Je rok 1987 a Gorbačovova perestrojka konečne dorazila aj do Československej socialistickej republiky. Píšem „konečne“, pretože ako pamätník tých čias si veľmi dobre pamätám na napäté a nervózne očakávanie väčšiny súdnych ľudí - Michail Gorbačov bol pri moci od roku 1985 a k nám sa žiadna tzv. glasnosť, čo znamenalo uvoľnenie cenzúry v masmédiách, a perestrojka, čo sa prekladalo ako „prestavba“ celého systému, nedostali. A to bol Sovietsky zväz náš vzor!
Podporučíkov šokČeskoslovenskí komunisti zaujali taktiku mŕtveho chrobáka a vyčkávali, či to Sovieti s tou prestavbou naozaj myslia vážne. Ukázalo sa, že áno, takže od roku 1987 museli mierne povoliť opraty aj u nás.
S ilúziou, že keď bude treba, opraty opäť pritiahnu a všetko sa vráti naspäť. Nuž a teraz budem trocha osobný a zaspomínam si.
V rokoch 1987 až 1988 som bol ako absolvent vysokej školy na jednoročnej vojenskej základnej službe v českých Prachaticiach. Začiatkom roka 1988 som dostal tzv. vychádzku a s kolegom, podporučíkom absolventom Miroslavom Č. som sa vybral do prachatického kina na novučičký český film Bony a klid.
Podporučík bol členom KSČ (Komunistickej strany Československa), vzorným vojakom a veliteľom čaty. Po návrate z vojny ho vraj čakalo miesto riaditeľa JZD v akejsi dedine. Film sa začal, prebehol aj skončil a podporučík, ktorý sa sprvu výborne bavil, zostal akosi ticho.
Keď sa v sále rozsvietili svetlá, zostal sedieť a s otvorenými ústami hľadel na filmové plátno. Bol v šoku. Vytiahol som ho kamsi na pivo a on sa celý triasol. „Dušane,“ hovoril mi, „ještě jeden takovýhle film a celej ten náš socialismus se nám zřítí!“
Herci Veronika Jeníková a Jan Potměšil, hlavné postavy filmu Bony a klid. Veronika odmietla hrať erotické scény vyzlečená, nechala si tričko, čo napokon poslúžilo ako vtipná pointa na konci filmu.
Foto: pressdata.cz
Studená sprchaPodporučíkova predtucha sa splnila a socializmus padol v roku 1989. Aj preto mám film Bony a klid dodnes rád - spôsobil šok nielen pravoverným súdruhom, ale aj tisíckam bežných občanov.
Za fasádou nalešteného akčného príbehu sa totiž skrývala tvrdá pravda o našom vtedajšom bežnom živote, keď akési „socialistické“ ideály už dávno vystriedali konzum a kšeftárstvo, keď byť komunistom znamenalo dostať sa na lepšie platené miesto a robiť kariéru.
Niežeby to nikto nevedel, ale Bony a klid bol ako studená sprcha, ktorá prebrala aj toho najzadubenejšieho komunistu.
Radek a VítNajväčšiu zásluhu na vzniku a úspechu filmu Bony a klid má nepochybne scenárista Radek John (1954). Dnes ho poznáme ako neúspešného politika, v osemdesiatych rokoch to však bol špičkový novinár a scenárista, hviezda týždenníka Mladý svět.
Venoval sa horúcim témam v časoch, keď to nebolo v móde a ani jednoduché – veksláci, prostitúcia, drogy.
Jeho reportáže patrili k najčítanejším, z románu Memento (1986) o mladom narkomanovi sa stal bestseller a rovnako aj z filmov, ku ktorým napísal scenáre: Sněženky a machři (1984), Proč? (1987) či Tankový prapor (1991).
Nikto nemohol byť povolanejší napísať scenár príbehu o vekslákoch, ktorý by vychádzal priamo zo života, ako Radek John. Ďalšou dôležitou postavou bol režisér Vít Olmer (1942). Pôvodne charizmatický herec, začal v osemdesiatych rokoch točiť jeden film za druhým ako režisér a keď dostal do rúk Johnov scenár, už vedel, že sa vykašle na cenzúru a natočí film tak, ako chce.
