V pondelok vyšla novinka austrálskeho speváka a jeho staronovej skupiny The Bad Seeds.
Navonok vyzerá stále rovnako. Elegantné oblečenie, uhrančivý pohľad, elektrizujúci hlas. Ale už je to iný Nick Cave. Aj jeho skupina už znie úplne inak ako vo filme Nebo nad Berlínom či na albume, ktorý predchádzal novinke Push the Sky Away.
Ďalšia autorská dvojica
Už má 55, ale na rozdiel od iných muzikantov starne veľmi zaujímavo. Žiadna autorská kríza ani pohodlné vegetovanie zo starých pesničiek – ide z jedného nového projektu do druhého.
Po nahrávke Dig, Lazarus, Dig!!! (2008) si skupina The Bad Seeds dala pauzu. V tom čase už sa spevák s tromi parťákmi viac venoval novému projektu Grinderman, s ktorým ešte silnejšie zabrúsil do alternatívnej scény. Drsné texty aj zvuk, namiesto gitary husle preháňané cez rôzne efekty a strhujúca energia, s ktorou sa Cave rozhodol čeliť svojej päťdesiatke, ho dostali do pozornosti mladej generácie.
Už to vyzeralo, že s Bad Seeds je koniec. Ako prvý sa zbalil gitarista Blixa Bargeld, ktorý sa naplno vrátil k skupine Einstürzende Neubauten, ďalší člen Mick Harvey začal robiť so speváčkou PJ Harvey. Odchody dvoch takých výrazných postáv by iných rozložili, Cave sa však naopak nanovo rozbehol.
Naštartoval ho Warren Ellis. S multiinštrumentalistom, ktorý nenápadne vhupol do Bad Seeds v polovici 90. rokov, vytvorili silnú autorskú dvojicu. Okrem Grindermana stihli spolu urobiť hudbu k niekoľkým zaujímavým filmom (Proposition, Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom, Lawless) aj k divadelným hrám (Woyzeck, Kafkova Premena).
Po dvoch štúdiových a jednom remixovom albume Cave nečakane Grindermana v decembri 2011 stopol. „Možno sa uvidíme za ďalších desať rokov, keď budeme starší a škaredší,“ vyhlásil.
Nie je to teda koniec, ale pauza. A tú začal okamžite vypĺňať prácou na nových pesničkách pre svoju staronovú kapelu The Bad Seeds, do ktorej sa spolu s ním vrátil aj Ellis a dvaja zvyšní Grindermani.
Staré časy verzus nové
Už prvý singel z nového albumu ukázal, že hoci mená sú tie isté, bude to niečo úplne iné. Cave & spol. skrotili svoje excentrické polohy a surový elektrický zvuk nahradili hrejivým akustickým.
Z rovnakého sveta ako úvodná We No Who U Are je aj sedem ďalších pesničiek: pokojné tempá, namiesto tradičných gitár a bicích husle, fender piano, klavír či vibrafón. Hudba tu nemá konkrétny beat, iba voľne pulzuje, väčšina pesničiek sa akoby len tak vynorí a na konci mizne do stratena.
Cave vie byť stále poetický, keď spieva o tom, že verí v Boha aj v morské panny slniace sa na brehu, veríte mu to. Najsilnejší je však v balade Jubilee Street a v Higgs Boson Blues. To sú kľúčové skladby celého albumu. Nie preto, že sú takmer dvojnásobne dlhšie ako všetky ostatné, ktorým stačia štyri minúty. Obe asi najlepšie vystihujú súčasný stav speváka a jeho kapely.
Jubilee Street je skutočná ulica v Brightone, kde Cave momentálne žije. Anglické prímorské mestečko sa dostalo do textu aj na obal, spevák na ňom odkrýva okenicu v spálni, svetlo dopadá na nahú ženu. Je to jeho manželka- modelka, záber vznikol náhodou pri fotení pre francúzsky časopis, ale zámer použiť ho náhodný nie je. Cave nás púšťa k sebe, do svojho sveta, do spôsobu, akým dnes premýšľa.
V deluxe verzii k albumu ponúka aj 120-stranovú kópiu denníkových zápiskov: „Niektoré pasáže sú hrozné a bolestivé čítanie, ale povedal som si no a čo? Kašľať na to,“ spomínal pre The Guardian na vznik nových skladieb. „Strany a strany totálnych sračiek, z ktorých sa však postupne začali rodiť drobné malé nápady.“
Staré dekadentné časy tejto partie pripomína „lolitovské“ video k Jubilee Street, uvidíme, či bude aj klip k pesničke Higgs Boson Blues. Tá je záznamom fantazmagorického sna, ktorým sa preplieta súčasná fyzika, šamani, praotec blues Robert Johnson aj mladá celebrita Miley Cyrus zo seriálu Hannah Montana.
Prídu v správnom čase
Potom už prichádza koniec, melancholická titulná pesnička postavená na retroklávesoch. „Niektorí vravia, že je to len rokenrol / no dostane sa vám rovno do duše,“ skôr recituje než spieva Cave a končí metaforou, že keď stále idete dopredu, dokážete aj potlačiť nebo.
Rokenrol to nie je, ale Push the Sky Away je určite jeden z najsilnejších albumov tejto partie, ktorá funguje od roku 1983, no stále sa ju oplatí počúvať. O to viac teší, že v lete sa predvedie naživo na Pohode. Čím sú totiž Cave & spol. starší, tým sú lepší.
