V portréte slovenských nacionalistov sa mieša zhnusenie a smiech. Od štvrtku je v našich kinách.
Hlaholiku našim predkom podľa jednej priniesol sám Boh, druhý si dal spraviť testy DNA ako dôkaz, že je doma na Slovensku tridsaťtisíc rokov, iný čudák prebudoval rodinný dom na hradisko zapratané súsošiami Cyrila a Metoda.
Všetkých spája vymyslená, virtuálna realita - mýtus starých Slovákov, ktorí tu sú odjakživa, nadradení nad ostatné národy. Alebo si požičajme výrok Monty Python: „Najlepší je národ, kam si sa ty narodil? To je teda náhodička!“
Imidž naivky funguje
Menej už je komické, že tí ľudia pred kamerou nie sú iba neškodní a anonymní blázni. Nacionalisti z dokumentu Krehká identita Zuzany Piussi velebia Tisa, netaja sa rasizmom, šéfujú Matici slovenskej, predsedajú zoskupeniu extrémistov.
A tie isté vyšinuté názory, čo beztrestne hlásajú a šíria, na námestiach opakuje vyholený dorast v čiernych mikinách.
V novom roku ide do kín film, čo pred koncom minulého figuroval v ankete o udalosť v kultúre a spolu s ním aj ďalšie dokumenty od rovnakej autorky. Vyzerá to podozrivo, dá sa to však vysvetliť.
Piussi má rozrobených viac projektov, zachytáva udalosti, keď sa dejú, priebežne ich spracúva. Niekedy má tri premiéry za rok. Prirátajte žalobu, kauzy v médiách, čo bývajú vždy najlepšou reklamou, a výsledkom môže byť aj takáto koncoročná žatva.
Pretože národniarov objavilo v rovnakom čase viac filmárov, tému si museli podeliť. Krehká identita – celkom zámerne – záber zužuje na skupinku fanatikov. Je portrétom a pohľadom do súkromia a v tom je jeho sila.
Dosiaľ nikto nezašiel za šéfom Slovenskej národnej jednoty Stanislavom Pánisom do jeho bizarného obydlia, ešte nikto neukázal na kameru, že tie zlovestné mená z tribún a novín sú doma v papučiach čistokrvní blázni bez charizmy. Z niektorých záberov asi príde nevoľno aj radovým národniarom.
Opäť sa ukázalo, že imidž naivky v teréne spoľahlivo funguje a najlepší pre kameru zostávajú sebestrední hlupáci, čo potrebujú publikum. Tentoraz v tom nie je nič lacné ani podpásové. Filmárka nikoho do ničoho netlačí, opúšťa podvratný strih a necháva priestor ľuďom, nech sa dobrovoľne prejavia.
Ona ich chce pochopiť. Tak trochu preventívne, ako je dôležité porozumieť indivíduu ešte predtým, ako z neho vyrastie nejaký slovenský Breivik.
Autorský dokument nemôže byť vyvážený
Čudáci sú všade na svete, v náznakoch však pribúdajú mrazivé momenty. Prvý s poznaním, že nadradenosť nad inými v sebe nesie rasizmus a násilie.
Rastislavove dni v Hronskom Beňadiku môžu pripomínať neškodný zraz fanúšikov historickej fantasy, len kým si nedáte dohromady, že tínedžer v kostýme Star Treku nepotláča práva iných, ani si nerobí nároky vo verejnom priestore a nemá v sebe kódovanú nenávisť k priaznivcom odlišného sci-fi seriálu.
Po druhýkrát zamrazí pri zábere slávnostného odhalenia sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. S poznaním, že toto všetko nie je okrajová vec extrémistov, ale štátna doktrína.
Slabšie miesta vyplývajú tak trochu aj zo žánru portrétu. Nacionalizmus z filmu Zuzany Piussi je v podstate duševnou úchylkou. Pokrivené názory priťahujú pokrivené osobnosti. Lenže je to celé vysvetlenie? Stačí na to psychológia? Nebudú tam ešte iné mechanizmy?
Po kauzách s filmami Od Fica do Fica a Nemoc tretej moci tisíce ľudí zistili, že na Slovensku vznikajú zaujímavé dokumenty a možno si pozrú ďalší. Možno sa okrem politiky konečne začne debatovať aj o forme a štýle.
Možno bude bez debaty jasné, že autorský dokument nemôže byť vyvážený, „objektívny“, ako keby pravdivosť na plátne mohla byť dokonale sivá farba opatrne namiešaná z čiernoty a bieloby.
O to ťažšie to bude mať nabudúce filmárka. Také skvelé objekty už po tom všetkom asi len tak nenájde.
