A 70ročný spisovateľ, „dedinský karpatský pastier“ naozaj ožil. Z ich stretnutí vznikli dve knihy, rozhovory Evy Štolbovej s Dominikom Tatarkom a Navrávačky, spisovateľov monológ, v ktorom sa obracia na svoju priateľku.
Útla knižka sa začína spomienkami na slovenskú dedinu. Tatarka má výbornú pamäť, je skvelý rozprávač. Miestami ho až vidíte, ako pasie kravy či múti vodu pri love šťúk. Jeho slovenčina len tak cvendží a zurčí čarovnými slovíčkami a farbistými opismi.
Je to zároveň veľká óda na ženy. Rozumel im už ako dieťa, nielen preto, že sa s nimi hrával „na lampáše“. Dozviete sa, kto bol predlohou pre hlavnú postavu Prútených kresiel a že ide o originálne nadviazanie na knihu Panna zázračnica.
Navrávačky sú aj zápiskami o komunistoch počas povstania, o stretnutí s Tisom, o honbe mladého novinára na buržoáznych nacionalistov a o stretávačkách s českými disidentmi v 70. rokoch.
Tatarka je vášnivý, keď hovorí o detstve, pri citlivých témach ide rovno na vec. „Jilemnický bol kokot. Dedinský učiteľ, ktorý odišiel do Sovietskeho zväzu na zaškolenie. Tam ho nahovorili, ako sa robí literatúra. Všeličo tam vedeli, ale tie najstaršie veci nevedeli. Že zmyslom literatúry nie je zobrazovať, ale spolčovať.“
Rovnakú drsnú úprimnosť má aj v sebareflexii. Vie, čo dokázal, no dobre pozná aj svoje zlyhania: „Ostal som na úrovni reportážneho československého spisovateľa. Videl som, zažil som, skúsil som, myslím si... To je obsah mojich kníh.“ Dodáva, že to považuje za to najbiednejšie, čo môže vzdelaný človek ponúknuť, no je to príkre hodnotenie.
V Navrávačkách zanechal nadčasový odkaz. Obraz kultúry, ktorá „má schopnosť asociovať, združovať a vytvárať sympatizujúce spoločenstvo“. A to sa o veľa spisovateľoch povedať nedá.
