TÁŇA PAUHOFOVÁ tvrdí, že sa snaží zabrzdiť ubehaný život obľúbenej herečky. Podľa dlhého zoznamu jej úloh to však tak nevyzerá. Má totiž smolu – dokáže hrať zvodné krásky i bezdomovkyne, antické hrdinky aj odvážne advokátky.
V tejto sezóne máte za sebou sériu zrelých postáv. Kedy u vás nastal zlom k charakterovým hrdinkám?
Dozrievam predsa, pomaly už ten čas prísť musel. Začalo sa to v Čechách, tam ma začali vnímať aj inak, ženskejšie, a to sa potom prenieslo aj na Slovensko. Do veľkej miery mi pomohol práve film Horiaci ker. Cítila som v ňom veľkú mieru zodpovednosti aj preto, že som stvárňovala dospelú ženu s deťmi. Bola som už matkou niekoľkokrát predtým, ale toto bolo pre mňa závažnejšie, keďže išlo o žijúcu ženu, ktorú si veľmi vážim.
Mali ste možnosť konzultovať postavu s rodinou pani Dagmar Burešovej, ktorú vo filme predstavujete?
Radila mi jej dcéra Zuzana Špitálská. Som šťastná, že ten projekt vznikol aj preto, že sa pripomenuli vzácni ľudia. Vážim si možnosť prísť do kontaktu s niečím obdivuhodným, inšpiratívnym. Burešovci a ich dcéry – to je rodina s veľkým R.
Dagmar Burešová, prvá porevolučná ministerka spravodlivosti, pôsobila podobne krehko ako vy, pravda?
Ľudia, ktorí si pani Dagmar pamätajú z mladosti, mi hovorili, že je medzi nami veľká podobnosť. A pritom to bola veľmi pevná, dobrodružná žena, turistka, lyžiarka. Nenadarmo však bola zaradená v spise ŠtB ako dáma. V tom čase bola úkazom.
Na mladú Dagmar Burešovú sa vraj veľmi podobá. FOTO: HBO
Keď ju Palachova rodina požiadala o zastupovanie, necúvla, hoci musela tušiť následky. Rozmýšľali ste, ako by ste sa zachovali na jej mieste?
Veľakrát. Ja som v tom období nežila a ako sa hovorí, po vojne je každý generálom. Neostáva mi len dúfať, že by som sa na seba mohla pozrieť do zrkadla. Nie som revolucionárka či rebelka za každú cenu, ale zbabelec, myslím, nie som. V akýchkoľvek zlých časoch sa našli ľudia, ktorí si dokázali stáť za svojím a byť čestní.
Médiá dnes často citujú Burešovej výrok, že zbabelosť by mala byť trestná.
Tak to by sme mali preplnené väznice.
Proces o Palachovu česť československá verejnosť takmer vôbec nepoznala, pravda?
Samozrejme, že nejaké informácie presakovali, ale nebolo ich veľa. V tom spočívala genialita vtedajšieho režimu, dokázali všetko ututlať. Ak tento príbeh nepoznala ani generácia, ktorá tie roky prežila, čo potom my mladí? O to je dôležitejšie, ak sa takéto témy objavujú v kinematografii.
V Slovenskej televízii by takýto projekt asi nevznikol.
Bojím sa, že nie. Neviem si predstaviť, či by sa naň dalo obetovať to množstvo financií, ale aj času a priestoru. Ak sa robia dobové filmy lacno, vždy sa to prejaví na vierohodnosti výsledku. Česká televízia scenár tiež odmietla, čím mu vlastne spravila veľkú službu. Produkcia HBO vytvorila podmienky, aby tento film mohol vyzerať tak, ako vyzeral. Podmienky pri natáčaní – aj finančné – nie sú zanedbateľné.
Je to len o peniazoch?
Nehádzala by som všetko len na peniaze. Neviem, do akej miery majú ľudia dnes vôbec potrebu pracovať precízne. Vopred si hovoríme, že sa zaobídeme aj bez toho či bez tamtoho, len aby to stálo čo najmenej a išlo to čo najrýchlejšie. Pri tomto filme sa našla skupina ľudí, ktorí do projektu išli naplno. Verili mu a tvrdo pracovali. Nič sa nezanedbalo, išlo to už od kostýmov, ktoré sa starostlivo vyberali aj do obrovského davu. Detaily tvoria výsledok. Pritom to stále nebola žiadna veľkovýpravná záležitosť. Akurát na naše podmienky je aj to veľa.
S režisérkou Agniezskou Holland sa stretla už pri filme Jánošík, kde hrala jeho milú.
Pomohlo vám v niečom, že to nebola vaša prvá skúsenosť s režisérkou Agnieszkou Hollandovou?
V Jánošíkovi som mala len malinkú postavu. Za osem rokov nakrúcania tohto filmu sme sa s režisérkou stretli len dvakrát. Neviem, či mi to uľahčilo cestu k tomuto filmu, lebo HBO má veľmi prísne kastingy.
