Kvalitou svojich veršov spôsobil šok mnohým literátom i čitateľom, najmä keď zistili, že tretinu knihy napísal ako len sedemnásťročný maturant.
V Bratislave boli iba dve vydavateľstvá, ktoré v polovici osemdesiatych rokov vydávali zbierky básní prichádzajúcim autorom.
Urbanova, dnes už kultová kniha, sa medzi nimi nedala prehliadnuť a jej autor sa zo dňa na deň vyhupol medzi vtedajšiu umeleckú špičku. Vlastne – on už medzi ňou bol omnoho skôr, vo veku maturanta.
Dokument o Jožovi Urbanovi nakrútila v roku 2009 režisérka Tina Diosi:
Zúrivosť a ľahostajnosť
Na prinesenie rukopisu do redakcie vydavateľstva Slovenský spisovateľ Urbana vyzval básnik Ľubomír Feldek. Bolo obrovským prekvapením, že Urban sa tak hladko presadil.
Malý zúrivý Robinzon
Jozef Urban
VII.
Boli sme dosiaľ hrozne krátko mŕtvi
Láskavo odlož slzičky
a dopíš
Mení sa hudba tohto sveta
kde vonkoncom nič nepochopíš
Prišiel čas požierania malých
čas ostrovčekov v našom Atlantiku
Keď človek musí do stád idiotov
zabodnúť mozog
najostrejšiu dýku
Blues pre môj ostrov kope do verklíkov
za všetkých ktorí nedomilovali
Nebudem nikdy veľký
len zúrivý
a malý
Otváraš sa
a s tebou svet
dvojtvárny džin pre radosť Aladina
Bejrút sa trasie pod paľbou
Ty podo mnou
no dávno si už iná
Nešúcham lampu nech z nej nevyletí
žuvačka kokakola lístok
prejavy samozvaných Nerónov
a samozvaných Kristov
nejaké ďalšie bomby
ďalšie úplatky
roštenky ako z papagájov
tupé básne
Roztvor sa sezam
veď mám právo zízať
Vyčistím vlastnú špinu
Zhasnem
Dobrú noc ostrov
začíname myslieť
Dobrú noc stromy
slová
prílivy
Roztvor sa sezam veď mám právo zízať
malý
a zúrivý
O trochu staršia generácia básnikov (Miloš Žiak, Marián Kubica, Anton Pižurný) musela veľmi tvrdo bojovať o svoje miesto na výslní, hoci jej predstavitelia tiež písali vynikajúce básne – najmä strofického charakteru, ale aj iné beletristické žánre (Boris Mihalkovič).
Urban stavil na kartu, ktorá mu šla a vychádzala - na oblasť voľnejšie rýmovaného pôdorysu básne. Prinajmenšom sa jeho verše niesli v rytme hudby. Zavše otextoval nejaký anglický rockový hit, čo ho uchvátil a ktorý vedel ako-tak zahrať na gitare.
Po tejto ploche sa pohyboval s menšími digresiami až do konca, keď postupne presedlal na vlastné, dnes už takmer zľudovené piesňové texty (Len s ňou – Miroslav Žbirka, Vráť trochu lásky medzi nás – Money Factor, Voda, čo ma drží nad vodou – Elán).
Rýmované, rytmizované posolstvo jeho básní mu pritom mnohí vyčítali, a Urban zápalisto obhajoval túto metódu v kaviarenských šarvátkach. Protivní protivníci, rivali a sokovia ho striedavo vytáčali a nechávali ľahostajným približne deväť ku jednej. Čiže tá zúrivosť v titule jeho debutu sa nezjavila čírou náhodou.
U Michala
Odpil si z piva a zdôveril sa mi, že objavil nový podnik, ktorý sa mi bude páčiť. Mne sa vtedy páčil skoro každý podnik. Café U Michala naozaj prevrátilo náš predprevratový život na ruby, hoci na ruby bol možno už vtedy tak trochu predprevrátený. Chodili tam aj niektorí dnešní disidenti, pričom mnohí z nich ešte nevedeli, že raz budú disidentmi.
