Je skoro taký starý ako táto republika, a podarilo sa mu niečo jedinečné. U.Club dostal Bratislavu na svetovú mapu elektronickej hudby.
Hradný kopec je oddávna prešpikovaný tunelmi. Podľa starej legendy existoval dokonca podzemný prechod popod Dunaj na petržalskú stranu.
Spomína sa aj chodba, ktorou údajne chodievala Mária Terézia zo svojho sídla až do domu U dobrého pastiera za svojím milencom.
Špáry v skalnom masíve využívali vinohradníci zo zbúranej Vydrice ako vínne pivnice, vo vojnách slúžili ako bunkre a bezdomovcom zo zbúraného Zuckermandlu poskytovali nocľah.
Brány U.clubu sa prvýkrát otvorili v marci 1993. Bývalý atómový bunker patril Civilnej ochrane SR.
Osemdesiatpäť metrov vyššie stojí na veľkom masíve Bratislavský hrad. Prvé oppidum tam postavili už Kelti. Účko tvorilo iba časť zo systému chodieb z tereziánskych čias a z éry komunistickej atómovej hystérie.
Väzni museli, oni chceli
Partia nadšencov sa najprv pokúšala získať Vodnú vežu. To sa nepodarilo, ale dozvedeli sa o bunkri.
„Pozrieť sme sa tam nemohli,“ spomína jeden zo zakladateľov Tibor Holoda, „priestor podliehal režimu najvyššieho utajenia.
Ešte stále to bolo potenciálne veliteľské stanovište v prípade vojny alebo atómového výbuchu.“
Napokon sa povolenie na obhliadku vybavilo. „Strážil tam vrátnik, nepríjemný človek, vraj bývalý eštebák. Keď som tam prvý raz vstúpil, mal som zimomriavky – jednak z celej atmosféry, ale aj z nadšenia urobiť niečo nové a jedinečné. Priestor pôsobil ako bludisko. Požičali sme si mechanické kladivá a trávili tam dni a noci búraním múrov a vyvážaním tehál. Neskutočná robota, na ktorú by ma dnes už nikto nenahovoril. Zažili sme pri stavbe klubu asi podobnú drinu ako väzni, ktorí ho stavali. Oni museli – my sme chceli,“ hovorí Holoda.
Kapacita klubu je 700 miest.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Absolútna sloboda
Spočiatku bol U.club orientovaný na rockové koncerty a alternatívne párty. Mal kapacitu až sedemsto ľudí.
Sedelo sa na obrátených debničkách od piva a pilo sa z plastových pohárov.
Niekoľko akcií tam zorganizovala agentúra 91 Ltd., ktorej sa podarilo priviesť na Slovensko napríklad írsku grungeovú legendu Therapy?, amerických Cranes alebo českú kapelu Ecstasy of St. Theresa.
„Už vtedy sme občas do alternatívneho rockového setu pustili aj techno, house, dub, jungle či dokonca trance,“ spomína dídžej Dalo (Dalibor Kŕč).
„Najprv sme tým spoľahlivo vyprázdnili parket. Už o pár sekúnd sme však pustili Nirvanu a zas bolo plno. No ľudia chceli čoraz viac novú hudbu, preto sme sa zamerali na elektroniku. Majitelia nám dôverovali, poskytli nám absolútnu slobodu.“
Undergroundový brloh
V tom období sa ešte za dobrými koncertmi chodievalo do cudziny, najmä do Prahy a do Viedne.
Špičkoví zahraniční umelci boli v našich pomeroch nezaplatiteľní a ich agentúry novému neznámemu trhu nedôverovali. A právom. Bratislava sa v mečiarovských divokých 90. rokoch menila skôr na Minsk ako na Parndorf. Festival Pohoda ešte neexistoval.
Už vtedy sa v klube predstavili aj dídžeji, zväčša hral jeden celú noc sám, čo je dnes veľmi zriedkavé.
Dvojité mreže a pôsobivá tmavá chodba vyvolávali dojem brány do uzavretej pevnosti. Dlhý tunel postriekaný graffiti sa na konci stáčal doľava, hneď za dverami veľkými ako na bankovom trezore.
Klenbovitý priestor mal nadčasové čaro, ktoré vzniklo zo spojenia vojenskej strohosti a surovej industriálnej architektúry.
Výraznú podporu pre U.club znamenalo Rádio Ragtime. Odtiaľ prišli aj Tibor Holoda a Dalo. Dvaja kamaráti a dídžeji od roku 1993 vysielali reláciu Crystal House, v ktorej prvýkrát v našom éteri znela mixovaná tanečná elektronika. Dalo & Tibor zorganizovali 2. septembra 1994 v U.clube prvú house párty a priniesli hudobnú revolúciu aj do prispatej Bratislavy.