Názov filmu Bony a klid je parafrázou známeho amerického gangsterského filmu Bonnie and Clyde (1967).
Foto: pressdata.cz
PríbehKostra príbehu je jednoduchá – mladý automechanik Martin (Jan Potměšil) príde do Prahy vymeniť československé peniaze za nemecké marky. Ako to už vtedy chodilo, oficiálne sa cudzie peniaze kúpiť nedali, ale neoficiálnymi zmenárňami boli tzv. veksláci (z nemeckého wechsel – vymeniť) čiže priekupníci, ktorí postávali v blízkosti obchodov so zahraničným tovarom Tuzex a ponúkali predovšetkým bony, čo boli poukážky na nákup tovaru v týchto obchodoch.
Martina, samozrejme, oklamú a rozhodne sa, že peniaze získa naspäť. Zažije strmú kariéru a tiež sa stane vekslákom, zamiluje sa a napokon skončí aj s celou partiou vo väzení.
Režisér Olmer príbeh ošperkoval postavami a postavičkami, medzi ktorými vyniká najmä herec Roman Skamene v postavičke veksláka, ktorý sype jednu hlášku za druhou.
Pôsobivé sú aj strih a kamera – takmer dokumentárny štýl dodal príbehu na vierohodnosti a výrazné použitie hudby spôsobilo, že divák má pocit, že pozerá dlhočizný videoklip.
HudbaHudba je najväčšou slabinou filmu – najmä ak ho pozeráte dnes. Tvorcovia oslovili britskú popovú skupinu Frankie Goes to Hollywood a získali od nej za symbolický jeden dolár súhlas na použitie ich hitov Relax a The Power of Love.
Nuž, a keď súhlas mali, obe pesničky napchali do takmer každej scény, takže po chvíli vám to začne trhať uši.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi to však bol novátorský prístup a nikomu neprekážal. Všetci boli ohúrení tým, že v dialógoch zaznievali najtvrdšie vulgarizmy, zosmiešňoval sa komunistický režim a propagovala sa vekslácka morálka – nakradnúť si a užiť.
Dokonca aj moralizujúci koniec, keď odsúdenú partiu vezú do väzenia, vyznieval ako výsmech – veksláci totiž nejdú do väzenia za svoje zločiny, ale za svoju neschopnosť nájsť si vysokopostavených ochrancov. Divákov definitívne zaklincuje posledný záber filmu, v ktorom rôzni veksláci pred Tuzexom v Prahe ponúkajú bony a ten posledný sa priamo spýta: „Čo vlastne chcete?“
V roku 1988 to bola kardinálna otázka, na ktorú si všetci diváci vo svojom vnútri odpovedali po svojom. Zväčša v duchu – nechceme politický režim, ktorý prevádzkuje Tuzexy a produkuje vekslácke kreatúry. Nahlas to povedali až na konci roka 1989.
Partička vekslákov narazila na mocnejšiu mafiu, vďaka čomu skončili bez šiat. Jednu zo svojich prvých väčších filmových úloh si vo filme zahral aj populárny český herec Tomáš Hanák (prvý zľava).
Foto: pressdata.cz
Čierny trh víťazíRadek John v dokumente Film o filme: Bony a klid spomína, že film po dokončení schvaľovala nejaká komisia a tá ho, pochopiteľne, okamžite zakázala. Čo iné sa dalo čakať?
Lenže v tých časoch už boli videomagnetofóny bežne dostupné a fungoval aj čierny trh s videokazetami. Kópiu filmu niekto šikovne nahral na betacam a odtiaľ sa už nezadržateľne (pochopiteľne za peniaze) šírila po celej ČSSR.
Po pár mesiacoch aj komunisti pochopili, že boj s čiernym trhom nevyhrajú a film uvoľnili do distribúcie. Keby tušili, čo to spôsobí s komunistickým presvedčením podporučíka absolventa Miroslava Č., asi by tak nikdy neurobili.
Takže drobné poučenie na záver: zmeny kultúrnych paradigiem zväčša spôsobujú nové médiá na trhu. V sedemdesiatych rokoch to boli audiokazety, na konci osemdesiatych VHS kazety, na konci deväťdesiatych internet a na konci nultých rokov sociálne médiá. Hádajte, čo nasleduje?
