Divadelný svet šokovala správa o smrti herca, skladateľa a pedagóga na VŠMU vo veku 45 rokov.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME.
„Tu je tak dobre!“ – hovorieval zakaždým, keď mu niekto urobil dobrú náladu. Bolo to dávno, mal vtedy dvadsať, okolo kopu rovesníkov, ktorí sa podobne ako on rozhodovali pre život s divadlom.
Keď sa mladý študent s čiernou šticou a sympaticky odutými perami objavil ako zapálený tvorca na javisku, okamžite si získal pozornosť. Manky – tak volali Petra Mankoveckého všetci, ktorí ho poznali.
Školu nikdy neopustilK divadlu sa vraj dostal celkom náhodou. Raz bolo treba zaskočiť v súbore pri rodných Zlatých Moravciach a zahrať na gitare. Odvtedy sa s ním hudba v divadle ťahala stále. A charizmatické Divadlo Za múrom mu odštartovalo cestu k profesionálnej kariére.
Z regionálneho divadielka, ktoré odvážne pútalo pozornosť na československej amatérskej scéne 80. rokov, sa do Bratislavy nevybral sám. S kamarátom Milošom Laukom vyštudovali Vysokú školu múzických umení.
Z Miloša rástol nádejný režisér, Manky sa rozhodol pre herectvo. Na škole ich zastihla nežná revolúcia a spolu s kolegami ju prakticky na Slovensku rozpútali.
Školu vlastne nikdy neopustil. Ako asistent Martina Hubu a Emílie Vášáryovej zostal pracovať so študentmi. Písal sa rok 1997 a na Slovensku zúril mečiarizmus, keď sa s budúcimi absolventmi pustil do skúšania inscenácie Na koho to slovo padne.
V nej prvýkrát zahviezdili Lukáš Latinák, Marián Miezga, Juraj Kemka, Róbert Jakab a Vladimír Kobielsky. Hra mala nebývalý úspech, získala cenu Dosky za objav roka a hrá sa dodnes.
Podobne sa mu vydaril aj režijný pokus v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, kde sa stále hrá inscenácia Testosterón z roku 2004. „Desať rokov hovorí za všetko, bola s ním najlepšia spolupráca, aká len mohla byť,“ hovorí jeden z kolegov Juraj Hrčka.
Divadelník až do koncaBolo len málo divadiel s ktorými nespolupracoval, najmä ako autor scénickej hudby. Skomponoval ju k vyše sto inscenáciám, len pre Slovenské národné divadlo ich bolo takmer štyridsať. Za Shakespearovu Búrku získal ďalšiu Dosku. Jedným z jeho posledných diel pre prvú scénu bola hudba k poetickej inscenácii Bratia Jurgovci.
Zaujal aj ako herec v úlohe zábavného Zurvalca v Skrotení zlej ženy v SND. Pred pár dňami v Národnom divadle v Brne dokončil réžiu inscenácie slávnej hry Agathy Christie Desať malých černoškov.
Mnohým sa po správe o jeho smrti musel vynoriť český režisér Petr Lébl, ktorý urobil podobný krok. Možno bola cesta talentovaného divadelníka príliš náročná, možno ho čoraz viac sužovali problémy, ktoré nedokázal vyriešiť.
Rodina a blízki si to ťažko vysvetľujú. Jeho brat, dramaturg Róbert Mankovecký, sa to pokúša zobrať divadelne: „Vždy mal rád veľké gestá,“ povedal smutne.
Posledná rozlúčka s Petrom Mankoveckým bude v piatok 10. mája o 11.00 h v novej budove SND.
Peter Mankovecký v inscenácii SND Skrotenie zlej ženy.
FOTO: FILIP VANČO