Postupne prevzali celú dramaturgiu. Duo spoločne hrávalo každý piatok vyše päť rokov, čo je unikátne a vytvorilo mu to až kultový status.
Soundtrack života
Tanečná hudba v bunkri poskytovala všetko, čo mladým chýbalo: urbánny zážitok vo východoeurópskej provincii, únik pred mainstreamom do podzemia a extázu, ktorá akoby sa nikdy nemala skončiť.
Repetitívny techno rytmus sa stal soundtrackom ich života, prenikal cez všetky tkanivá a vedomie. Zvukové slučky sa opakovali ako horúčkovité sny a klub, ľudia, kmit stroboskopu, hustý dym a zvuky v tele vyvolávali tranz. Boli aj takí, ktorí toto tempo neprežili.
V čase, keď sa zvyšok Bratislavy v piatok a v sobotu už dávno ponoril do nočného spánku, klub pod hradnou skalou ešte len ožíval.
Vrchol noci prichádzal okolo druhej-tretej, končilo sa o piatej-šiestej, a niekedy sa rovno pokračovalo na „afterpárty“.
Zlom nastal v roku 1996, keď U.Club navštívil slávny zahraničný hosť DJ Jeff Mills z Detroitu. Vtedy prežíval jeden z prvých vrcholov svojej kariéry, dnes už vystupuje aj s veľkými symfonickými orchestrami a považuje sa v dobrom zmysle slova za „klasika“ scény.
Millsa nezvyčajný bratislavský priestor nadchol, a tak sa vlastne začala éra, ktorá v rôznych obmenách trvá dodnes.
Dalo, Tibor a Toky - rezidenti Účka.
FOTO - MARTIN CLUSTER SCHMIDT
Hviezdy v Bratislave
U.Club dostal Bratislavu na svetovú mapu elektronickej hudby. „Našou výhodou boli osobné kontakty,“ spomína Holoda.
„Vtedy ešte nebol bežný internet ani e-mail. Používali sme fax a telefón. Nefungovalo zďaleka toľko agentúr, ktoré ponúkajú hudobníkov. Nelietali nízkonakladové aerolinky. Bol to veľký risk.“
Jeho spolupracovník Braňo Kŕč dodáva, že sa snažili pozývať do Bratislavy veľké talenty, ktoré mali na konte len dve-tri výrazné nahrávky.
„Tí interpreti ešte neboli rozmaznaní a slávni, vážili si, keď ich niekto pozval hrať. Keďže sa im u nás páčilo, radi sa vracali a dávali nám priateľské ceny.“
Zoznam zahraničných hostí medzičasom zaberá husto popísanú stranu. Zahrali tam Andrew Weatherall (producent Primal Scream), Karl Bartos z legendárnych Kraftwerk, Oliver Bondzio, ktorý remixoval aj Depeche Mode, David Holmes, autor soundtracku k filmu Dannyho jedenástka, legenda britskej techno scény Regis a desiatky ďalších.
U.Club dostával prívlastky ako „východoeurópsky Tresor“ (podľa slávneho klubu v Berlíne), ocitol sa v bedekroch a udomácnila sa v ňom pestrá klientela.
Ikona mesta
Názov sa zmenil na Subclub. Dramaturgia sa rozšírila a dnes sa v nej nájdu aj alternatívne retro večery venované priekopníkom indie scény ako Joy Division alebo The Clash.
Aj po dvadsiatich rokoch je v Subclube často vypredané. Otvorené býva len v piatok a sobotu. Konkurencia je už priveľká. Zato Silvester 2012 prekonal historický rekord v návštevnosti.
„Šťastím je, že sa nenachádza v lukratívnom priestore,“ tvrdí Holoda, ktorý už so Subclubom spolupracuje zriedkavo, lebo organizuje vlastný hudobný festival Wilsonic.
„Škoda, že nie sú financie na zásadnú rekonštrukciu. Mohol by byť ikonou mesta, pomôcť turizmu aj kultúre. Oveľa viac sa o ňom píše v cudzine ako doma. V rakúskom Grazi majú podobný priestor v hradnom kopci, mesto doň investovalo, dnes je na oveľa vyššej úrovni a stal sa symbolom.“
Kryt vydrží aj dnes úplne všetko
Hovorí Peter Šutiak, spolumajiteľ Subclubu.
