Literárium / Ján Buzássy
Zima je zdobná. Sama seba zdobí, nikto ju neozdobuje. Na vetvičkách sa držia guľôčky ako z diamantov, po nociach cinkajú z nich zvončeky ako z dávnych saní, ktoré vezú zasneženou pláňou hostí. Je to ako v Puškinovej básni. V starom Rusku tak prichádzali vidiecki šľachtici do miest, aby tam na plesoch pookriali a spoločensky sa trochu priblížili aristokratickým výšinám.
Zdobnosť je dôležitá dodnes. Odborníci a odborníčky riešia problémy, ako to urobiť s róbami, s tvárami a s vlasmi. Aj v tlači sú informácie, čo robiť s pleťou v čase mrazu. Kozmetika a šatstvo prechádzajú vášnivým obdobím plesov. Páni sú v týchto veciach opäť konzervatívnejší, ale zato musia byť dôsledne in. Tu je diktát krásy, ktorý nemožno potlačiť. Krajčírstva, módne salóny si budujú vlastnú hodnotovú škálu, kde každý šev v rukách odborníkov významom narastá, a možno je v ňom skrytý aj kameň mudrcov.
V hľadaní krásy poďme od prírody a spoločnosti k literatúre. V plesovej sezóne sedím doma a estétsky si čitkám Hliadku osamenia, básne od francúzskeho básnika Stéphana Mallarmého. Verše preložil básnik Ján Švantner. Knižku doplnil aj doslovom a kalendáriom Mallarmého života a diela. Vydala ju nadácia Studňa roku 2010. Možno sa v rozplesanom období tieto básne budú zdať akoby mimo sveta. Sú mimo sveta, lebo aj chcú byť mimo povrchnej krásy, chcú vytvárať eleganciu reči a tajomstvo krútenia hlavy hlbšie ako pri valčíku, keď ženy zakláňajú hlavu. Jánovi Švantnerovi sa podarilo tú francúzsku opojnosť preniesť do slovenčiny. Mallarmé je básnickým zakončením devätnásteho storočia, možno aj jeho vrcholom. Vývoj klasického písania vtedy vrcholil, ďalšie storočie sa obrátilo inam.
V knižke nachádzame aj takéto formulácie: „Predlhým zívaním šíri sa bezmocnosť“, alebo: „Ochutnám líčidlo pod slzou z mihalnice“, aj „Mám tvoju suchú kader v tvári, aby som stíšil oči vánkom rias“. Jeho básne sú azda ťažšie vnímateľné, ale dá sa v nich cítiť aj básnikova vnútorná predstava. V ich maniere je aristokratický pôvab. Švantnerov preklad považujem za výnimočný, hoci musel urobiť ťažkú prácu, ale dosahovať ideál je dobrodružstvo, ako píše Mallarmé „ochranný toxín pera. Stále ho dýchame, aj keď ním zahynieme“.
