Získať si čitateľa vo veku, keď opúšťa naivný detský svet, no ešte nie je dospelý, sa neopakovateľne podarilo spisovateľke Kláre Jarunkovej. Jej knihy sa stali svetovými bestsellermi od Ameriky až po Japonsko. Na Jedinú určite nezabúdajú milióny dospievajúcich čitateliek.
Keď sa po rokoch začítate do románu Jediná, možno budete očakávať, že vás ovanie akýsi panenský druh nostalgie. Omyl.
Hneď po prvých riadkoch vás vtiahne príťažlivý text. Opäť a zároveň ako prvýkrát sa otvára živý príbeh. Je plný reálií, ktoré už dnes neplatia, slangu, ktorý sa už v bežnej reči nepoužíva. A predsa to všetko dokopy bezchybne funguje ako životaschopná literatúra.
Páni, to je psina
Svoj osud pätnásťročnej dospievajúcej slečny opisuje Bratislavčanka Oľga Polomcová. Jedináčik, kedysi neforemné dievčatko, dnes vysoká štíhla tmavovláska s výtvarným talentom, vyznamenaná deviatačka na základnej škole.
Lenže až také jednoduché to s ňou zase nie je. Napríklad býva celkom rada chorá, lebo sa môže doma ulievať. Vie, ako na svojich rodičov, aby z nich časom vymámila úzku sukňu či topánky na opätku. Mame sa so všetkým zdôveruje, otca rešpektuje, so starkou sa vie prekárať, až jej je do plaču.
Keď ide o chlapca, ktorý sa jej páči, tak si svoje obháji aj za cenu trápenia a najtichšej domácnosti. V duši je veľký dobrák. Je férová, vie poslúchnuť, nedá však dopustiť na tri susedovie deti, ktoré bývajú často doma samy, lebo sa rodičia o ne nestarajú.
Prežíva prvú lásku, čaká ju prvé veľké rozhodnutie o nástupe do strednej školy. Dokáže dodržať kamarátske slovo a spolužiaci ju majú čoraz radšej, keď postupne zisťujú, že nie je žiadna nudná bifľoška. Teda, páni, je s ňou psina! – povedala by.
Mladá duša, veľká motivácia
Názov Jediná je pre jedinečnú knihu vlastne celkom príznačný. Niektorí by ju zľahka zaradili do kategórie typických dievčenských románov, ale škoda jej byť v takomto klišé. Neobsahuje štipku sentimentu, je dôvtipná, plná zdravého optimizmu, pričom neuniká pred realitou.
Hoci po prvom vydaní v roku 1963 ešte nikto netušil, aká dôležitá bude pre smerovanie mládežníckej literatúry u nás, zakrátko sa všetko zmenilo. Druhé vydanie sa vypýtalo na svet ešte v tom istom roku. Odvtedy u nás vyšla Jediná ešte päťkrát, naposledy v roku 1995.
Tri vydania ilustrovala autorkina dcéra, výtvarníčka Dana Zacharová. Asi je zbytočné zatajovať, že autorka sa ňou pri písaní inšpirovala. Mladá duša vo všeobecnosti bola pre Kláru Jarunkovú bezodnou motiváciou.
Dôkazom toho sú aj ďalšie slávne tituly, ktoré napísala – Brat mlčanlivého vlka je spolu s Jedinou preložený do takmer štyridsiatich jazykov, oba romány vyšli vo svete vo vyše dvesto vydaniach. A známa kniha Tulák je dodnes odporúčaným čítaním na hodinách slovenčiny.
Slovanská citovosť
Nie je náhoda, že Oľgin príbeh platil všade – v krajinách východného i západného bloku, v Amerike či Japonsku, dokonca na Faerských ostrovoch. Všade ocenili majstrovský vhľad do vzťahu dospelých a detí v dôležitom období ich života, bez ohľadu na to, kde sa príbeh odohráva.
