FAKTY
Hurbanove kasárne
2010 – Slovenské centrum dizajnu (SCD) prejavilo záujem o komplex Hurbanových kasární, čím iniciovalo prevod stavby rezortu obrany pod ministerstvo kultúry
2012 – SCD sa stala zbierkotvornou inštitúciou, dnes vlastní tisícky diel
júl 2012 – SCD dostalo od ministerstva možnosť využiť takmer tisíc metrov štvorcových, predbežne do roka 2016
december 2012 – Divadelný ústav presťahoval do kasární depozit a sklad, priestory tu získal aj Slovenský filmový ústav a Nová scéna
apríl 2013 – do konca mesiaca by mala byť dokončená rekonštrukcia priestorov určených pre Slovenskú národnú galériu. Počas plánovanej rekonštrukcie presťahuje do kasární knižnicu, asi 25-tisíc diel zo zbierok a na jeseň aj administratívu.
Všetko má u nás svoj príbeh. Dokonca aj veci, čo neexistujú.
Napríklad, o príbehu stále neexistujúceho múzea dizajnu na výstave v priestoroch Hurbanových kasární v Bratislave celkom výstižne hovorí tričko s nápisom: Nevieme, Nemáme, Nedá sa, Nezáujem z dielne štúdia Komplot.
Netreba však všetko brať iba negatívne. Dlhé roky snáh Slovenského centra dizajnu (SCD), historika a dizajnéra Ľubomíra Longauera i členov združenia 84 (Priatelia múzea dizajnu) sú prostredníctvom výstavy Múzeum dizajnu, prosím jasnou ukážkou toho, že Vieme, Máme, Dá sa, Zaujíma nás.
Za pomerne krátky čas sa podarilo na prízemí kasární zrekonštruovať skvelé priestory pre galériu Satelit. Ďalšie dve poschodia sa zapĺňajú tisíckami exponátov.
„A keď pôjde všetko dobre, na konci roka by sme chceli požiadať o registráciu špecializovaného múzea dizajnu,“ hovorí Katarína Hubová, šéfka SCD.
Výstavu Múzeum dizajnu, prosím otvárajú dnes o 18.00 h v Satelite. Potrvá do 1. mája.
Veci, čo majú príbehy
Téma úvodnej výstavy je symbolická, hovorí Mária Rišková: „Je ňou komunikácia: širokej verejnosti hovoríme o zdanlivo skrytej práci na projekte múzea dizajnu a odbornú verejnosť zapojíme do diskusie o koncepcii budúceho múzea,“ vysvetľuje.
Spolu s Eliškou Mazalanovou a Marošom Schmidtom povyťahovali zo zbierok SCD najmä komunikačný a priemyselný dizajn od 20. rokov minulého storočia až po súčasnosť – telefóny, písacie stroje, televízory, rádiá, hracie skrinky, plagáty. Sú to diela slovenských a českých autorov.
Nie je to však hluché, nemé a slepé bádanie ako na výstave 60. roky – Štýl a móda, ktorá prebieha v Slovenskom národnom múzeu.
Tu majú veci nielen autorov, ale aj príbehy. A aké! Ľubomír Longauer, ale aj Maroš Schmidt o nich vedia rozprávať s vášňou a presnosťou. A s rovnakou vášňou a presnosťou ich nájdete v rozšírených popiskách.
Chodenie medzi exponátmi sa tak nezačína ani nekončí iba pri nostalgických spomienkach.
Dozviete sa napríklad, prečo má rádio Tesla Mimoza logo egyptskej firmy, prečo boli ulice Vrábeľ obsypané gramofónovými ihlami, na akom písacom stroji písal Boris Filan texty Elánu aj to, že Videosystém Video 2000 Tesla VM 2220, nazývaný aj „videosystém budúcnosti“, sa na trhu neujal, lebo Philips a Grundig zakázali predaj porna na špeciálnych kazetách.
Kurátori výstavy: Mária Rišková, Maroš Schmidt a Eliška Mazalanová.
Tisícky vecí, ktoré SCD, Ľubomír Longauer či členovia združenia 84 (Priateľov múzea dizajnu) získali pre budúce múzeum, treba zaevidovať a ak nie sú známi autori - pátrať po nich.
Zo smetiska do galérie
„Máme tu najmenšie tranzistorové rádio, najväčšiu hraciu skrinku či najmenší kotúčový magnetofón na baterky,“ hovorí Schmidt.
V rámci združenia Ostblok sa dva roky intenzívne venuje zbieraniu vecí z obdobia Československa, najmä z rokov 1945 – 1992, ale aj z 20. a 30. rokov. Predmety hľadá v inzerátoch, prostredníctvom priateľov aj na smetisku. Preto nie je žiadnou náhodou, že medzi partnermi výstavy sú aj OLO - bratislavskí smetiari.
„K bádaniu po autoroch jednotlivých vecí ma inšpirovalo chlapské doberanie sa so Zdenom Kolesárom a Tiborom Uhrínom. Posielali sme si fotky produktov alebo sa nad nimi stretávali a priraďovali k nim autorov – dizajnérov,“ hovorí. Napokon ho to nadchlo, je to vraj ako krásna detektívka a nie je to ani príliš náročné. Väčšina autorov či dedičov ich snahy víta a sú ochotní predmety budúcemu múzeu darovať.
„Náš záujem o minulosť je vo všeobecnosti menší než v Česku, no o to temperamentnejší,“ vraví Schmidt.
Prostredníctvom Ostbloku sleduje aktívny záujem o históriu predmetov u množstva ľudí. „Starí ľudia sa o ne zaujímajú preto, lebo sú to ich spomienky a mladí, ktorých nebaví Ikea, chodia na blšáky a nakupujú staré veci. Väčšinou to robia preto, lebo v nich vidia príbeh a chcú ho vedieť do detailov,“ vraví.
Teraz treba už len dúfať, že tú symbolickú vetu v názve výstavy – Múzeum dizajnu, prosím – budeme čoskoro počuť aj naživo na druhej strane linky.
Televízny prijímač Tesla 4110U Oravan, Tesla Orava Nižná n.p. (1960), Dizajn: Viktor Knotek. Tesla Oravan je prvý televízor, ktorý má dizajn od slovenského dizajnéra. Je následníkom prvého typu vyrábaného v závode Tesly v Nižnej pod menom Mánes, na ktorom sa rozbiehala výroba televízorov na Slovensku po preložení z Tesly Strašice. Predával sa za cenu 2600 Kčs a stal sa tak najlacnejším TV prijímačom svojej doby.
Telefón T65H, Tesla Liptovský Hrádok n.p. (1963), Dizajn: Bohumil Míra.
Rozhlas po drôte ARS 291, Tesla Valašské Meziříčí n.p. (1965), Dizajn: František Crhák
