Literárium / Ivan Kadlečík
Príbeh sa začal pradávno, ale teraz nám stačí rok 1794, keď sa v Hybiach narodil Matejovi Medveckému syn Samuel, neskoršie farár vo Zvolenskej Slatine. Mal niekoľko synov a dcér.
Krátky strih a je tu rok 1875. Nechajme hovoriť Medveckého dcéru Terezku, v tom čase osemnásťročnú:
„Toho odpoludnia v tuhej februárovej zime apík nebol doma, ja som bola s priateľkou na ľade. Prišla slúžka po mňa, aby som šla domov, že máme hosťa, čo u nás ešte nikdy nebol, ale ako sa zložil, sadol ku klavíru a začal hrať. Prišla som domov, privítala hosťa ako sa patrí. Prišiel aj apík. Hosť sa vyhováral, že ho vlak nechal. Apík sa len uškŕňal, ale neveril.“
Citát je z Terezkinej knihy Ján Vansa (Tranoscius 1938), ktorú si pre jej prirodzenosť a jazykovú čistotu zaraďujem medzi skvosty slovenskej literatúry. Táto krehká žena priam hrdinsky, ako to vyžaruje zo spôsobu jej písania, dokázala odolávať všetkým krutostiam, ktoré prináša život.
Vráťme sa však k príbehu februárového dňa, ktorý pokračuje hneď v jeseni sobášom neznámeho hosťa Jána Vansu a Terézie a potom svadobnou hostinou v Lomničke na ženíchovej fare.
„Ráno prišli sme do Popradu. Tu nás čakal koč a ešte jedna brička. Čakal nás tam aj plavnický farár Ján Kadlečík, Jankov dobrý priateľ a budúci kmotor. Do koča sme sa uvelebili my mladomanželia, na druhom vozíku sedeli môj brat Samko a Kadlečík.“ Cestou necestou sa dobre zabávali, boli to vzdelaní páni, ktorí všeličo vedeli. No Kadlečík nemohol ani len tušiť, že ja sa stanem jeho vnukom. Rovnako ako advokát Samuel Štefan Medvecký nevedel, že jedna z jeho pokrvného príbuzenstva bude dnes v Bratislave predávať časopis Nota bene a napíše vzácnu knihu.
Jela Matuškovičová-Medvecká prešla tŕňovou cestou po viacnásobných pobytoch na psychiatriách. Príčinou bol jej nepovrchný pohľad na svet uprostred necitlivosti, egocentrizmu a pokrytectva okolia. Zachraňovala sa písaním. „Jeden doktor mi raz povedal, že mám prísne svedomie. Nemyslím si, že ho mám prísne. Len ho mám.“
Medveckej knihu Zázračné dieťa (Proti prúdu 2012) si pre jej autentickosť, čistotu a otvorenosť zaraďujem ako literárnu hodnotu na knižnú policu k Terézii Vansovej. Nesporne patrí do súčasnej slovenskej literatúry.