Kde ste pracovali pred Nežnou revolúciou?
V Západoslovenských nábytkárskych závodoch. Bol som personalista na podnikovom riaditeľstve. Nebol som kádrovák. Podnik po novembri 1989 v pôvodnej podobe skončil.
Ako ste sa dozvedeli o kryte pod hradnou skalou?
Vždy som mal veľa známych a kontaktov. Civilná ochrana sa rýchlo menila a chcela sa zbaviť nadbytočných majetkov. Mali záujem poprenajímať aj kryty.
Koľko takýchto bunkrov vzniklo za komunizmu na Slovensku?
Veľmi veľa. V päťdesiatych rokoch musel mať kryť vlastne každý nový postavený objekt. Každé mesto, aj centrum Bratislavy, ich má desiatky. Podľa mojich informácií je veľmi podobných priestorov ako Subclub na Slovensku sedem.
Čo ste našli, keď ste tam roku 1992 prvý raz vošli?
Bolo to neuveriteľné. V kryte sídlil hlavný štáb Civilnej ochrany Bratislavy. Bolo tu celé zázemie, kompletne funkčné kancelárie, operačné miestnosti, mapy možných atómových výbuchov, spálne, jedálne, sídlo zdravotnej služby, telefónna ústradňa, linky, kabíny... Štáb má dnes, našťastie, sídlo inde. Ale Subclub je pre Civilnú ochranu naďalej k dispozícii a pravidelne sú tam kontroly.
Ako ste postupovali pri príprave klubu?
Dreli sme fyzicky dňom i nocou. Otvorili sme celý priestor a likvidovali rôzne zariadené miestnosti. Pritom sme nesmeli narušiť stavbu. O dva roky vedľa pribudla aj strelnica.
Kto si k vám chodieva zastrieľať?
Všelikto. Sú to ľudia, ktorí už majú zbrojný preukaz a je dobré, že môžu niekde trénovať. Svoju zbraň by mal majiteľ vždy správne ovládať, inak je nebezpečná. Keď robíme firemné akcie a chcú strieľať aj tí, ktorí nemajú zbrojný preukaz, je to možné len pod dozorom odborného inštruktura. Sme tak hlboko v skale, že streľbu vonku nikto nepočuje.
Strieľajú aj politici, ktorí vám sídlia vysoko nad hlavou?
Aj. Ale neverte mýtom, že od nás vedie tajná chodba až do Hradu. Chodia sem aj lekári či obchodníci. U nás nefungujú mobily, čo je pre vplyvných ľudí veľká výhoda. Majú tu pokoj. A keď ich niekto naozaj súrne musí zastihnúť, zavolá im na pevnú linku. Kto vám poskytne také súkromie v strede Bratislavy?
Do Subclubu aj do strelnice sa dá zavolať na pevnú?
Máme ich tu osem, ešte zo starých čias. No stačia nám tri. Odtiaľto sa kedysi volávalo priamo do Moskvy. Kryt mal vlastnú ústredňu. Spomínam si, že najťažšie bolo pred dvadsiatimi rokmi rozbíjať tunajšie staré telefónne búdky. Boli zo špeciálne tvrdých kovov a boli odhlučnené. Ani za svet sa nedali rozbiť!
Takže ak sa nebodaj v meste stane niečo hrozné, treba ísť do Účka?
Jednoznačne. Vstupy a chodby sú zámerne veľmi úzke a klenbovité. Otvory zasa mali rozptýliť tlakovú vlnu. Medzi dnešnou strelnicou a klubom bol len malý núdzový priechod 90 x 90 cm, ten sme museli rozšíriť. Naše hlavné veľké tlakové dvere vydržia všetko.
Ako vnímate dvadsať uplynulých rokov?
Boli veľmi úspešné. Strelnici sa darí. V klube hrali desiatky kapiel, stovky dídžejov, ľudia chodia. Vystriedali sa tam už dve generácie. Rôzne známe osobnosti sem chodievali ako mladíci a teraz k nám chodia aj so svojimi zamestnancami. Mnohí vedú banky, poisťovne, veľké firmy.
Z Vydrice má byť luxus pre boháčov. Plánujú sa sedem až osemposchodové budovy, križovatky, vjazdy do garáží. Nebojíte sa tohto vývoja?
Som s developermi v kontakte. Verím, že naše priestory v krytoch budú využívané aj naďalej. Nech si oni postavia svoje budovy. My budeme ich dobrými susedmi. Nikoho nerušíme. Ja sa viem s ľuďmi dohodnúť.
