslavy, lebo všetci sú preč. On skôr oslavoval druhých, bol pozorný k ženám, deťom, nezištný, rád ľudí zabával dobrou náladou. Miloval humor, lebo to v živote nemal ľahké a zmysel pre humor majú často tí, ktorí potrebujú od seba odtlačiť nejaké problémy.
Nebol hypochonder, skôr svoje diagnózy zľahčoval a vôbec nebol dobrým pacientom. Domnieval sa, že sa choroba zľakne a utečie. Keby žil, pravdepodobne by sa – chvalabohu –veľmi nezmenil, možno by len trochu schudol. On mal pevnú náturu.
Nezadržateľný smiech
Čučoriedky, nezadržujte smiech! Je to zdraviu škodlivé a v istom zmysle aj pokrytecké. Raz sa mal začať kar na počesť zomretého Joža Badányiho. Smútiaci pozostalí sa zhromaždili po pohrebe v salóne reštaurácie Bronx, a keď už sedeli, pre istotu sa vdova po Jožovi Badányim spýtala: „Sme tu všetci?“ A vzadu sa ozval hlas dákeho pozostalého: „Akurát Jožo Badányi zostal na cintoríne!“ Na to sa všetci tak strašne rozosmiali, že ani nemohli začať jesť. Ešte aj čašníci sa prehýbali od náhleho nezadržateľného smiechu ako besní. Nie. Tieto namáhavé momenty si musíme zľahčovať. My, čo žijeme, čo sme nespadli, čo sme v poriadku, sa smejme zdravo a slobodne. Ktovie, dokedy to potrvá?
Novoročný vinš
Možno ste aj vy zažili včera taký nezrozumiteľný, romantický, rozprávkový Silvester?
Zo srdca vám želám, aby vám romantika a rozprávkovosť vydržali po celý nový rok! Nemusíte nikomu prezradiť, o koho ide, kde to bolo – veď otázka je, či to vôbec bolo? Či to nebol len taký ten silvestrovský rozprávkový sen? No tie tri oriešky, ktoré ste našli pri postieľke, si pre istotu schovajte. Čo keď budete zasa potrebovať slniečkové, mesiačikové alebo hviezdičkové šaty? Životy nemusíte rozumieť. Život musíte hrýzť – ako hovoria Čiernohorci na Balkáne. „Jest ja život kušam,“ hovoria. Šťastlivý nový rok a spite ďalej...
Čučoriedkareň, Ikar, 2002
