KNIHA TÝŽDŇA / NAVRÁVAČKY
Životný autobiografický príbeh, ako ho sprostredkuje svedectvo Navrávačiek, je najmä príbehom premeny karpatského pastiera na moderného človeka, ale aj príbehom poďakovania, nadšenia a pátosu
Na začiatku Navrávačiek (Artforum, 2013) sa nám oslovením toho druhého sprítomňuje celá situácia nahrávania a navrávania, ktorá určuje dianie celého textu. Vzťahu, v ktorom sa v okamihu mení VY na TY a na vzťah medzi JA a TY, na oslovenie, rešpektovanie a akceptovanie toho druhého v jeho inakosti a individuálnosti, obozretne by sme mohli povedať na situáciu radikálneho humanizmu lévinasovskej filozofie toho druhého.
Čo znamená Tatarkov novotvar navrávačky, pendant slova písačky, ktoré použil Dominik Tatarka už kedysi v roku 1943 v liste priateľovi z čias pražských štúdií Jaroslavovi Pavelkovi? Zračí a zrkadlí sa v ňom spoločný prazáklad hybnosti hovorenia, nahrávania a písania ako sprítomňovania vnímania, zraku, sluchu a dotyku, zážitku, skúsenosti a zároveň základný rozdiel dvoch médií sprítomňovania, ktoré je raz spojené s písmom a tichom a druhý raz s hlasom a zvukom.
Lebo o to ide v Tatarkových navrávačkách – o sprítomnenie hovoreného slova, oral story do podoby písaného príbehu oral history. Navrávanie je štepné slovo - znamená niekomu niečo vravieť, niečo mu hovoriť, niečo mu nahovárať, nahovárať ho na niečo, nahovárať si ho, uchádzať sa o človeka, ale zároveň si ho aj získavať a tak trochu ho aj navádzať a zavádzať, vodiť na vôdzke vlichocujúceho sa slova.
Vedomie okrajového človeka
Dominik Tatarka označoval sám seba raz za karpatského pastiera, inokedy za moderného človeka. Jeho životný autobiografický príbeh, ako nám ho sprostredkuje svedectvo Navrávačiek, je však najmä príbehom premeny karpatského pastiera na moderného človeka, v ktorom a ktorým sa Tatarka zreteľne identifikuje s príbehom iného karpatského pastiera, rumunského sochára Constantina Bráncuşiho a s jeho premenou na jedného z najvýznamnejších moderných výtvarných umelcov dvadsiateho storočia.
V tejto premene však spočíva aj Tatarkovo vedomie okrajového človeka. Stáva sa ním v okamihu odchodu z dedinského prostredia a jeho uzavretosti do slastného idylického chronotopu, keď sa z neho vylučuje, lebo sa v ňom stáva výlučným. Okrajovým sa však stáva aj v modernom svete, pokiaľ si v ňom chce uchovať identitu, individuálnosť, ojedinenie slobodného človeka a svojprávneho občana v suverénnom štáte.
Dominik Tatarka bol moderný prezviedavý človek. Mal rád jedinečné odevy, jedlá, nápoje, prístroje. Začiatkom sedemdesiatych rokov, v prenatálnych časoch magnetofónov, mu jeden taký kúpil syn Oleg a už vtedy mu skrsla v hlave myšlienka nahrávania, ktorú potom uskutočnil o pätnásť rokov neskôr vo forme navrávania s Evou Štolbovou a sprítomnil v jazyku a písme prostredníctvom citlivého prepísania Martina M. Šimečku a Jána Langoša.
More, teraz ma kolíš
Dominik Tatarka bol človekom vnímavosti, naladenia na situáciu a jej atmosféru, ktorej dobovou súčasťou sa stala v tom istom čase aj oral history ako záznam traumatických zážitkov a svedectiev tých, čo prežili holokaust. Nie náhodou sa Tatarka obracia k dvom pôvodným skúsenostiam, svojej vlastnej, slovenskej, a židovskej, ktorá sa stala traumou dvadsiateho storočia.
Treba však povedať aj niečo iné. Základnou podmienkou navrávania bolo pre Tatarku potešenie, vzrušenie, nadšenie. V tomto zmysle sú jeho Navrávačky aj príbehom poďakovania a nadšenia, pátosu v pôvodnom zmysle slova, v ktorom ešte neznamenalo vzletnosť, ale empatiu, schopnosť vcítiť sa do toho druhého.
Navrávačky sú príbehom sprítomnenia, znovuzažívania zažitého a jeho premenou na slovo a písmo. Ich príbeh je trojjedinosťou pôvodného spojenia reči tela s telom reči, zrady tohto pôvodného sveta, pocit traumatickej, ale napokon vypovedanej fyzickej a metafyzickej viny a záverečné spočinutie v oceánickom pocite splynutia so svetom imaginatívnym súzvukom s okolím a s celým vesmírom, ako ho sprítomňujú posledné vety Navrávačiek: „Vystrel som sa, prehol ruky, nohy roztiahol. More, teraz ma kolíš. A som si pomyslel. Tvoje telo je pokryté tenkou blankou, nie kožou, ale blankou, tenkou blankou, ktorá sa rozpustí a ty splynieš.“ Toľko na úvod do čítania Navrávačiek.
Ďalšie knihy
Démon súhlasu
Artforum, 2009
Démon súhlasu (spolu s „rozprávkou“ O vládcovi Figurovi) bol dôležitým textom v čase svojho vzniku a knižného vydania a je – ako to už pri ozajstným prózach býva – dôležitý aj dnes. Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... No a tade – vedie cesta priamo do pekla.
Prútené kreslá
Artforum, 2009
Rozprávač Bartolomej Slzička z krajiny nikoho, teda z Československa rokov 1938 a 1939, ocitá sa na štúdiách v Paríži, spoznáva cudzincov i krajanov, diplomatov, mesto, ale najmä platonickú lásku, parížsku kolegyňu Danielu.
Písačky pre milovanú Lutéciu
Literárne informačné centrum, 2013
Kniha nie je románovým dielom v pravom zmysle slova. Zachytáva erotický a duchovný vzťah medzi zakázaným starnúcim spisovateľom a Lutéciou (meno je emblematickým latinského prepisu mesta Paríž – Lutetia). Pomyselný Paríž sa stáva synonymom slobody vzťahu vo všetkých podobách - od slobody fyzickej po slobodu vyjadrovania, myslenia i cítenia. Monologizované listy mladej žene umožnili Tatarkovi formou i obsahom vyjadriť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci a mocenským praktikám ostrakizovaného autora.