Svojho času patril román medzi desať najväčších bestsellerov v Amerike. V západnom Nemecku, kde autorka získala štátne ocenenie, sa zase nevedeli nabažiť slovanskej citovosti. Naopak, vo východnom Nemecku sa dožadovali politicky korektných zásahov, ktoré autorka zásadne odmietala.
Prevažnú časť svojho života tvorila Klára Jarunková v bývalom režime, ktorý jej nebol veľmi naklonený. Zahraničné vydavateľstvá si ju začali nachádzať samé. O prekladoch jej kníh sa síce doma veľmi nehovorilo a najmä sme sa nimi nehrdili, no pomerne skoro, ešte v roku 1979, vyšla Jarunkovej monografia od literárneho kritika Júliusa Nogeho.
Na úspech v zahraničí sa postupne reagovalo v podobe ocenení aj doma. Po roku 1989 získala autorka aj najvyššie štátne ocenenia, bola nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru a Cenu Astrid Lindgrenovej.
Život do literatúry
Jarunková písala výnimočne aj pre dospelých, no veľká téma života pubertiaka ju neprestávala zaujímať. Nechala rozprávať dospievajúcich hrdinov v prvej osobe ich jazykom. Cítila, že detský charakter je veľmi vnímavý najmä cez krivdy, ktoré sa medzi ľuďmi páchajú. Nepriamo deťom vydobýjala úctu a pestovala v nich zmysel pre spravodlivosť.
„Detskú literatúru to ohromne zoživotnilo,“ hovorí literárny historik Vladimír Petrík. „Romány sa stali iniciatívou pre takmer všetkých autorov pre deti a mládež. Je neuveriteľné, ako slovenská literatúra cez jej knižky prerazila do sveta. Za to by sme mali byť autorke stále vďační.“
Knihy Kláry Jarunkovej u nás už dlhšie nevychádzajú. Naposledy to bol Tulák ešte počas jej života v roku 2003. Časť jej veľkej korešpondencie sa momentálne spracúva v martinskej Národnej knižnici.
Výtvarníčka Dana Zacharová: Mama do mňa videla
Dcéra Kláry Jarunkovej rozpráva o tom, ako vznikali slávne príbehy s detskými hrdinami.
Vnímate knihy svojej mamy ako stále aktuálne?
Myslím si, že to, čo ich urobilo milovanými knižkami, je ich nadčasovosť. A tiež fakt, že komplikovanosť dospievania je asi všade rovnaká. To, že vtedy boli na lyžiarkach šnúrky a platilo sa korunami, nie eurami, hádam každý bez vysvetliviek pochopí.
Čím vašu mamu svet dospievania detí priťahoval?
Puberta je veľmi komplikované obdobie. Mama mi raz povedala - vieš, niekedy mi tí pubertiaci už aj idú na nervy, ale vždy sa k nim vrátim, pretože mi nedá nesledovať to obdobie, keď sa dospievajúci človek zráža s realitou. Je to niekedy veľmi ťažké. Ale je to večný jav. Len realita sa mení.
Ako ste prežívali pubertu?
Bola som presvedčená, že mi nikto nerozumie. No nebola som krutá, skôr náladová. Myslím, že mama to celkom dobre znášala. Odjakživa sa to lámalo na humore. Nemusela sa ma na nič vypytovať. Videla do mňa. Keď sa do textov pozriem spätne teraz, tak ma až mrazí ako jasne.
Bývali ste prvou čitateľkou maminých textov?
Áno. A musím povedať, že mi aj dosť pomohli v nadhľade na mňa a moju vlastnú pubertu. Kým príbeh napísala, ja som už bola o nejaký rok ďalej ako jej hrdinovia, a tak som ich problémy mohla viac vnímať ako zábavné čítanie.
Zvyknete sa ešte do tých kníh začítať?
Samozrejme, som vo všeobecnosti vášnivý čitateľ. Najlepšie by im však bolo v rukách dnešných mladých čitateľov. Sú plné iskrivého a duchaplného humoru, ktorý mi dodnes prináša veľa radosti.
