„My, štrnásťročné devy, vyvinuté a hanbiace sa za prsia sme boli fakt šťastné, červeno-biely dres stiahol naše panenské ženstvo do stavu chlapčenskej rachitickej hrude,“ píše sa v jednej zo spomienok na spartakiády v knihe Zuzany Profantovej a kolektívu Žili sme v socializme I.
Výskum, založený na autobiografickom rozprávaní cez prizmu takzvaných malých dejín, bol nasmerovaný na dve generácie narodené pred vojnou, resp. na prelome 40. a 50. rokov. Tými sú okrem iných aj móda, poľnohospodárstvo, bytová výstavba, vznik a vývoj priemyselného mesta či „socialistickej dediny“.
Záverečnú kapitolu venuje autorka reflexii socialistickej každodennosti v anekdotách, pričom píše, že keby boli autoritatívne režimy múdre, tolerovali by politický vtip ako ventil uvoľnenia. Skutočnosťou však boli perzekúcie, možno aj pre takúto anekdotu. „V sibírskom tábore sa pýta jeden trestanec druhého: Prečo si tu? - Lebo som sa v tridsiatom deviatom zle vyjadril o súdruhovi Popovovi. A ty? - Lebo som sa v štyridsiatom treťom dobre vyjadril o súdruhovi Popovovi. - Potom sa obaja pozrú na tretieho: A ty? - Ja som súdruh Popov.“
