KNIHA TÝŽDŇA / JÁN JOHANIDES – PROZAIK ĽUDSKÉHO ÚDELU
Ján Johanides je spisovateľ náročný na čítanie, no originálny a obrodzujúci
Editor Vladimír Petrík sa vyjadril, že zámerom knihy Ján Johanides – prozaik ľudského údelu (Literárne informačné centrum) je „priblížiť tohto spisovateľa mladým ľuďom a povzbudiť ich k čítaniu, prípadne k interpretácii“. Núka sa dodať, že ho treba priblížiť všetkým, lebo je nesmierne originálny a obrodzujúci.
Petríkovi sa výberom textov a štúdiou o Johanidesovi tento zámer nanajvýš vydaril. K tomu patrí i príťažlivá grafická úprava Miroslava Cipára a množstvo obsahovo netradičných fotografií Boleslava Bošku z opustenej autorovej pracovne s pohľadmi na jeho rukopisy a poznámky.
Realista a vizionár
Petrík v štúdii nazval Johanidesa realistom a vizionárom. V prvej polovici deväťdesiatych rokov vyslovil domnienky i ostré pravdy o mladých ľuďoch, že sú nevzdelaní, že nečítajú: „Mali by byť jemnejší aj vo vzájomných vzťahoch.“ Nekompromisné sú jeho postoje ku komercionalizácii kultúry a masovosti literatúry.
Tento spisovateľ s povesťou autora pre autorov vysvetľuje, ako vníma nátlak moci na slobodnú individualitu umelca a čo je diktatúra. Pohoršuje ho pokrivené Descartovo Myslím, teda som u ľudí, ktorí sa stali satelitmi spotrebných vecí, na Mám, teda som. „Celá Európa je morálne rozvrátená. Dovolila podmývať hodnoty a tradície, na ktorých stojí.“
Kniha obsahuje ukážky z Johanidesovej prozaickej i publicistickej tvorby, rozhovory so spisovateľom, kritiky a odborné interpretácie jeho prozaickej tvorby i ukážku z Feldekovho románu Van Stiphout, kde je Johanides jednou z hlavných postáv. „To Johanidesovo pôvabné európanstvo však nebola iba bohémska recesia.“
Cudzincom v totalite
Johanides sa v totalite cítil cudzincom, mal „prehľad aj o tom, čo sa píše za železnou oponou“. Petrík zaraďuje Johanidesove prózy do európskeho umenia, hodnotiaco a vysvetľujúco pristupuje k obdobiu, keď začal tvoriť a keď viacerí kritici „svorne tvrdili, že jednoducho to, čo píšem, nie je literatúra“.
Od roku 1956 sa okolo Mladej tvorby sústredili začínajúci autori – generácia namierená proti metóde socialistického realizmu, schematizmu a proti režimu. Petrík pripomína, že literárna história nesprávne hovorí o „generácii“. Johanides bol celkom iný: „Nás donútili byť generáciou. Nijaká generácia nebola. Spájala nás len nenávisť k totalite.“
V úryvkoch z jeho próz možno nájsť všetko podstatné, čo je charakteristické pre Johanidesovu tvorbu z hľadiska formy i problematiky. Literárna kritika hovorí, že bol „odchovaný“ na európskej, resp. francúzskej literatúre, osobitne na existencializme, novom románe a absurdnej literatúre. Jeho hrdina je odcudzený aj sebe, má svojský pohľad na svet.
Za základný text na objasnenie charakteru Johanidesovej tvorby pokladá Petrík rozsiahlu esej Roberta B. Pynsenta z Londýnskej univerzity Ján Johanides: Stálosť krvi s precíznou analýzou próz a bohatou bibliografiou.
Dotknúť sa tajomstva
O Johanidesovi nám veľa povie päť rozhovorov a autorove eseje. Štylizuje ich ako umeleckú prózu, ktorá je v kontinuite s jeho teoretickými výpoveďami, napríklad s úvahou o význame slova a vety, o ich hodnote a sile. V rozhovoroch odhaľuje produkčný priestor tvorby – že písal perom, potreboval ticho.
Mal vzťah k výtvarnému umeniu, osobitne k Rembrandtovi, o ktorom napísal znamenitú esej, v jeho obrazoch nachádzal spojivá so svojou literárnou tvorbou. Racionálna je jeho obhajoba „perfektnej slovenčiny“, ktorá nie je samozrejmosťou pre všetkých autorov. Johanides vyslovil v rozhovoroch svoju životnú filozofiu, ktorá je príťažlivá a inšpiratívna. Petrík uvádza aj základné fakty z prozaikovho života.
Literárni vedci sa vyjadrili, že Johanides nie je ľahký autor, sú pri ňom ťažkosti s čítaním i interpretovaním. Petrík vysvetľuje prečo, hovorí najmä o kompozícii: „To, čo má váhu, je skryté kdesi vnútri a treba to odhaliť. Je to ťažké, ale stojí za to stať sa takto spolutvorcom. U Johanidesa presne vidieť znamená dotknúť sa tajomstva.“
Ďalšie knihy
Hmla na našej trpezlivosti
L.C.A., 2005
Novela nesie v sebe všetky prvky Johanidesových najlepších starších prác: silný príbeh, pútavé a presné prerozprávanie, brilantný jazyk a svojský štýl. Autor v nej zobrazuje rozporuplnosť našej reality plnej konfliktov, analyzuje zlo a hľadá jeho korene s priam neúprosnou posadnutosťou.
Nepriestrelná žena
Slovenský spisovateľ, 2002
Príbeh študenta medicíny, ktorý zatají svoj buržoázny pôvod a po skončení školy musí za trest asistovať ako lekár pri popravách v päťdesiatych rokoch. Aby sa vyhol takejto práci, radšej si zvolí psychiatrickú diagnózu.
Marek koniar a uhorský pápež
L.C.A., 2003
Marek koniar a uhorský pápež skromným dejom zapadá do obdobia Dóžovho povstania. Johanides tu vedie akýsi vlastný dialóg s históriou. Navodí atmosféru, obklopí čitateľa reáliami a potom ho povodí po uliciach miest i po vŕškoch a lúkach, po príbytkoch šľachticov, mníchov, chudákov i po väzenských celách, poukáže na rozmýšľanie a konanie ľudí, odhalí ich obetavosť, dobromyseľnosť, krutosť, zákernosť i fígle. Najviac v detaile, v drobnej scénke, v krátkom dialógu. Niet tu panoramatických historických scén, nerinčia zbrane na bojovom poli, a jednako tu tečie krv, vykríkne človek.
