Cenu Dominika Tatarku za rok 2012 získal Oleg Pastier, doterajší laureáti poctili Ludvíka Vaculíka.
„Slnečné májové ráno roku 1989. Sedím - nedobrovoľne odvedený - v štátnej vyšetrovni na ulici Februárového víťazstva. Kdesi na Martinskom cintoríne ukladajú dnes Vzdorného do jamy. Budú tiecť slzy, budú padať slzičky. Najtajnejší tajný sa ma pýta: A kto tam bude rečniť, a čo?! Namiesto odpovede opakujem si v hlave Dominikovu upokojujúco kolísavú mantru: Ja vás dlabem. Ja vás dlabem,“ povedal vo svojej laureátskej eseji Oleg Pastier, ktorý si včera prevzal Cenu Dominika Tatarku za knihu Za ozvenou tichých hlasov II.
Kľúčový človek samizdatu
V štatúte ceny sa píše, že sa udeľuje za výnimočné literárne dielo napĺňajúce humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz. Nie je veľa tých, ktorí na jeho odkaz nielen nadväzujú, ale sami ho aktívne šírili v zlých časoch.
Keď bol Tatarka po okupácii v roku 1968 vystrnadený z literatúry a permanentne šikanovaný ŠtB, Oleg Pastier neváhal vydať jeho Navrávačky (tie, ktoré vďaka Artforu pred niekoľkými dňami konečne vyšli aj v oficiálnom knižnom vydaní) v samizdate v roku 1987. Pastier bol kľúčovou postavou občianskeho samizdatu, popri periodiku Fragment K vydal do dvesto kníh.
„Vo Fragmente sa stretli autori viacerých generácií a Tatarka medzi nimi nemohol chýbať,“ spomína Pastier, ktorý svoj Fragment udržuje pri veľmi kvalitnom literárnom živote dodnes. Editorsky pripravil mnoho publikácií o osobnostiach slovenskej kultúry (sem patrí aj kniha, za ktorú – no nielen za ňu – bol poctený), podobne činný je aj v Slovenskom rozhlase a popritom stíha písať poéziu.
Cena sa udeľuje už devätnásť rokov, no tento ročník je unikátny Tatarkovou storočnicou, pripadajúcou na dnešný deň. Ďalší krok v doháňaní absurdného vydavateľského dlhu a navrátenia Tatarku do slovenskej literatúry, vybudený týmto jubileom, sprevádzalo, pochopiteľne, aj obohatenie ceremoniálu.
Popri tradičnej odmene a umeleckom diele, ktoré tentoraz venoval mladý výtvarník Martin Špirec, získal Pastier aj dar od POFISu, príležitostnú známku k stému výročiu narodenia Dominika Tatarku.
Adresát Ludvík Vaculík
Slovenská pošta súčasne zriadila v Tatarkovom rodisku Plevnik–Drieňové osobitnú priehradku s príležitostnou poštovou pečiatkou. Tá bude na obálke, ktorá dnes z Plevnika poputuje do Prahy Ludvíkovi Vaculíkovi. V tej obálke bude krátky sprievodný text predsedu poroty Petra Zajaca k Pocte Ludvíkovi Vaculíkovi, ktorú osobne podpísali všetci žijúci laureáti Tatarkovej ceny. „Keď Dominik kráčal za normalizácie údolím tieňov úzkosti a hľadania, a svoji ho nepoznali a odvrátili sa, bol si, Ludvík, jedným z tých, čo Dominika morálne i skutkami podopierali,“ píše sa v texte, ktorý včera v auditóriu uviedol Ivan Kadlečík.
Tým podopieraním bolo nielen vydanie Písačiek a Navrávačiek vo Vaculíkovej samizdatovej edícii Petlice, ale aj osobné priateľstvo pražského disidenta s „karpatským pastierom“, za ktorého sa Tatarka rád vyhlasoval, a ich spoločné občianstvo v tatarkovskej Obci božej.
Jej členom bol, samozrejme, aj dnešný oslávenec Oleg Pastier, ktorého pozdravil originálnym laudaciom vlaňajší držiteľ ceny Monogramista T.D alias Dezider Tóth. Svoju performance postavil na písmenkovom „regióne“ PO, ktoré je na začiatku takých s Pastierom súvisiacich slov, ako sú napríklad POznanie, POrozumenie, POriadok, POslanie, POézia či POchybovanie.
„Umelec, ktorého ocenia, vie: žije čas PO,“ začal svoju esej zdanlivo nie príliš optimisticky, no na konci virtuózneho textu, kde sa okrem iného PO zmení aj na laureátove iniciálky P. O., sa dopracuje až k logickej výzve, aby na Pastierovu adresu zaznel zaslúžený POtlesk.
Doterajší laureáti Ceny Dominika Tatarku
1994 Milan Hamada (Sizyfovský údel)
1995 Ivan Kadlečík (Hlavolamy)
1996 Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)
1997 Ivan Štrpka (Medzihry. Bábky kratšie o hlavu)
1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)
1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)
2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)
2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989)
2002 Katalin Vadkerty (Maďarská otázka v Československu 1945 –1948) Ján Johanides (Nepriestrelná žena)
2003 Rudolf Fila (Cestou)
2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)
2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)
2006 Kornel Földvári (O karikatúre)
2007 Jozef Jablonický (Samizdat o disente) Milan Lasica (Bodka)
2008 Ján Buzássy (Bystruška), Mikuláš Huba (Ideál – skutočnosť – mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva)
2009 Juraj Mojžiš (Voľným okom II)
2010 Iva Mojžišová (Giacomettiho smiech?)
2011 Monogramista T.D (Nie som autor, som metafora)