Ktorú z maminých knižiek máte najradšej?
Všetky. Napríklad Tuláka. Je to komorná knižka akéhosi zrýchleného vývoja jedného dňa. Na začiatku príbehu je dieťa a na konci veľmi zmúdrený chlapec. Je to knižka, ktorej nechýba humor a pritom ide o vážny postup po špirále vedomia malého chlapca. Tá knižka hovorí v stručnosti o tom, o čom skoro celá mamina tvorba. O radostnej nádeji, že každý pubertiak raz vyrastie zo svojich trápení.
Boli ste pri tom, keď mama písavala?
Keďže bola zamestnaná a mala rodinu, mohla písať iba po večeroch. Pamätám si, že v škáre pod dverami izby bývalo v noci svetlo. Iste som mamu často otravovala, keď som tam nazízala. Ale môj život to obohacovalo.
Vždy som sa veľmi tešila, keď som si mohla prečítať, čo pribudlo. A písala ešte na tvorivých dovolenkách, keď dostala voľno v redakcii. Nech si už o Budmericiach myslí kto chce, čo chce, bolo to pre ňu miesto, kde sa mohla sústrediť iba na písanie.
Dopriala by som to každému mladému autorovi. Netvrdím, že bez Budmeríc by nenapísala to, čo napísala, ale určite jej to vtedy veľmi pomohlo.
Kontaktovala sa s prekladateľmi svojich diel?
Áno, prichádzali za ňou, riešili prekladateľské problémy, hlavne pri slangu či archaických výrazoch, ktoré používala napríklad v prípade postáv starých mám. Ich predobrazom bola naša božsky dobrá starká... Bohužiaľ, v súvislosti s prekladmi sa stávalo, že ju vrchnosť nepustila do krajín, kde jej vyšli knihy.
Napríklad do Japonska. Bez vysvetlenia, bezdôvodne. To bolo smutné. A keď mala vycestovať do západného Nemecka prevziať si vysoké ocenenie, Nemci museli napísať niekoľko listov v duchu, že aká to bude pre našu krajinu hanba, ak autorka nepríde. Tak ju nakoniec, dva dni pred termínom, pustili.
Ako hodnotíte jej pôsobenie na literárnej scéne?
Raz mi povedala: vieš čo, v tom šere sa nepíše zle. Človeka nič nevyrušuje. Išla svojou cestou veľkého talentu. Veľmi pekne spomínam na časy 60. rokov, na uvoľnenie, ktoré sme v tej relatívnosti intenzívne prežívali až do toho nešťastného roku 1968.
Ale zároveň by som chcela, aby bolo jasné, že ak pekne spomíname, tak nie na systém, ale na časy mladosti, na tvorivú radosť. Lebo čas svojho života si človek nemôže vybrať.
Eva Andrejčáková
Foto - Peter Procházka
Jediná (úryvok)
Ahoj, otito. – Musela som sa smiať. – Ja ťa trošku čakám.Ocko sa zľakol, zadíval sa na mňa a vyhŕkol presne ako mamka:
Stalo sa niečo, Olča?
Ale níííč, – odložila som pletenie, – len tak som si povedala, že ťa počkám... a porozprávame sa...
Nuž, – sadol si ocko, – na to si, Olinka, vyberieme vhodnejší čas. Je štvrť na jedenásť.
Iba? – zatvárila som sa.
Ja ti dám „iba“! – plesol ma po účese, až mi vlasy zleteli na oči. Spoza nich som naňho zaškúlila a náhle sa začala smiať ako za detských čias.
Ocko chytil pletenie a tiež ako za dávnych čias mi ho zahodil do kúta, až ihlice zacvendžali.
Opováž sa ešte raz sliepňať nad tou fusakľou, – povedal hrozivo, už aj pozbieram všetky cverny a hodím ich do pece!
Do radiátora, opravila som ho.