Táňa Pauhofová
29 - Pred toľkými rokmi sa narodila v Bratislave.
9 rokov trénovala karate, dosiahla čierny opasok a tretí dan. Rada snouborduje, šoféruje a varí.
11 - Ako 11-ročná už hrala v televíznom seriáli Škriatok.
19 rokov mala, keď debutovala vo filme Kruté radosti, nasledovali filmy Siegfried, Čert ví proč, Pokrvné vzťahy, Jánošík – pravdivá história, Kousek nebe, Indián a sestrička, Muzika, Polčas rozpadu, Ženy môjho muža, Tri sezóny v pekle, V tieni čerešní, Román pro muže, Chuť leta, eŠteBák, Fabrika smrti: mladá krv, Haistory. Hrala aj v televíznych filmoch a seriáloch Terapie, Soukromé pasti, Ordinácia v ružovej záhrade, Čerešňový chlapec, Kriminálka Staré Mesto, Nesmrteľní, Horúca krv.
8 - Aktuálne účinkuje v ôsmich inscenáciách SND. Antigona v New Yorku, Aj kone sa strieľajú, Bratia Karamazovovci, Faust, Konečná stanica túžba, Ksicht, Oresteia, Mechúrik Košťúrik.
Neoslovila vás priamo ona?
V žiadnom prípade. Kastingy trvali asi pol roka, chodila som na ne ako na klavír. Celá príprava filmu bola náročná, pred nakrúcaním sme mávali regulárne herecké skúšky. Na pľaci už totiž nie je čas niečo skúšať, tam musel prísť človek absolútne pripravený, aby mohol riešiť aj iné, technické záležitosti.
Museli ste pre virtuálne rekonštrukcie historických prostredí hrať niekedy aj pred zeleným trikovým plátnom?
Našťastie veľmi nie, ale vo výslednom efekte všetko vyzerá úžasne.
Agniezska Holland v šesťdesiatych rokov študovala v Prahe, pre ňu bol Palach osobnou témou, však?
Absolútne, ale zároveň mala ako Poľka aj istý nadhľad, čo filmu veľmi pomohlo.
Snímka pôsobí vo výsledku dosť depresívne, bolo také aj nakrúcanie?
Počas nakrúcania sme sa snažili zachovávať si určitý odstup, veľakrát sme situácie aj odľahčovali, ale boli momenty, v ktorých by nám to pripadalo nemiestne. Všetci sme napríklad plakali pri nakrúcaní smútočného sprievodu, ktorý sa tiahol celou Prahu. Nechceli sme sa nechať zvalcovať, ale či človek chcel, alebo nie, niekedy mu bolo ťažko.
Ktorá situácia sa vám hrala najťažšie?
Scény na súdoch. Tam sa spojili dva faktory – absurdita, že žaloba bola zmetená zo stola napriek dodaným dôkazom, a prítomnosť Palachovej mamy, ktorá bola na pokraji zrútenia. Navyše sme to točili už pred koncom, keď sme toho už mali veľa za sebou, takže sa pre nás niektoré traumy tohto obdobia stávali skutočnými. Keď nás zavreli na tri dni do malej miestnosti, v každom z nás sa emócie kumulovali.
Dnes sa opäť po celom svete stretávame s protestnými upáleniami sa, vnímate to?
Je hrozné, že sa vraciame do čias, keď ľudia zo zúfalstva robia aj takéto veci, ale nechcem porovnávať, lebo Palach nebol zúfalý. Asi však naozaj začíname žiť v extrémnych časoch, keď sa treba trochu zastaviť. Vidím to aj v divadle. Už len to, že niekto má záujem prísť na predstavenie, je úspech. Popri svojich problémoch však majú ľudia chuť ísť si pozrieť len komédie, niečo jednoduché, kde sa nič nedeje. Už nevládzem premýšľať, hovoria. Pritom práve prostredníctvom iných tém môže človek zažiť očistu aj v rámci svojej ťažkej situácie. Ja by som sa rozmýšľaniu až tak nebránila. Nemusí byť iba bolestné či vyčerpávajúce.
Vašou najnovšou úlohou v Národnom divadle je Grušenka z Bratov Karamazovovcov. Ako vnímate ženu, o ktorú súperia otec so synom?
Grušenka je pre mňa ako zvieratko. Ublížili jej, tak ubližuje aj ona. Bola ponížená, tak ponižuje aj ona. Je krutá aj láskavá, divoká aj krotká, je všetkým, čo sa jej páči a čo potrebuje. Niečím je pokrivená, ale túži sa nájsť a obhájiť sa. Prosto zvláštna žena.
Ak nie je Grušenka najdôležitejšia, tak určite najšarmantnejšia postava z Dostojevského Bratov Karamazovovcov. Na snímke s Alexandrom Bártom. FOTO: ANDREJ ČANECKÝ
Čím môže dnešných uponáhľaných divákov osloviť Dostojevského hľadanie hraníc dovoleného?