Legendárnu bratislavskú kaviareň U Michala (do roku 1997 fungovala na Sedlárskej ulici) dosiaľ najkomplexnejšie zmapoval tiež už nežijúci básnik Marián Kubica. Pod názvom Zlatá krv zostavil najreprezentatívnejší zostrih plejády textov, ktoré sa viažu k tomuto priestoru.
Jožko Urban tu mal hlavnú reč pri nejednej príležitosti. Napríklad po nerozborných stretnutiach mladých básnikov v Dome Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, ktoré viedol básnik a prekladateľ z maďarčiny Vojtech Kondrót. Druhé dejstvo každého stretnutia sa vždy a za každého počasia konalo v kaviarni.
Záchvaty sentimentality
Na stretnutia mladých básnikov chodili jednak talentovaní adepti poézie ako Kamil Zbruž, Tatiana Lehenová či duchom večne mladý Karol Pém a ďalší.
Niektorí boli aj netalentovaní, nudní. Pri trúfalých pokusoch babrákov prezentovať svoje čmáranice ako básne sa vyprofilovala ďalšia Urbanova výrazná črta – vyjadrovať sa ostro k textom ostatných.
Hneď v prvej básni Robinsona sa môžeme dočítať o básnikoch, „čo nie sú chorí na krásu“. Ďalšiu svoju krajnú polohu pomenoval ako „záchvat sentimentality“. Bola to jeho silná záľuba a skutočne najväčšmi pripomínala amok.
Dokázal sa tak nadchnúť pre svoj splín a melanchóliu, že tieto priam hmatateľne viseli v kaviarni ako mračná cigaretového dymu. Napísal báseň prakticky o čomkoľvek. O strihaní vlasov – Vstreknú mi za krk dušu z mŕtvych kvetov / slečna sa skloní ako šibenica –, alebo o odstávajúcich ušiach – Akoby vtáci odlietali / Akoby mizli ideály.
Mladý básnik venoval veľa času nežnejšiemu pohlaviu a ešte viac času tomu, čo Július Satinský vzletne nazval optimalizáciou hladiny alkoholu v krvi. Pokiaľ ide o tvorbu kultovej zbierky Malý zúrivý Robinson, tá veľmi úzko súvisela práve s vymenovanými koníčkami.
Jožo Urban v roku 1997. Foto - archív J. U.
Taká bola doba
Možno priblížiť cez tieto básne dobu, v ktorej Malý zúrivý Robinson vznikol? Do istej miery áno. Robinson nepoznal pákové batérie ani akvaparky. Hlavným mestom jeho, vtedy ešte neochvejne československej vlasti, bola Praha. Dokladajú to básne U Fleků, Václavské námestie, Dlabačov, Malá Strana a mnohé ďalšie.
Cestovať inak veľmi nemohol, robinsonoval teda vo vnútroštátnom sektore: „Prišiel čas požierania malých / čas ostrovčekov v našom Atlantiku / keď človek musí do stád idiotov / zabodnúť mozog / najostrejšiu dýku.“ Uliciam vládli „pohľady a tašky“.
Robinson ešte nepoznal smartfón, tablet, ba ani len počítač s myšou. Autor knihu napísal na písacom stroji, podobne ako svoj druhý opus Dnes nie je Mikuláša. O tom by sa tiež dalo napísať viac: rukopis ležal dlhé roky u básnika Kamila Zbruža v kuchyni pod hrncami a za jeho objavenie vďačíme len kurióznej náhode, ktorej sa ľudovo hovorí upratovanie.
Jožo Urban tragicky zahynul na ceste medzi Zvolenom a Detvou v noci 28. apríla 1999. Napriek tomu môžeme v éteri v podobe zhudobnených básní kedykoľvek počuť jeho slová.
„Tak víria vzduchom čiesi osudy. Tu leží niečo trochu epochálne, a nostalgiu za všetkým, čo zmizne, vysvetlí vietor poslednému z nás.“