Bratia Karamazovovci je veľdielo, ktoré sa režisérovi Romanovi Polákovi a Danielovi Majlingovi podarilo preniesť do podoby, čo môže v rôznych vrstvách diváka upútať, zastaviť, strhnúť.
Tento román je skôr mužskou záležitosťou, akú úlohu v ňom majú ženské hrdinky?
Nenahraditeľnú. Čím by len tí muži bez žien boli!
Gloria, ktorú hráte v inscenácii Aj kone sa strieľajú, je typom drsnejšej rebelantky. Nezľakli ste sa takejto postavy?
Nie, lebo ani Jane Fondová nebola vo filme prvoplánová. V podstate bola aj ona veľmi krehká, navonok aj hlboko vnútri. Mala som pocit, že keby som v tejto postave bola len zlá, zavrela by som divákom k nej dvere, nezačali by premýšľať o tom, či za jej hnevom nie je aj nejaká bolesť a len by čakali, kedy ju niekto konečne odstrelí.
Máte aj vy niekedy pocit, že bežíte o život ako tí, čo sa prihlásili do podobných tanečných maratónov?
Veľmi často. Niekoľkokrát som sa už vyjadrila, že žijeme životy dostihových koní. Akoby nás vypustili a my len cválame, nevidíme, čo je vľavo či vpravo, lebo obzrieť sa by znamenalo stratiť vzácne sekundy. Lenže takto dôjdeme do cieľa úplne vyčerpaní, a už ani nebudeme vedieť, prečo sme bežali. Sama som často taký život žila, teraz sa ho vedome snažím trochu zabrzdiť, dovoliť si sekundy na zastavenie a oddýchnutie.
V tejto inscenácii je vaším partnerom Jakub Rybárik. Ako sa vám hrá ešte s mladšími hercami ako ste vy?
Výborne. Veľmi si vážim tých, ktorí sú ochotní počúvať, pracovať na sebe a tvoriť tím. Pretože si pamätám, že niet väčších géniov, ako sú študenti VŠMU v prvom či v druhom ročníku. Ani ja som nebola iná. Teším sa z každého takého stretnutia, je úžasné, že sa na škole formujú osobnosti, ktoré to chcú robiť poctivo, nielen sa prvoplánovo začleniť do nejakého seriálu, byť populárnym a hocijako zarábať peniaze. To nevyčítam, ale ja osobne v nich nevidím budúcnosť. Je smiešne, že hovorím už o ďalšej generácii.
Vnímate prelomovo svoju blížiacu sa tridsiatku?
Zatiaľ nie. Uvidíme v lete. Stále som toho neurobila dosť na to, aby som mohla výrazne rekapitulovať.
Veľmi často robíte v Čechách. Aký máte vzťah k českej kultúre?
Narodila som sa v Československu, často tam nakrúcam, žije tam môj ocko. Takže tam mám vlastne polovicu svojho domova.
Ako bezdomovkyňu Anitu z Glowackého Antigony v New Yorku by sme ju ani nespoznali. Jej priateľom z ulice je Robert Roth. FOTO: CTIBOR BACHRATÝ
Show Jana Krausa, do ktorej vás po Horiacom kre pozvali, ukázala, aké ťažké je preklenúť predsudky o ryšavých kráskach zo Slovenska. Kraus zaradil do programu znova len sexi ukážku z Románu pre mužov.
Myslím, že označenie sexi ryšavá kráska sa ma netýka. S tým môže mať problém skôr Vica Kerekes. Je fakt, že sme dievčatá zo Slovenska a že sme mladé a ryšavé. Hovorím si však, čo je na tom zlé? Nepovažujem to za invektívu, skôr ma to milo pobaví.
Mýlia si vás ešte s Vicou Kerekesovou?
Už menej. Na škole so mnou Vica bývala, takže s tým malo veľa ľudí problém. My sa však skôr podobáme na fotkách. Každá máme úplne iný naturel a prejav. Keby sme sedeli vedľa seba, tiež by ste sa smiali, že si nás môžete pomýliť.
Chystali ste sa nejako na Jana Krausa?
Vôbec nie. Povedala som si, čím menej sa budem pripravovať, tým to bude lepšie. Vieme, aký dokáže byť, je to jeho štýl, s tým človek musí rátať. Hosť dopredu vôbec nevie, o čom sa s ním bude rozprávať. Kraus má výborný tím rešeršerov, ktorí si o vás nájdu všetko, a on to ako správny šoumen podľa situácie využije. Vnútorná panika by mi rozhodne nepomohla. Nemohla som sa do ničoho štylizovať. Je to veľmi bystrý muž a veľmi skoro by ma prekukol. Takže som si povedala, že tam pôjdem sama za seba a bude ako bude.
Nekonečným televíznym seriálom sa skôr vyhýba. Jej Soňa Winterová bola v Horúcej krvi len hosťom. FOTO: MARKÍZA
