Kedysi sa hovorilo, že Slovensko potrebuje poriadny monumentálny román. Ukázalo, že ani tak nepotrebujeme monumentálne, ako skôr dobré romány. Krištúfkov Dom hluchého takým je.
Slovensko je zvláštna krajina. Miesto, kde každý máme v rodine či poznáme niekoho, kto arizoval, aj takého, čo partizánčil. Fašistu aj komunistu, disidenta, emigranta aj pohlavára na miestnom MNV.
Je to krajina, kde sa zákopy tiahli naprieč kuchynskými stolmi, niekedy nedostatočne znormalizované, inokedy medzi mečiarovskými otcami a ich demokratickými synmi, ktorí drukovali mládencom v rovnako zle padnúcich oblekoch.
Pri takýchto kulisách musia vzniknúť silné knihy. Ak už nijaké iné, tak aspoň také, čo vykrádajú vlastné malé dejiny, cez ktoré rozprávajú tie veľké. Ako Krištúfkov Dom hluchého (vydal Marenčin PT).
Také obyčajné Slovensko
„Tento príbeh sa nestal, ale mohol sa stať. Rozpráva o tom, ako zasiahlo do životov ľudí úžasné dvadsiate storočie,“ dozviete sa hneď v úvode a ono to pokračuje. Ohýbaním charakterov počas druhej svetovej vojny, rovnakým ohýbaním po nej i po príchode spriatelených vojsk.
To všetko na pozadí domu, kde každé hodiny ukazujú iný čas. A kde dom hluchého nie je iba pripomienkou postupujúcej straty sluchu jednej z postáv, ale diagnózou celého jedného národa. Hluchého, prispôsobivého a alibistického.
V skutočnosti je tak úplne jedno, či v tom príbehu vystupujú nejaký Adam a jeho otec lekár Alfonz Trnovský, alebo akékoľvek iné, z matriky náhodne vybraté meno - zväzky si v Ústave pamäti národa dokážeme pozrieť všetci. „Každému z nás niečo chýbalo. Dopĺňali sme sa.“
Krištúfkove Brežany sú vlastne každé malomesto tejto našej malokrajiny plnej maloľudí, ktorí sú úplne rovnakí ako ľudia kdekoľvek inde. Ktorí dokážu ohnúť svoje svedomie až tak, že pre vlastné prežitie tolerujú či pomôžu k smrti iným.
Miesta, kde dokážu poslať na smrť 70-tisíc svojich susedov a ešte tomu inej – nie tej našej, zlej, cudzej – tyranii zaplatiť. „Hrali sme komparz,“ zaznie v texte a nič presnejšie sa k tomu povedať nedá.
A tak hrdinovia knihy i my všetci poslušne nacupitáme na katolícky sprievod katolíckeho štátu, májový sprievod nekatolíckeho štátu i propagačné nestretávanie sa demokratického štátu. Nielen v texte sa vymenia kulisy a symboly, lebo „dejiny Slovenska spočívajú v dokazovaní, že ste boli v správnom čase na správnom mieste“.
Menej je viac
Problémom románu tak paradoxne nie je to, že by v ňom čosi nebolo. Ambiciózneho Krištúfkovho textu je skôr priveľa, akoby postupujúcim časom (a textom) kniha strácala svoju prvotnú naliehavosť aj tempo – dych podobne ako doba a reálny socializmus.
Určite by tak neuškodil editorský zásah, ktorý by inak výborný román o čosi skrátil. Niekedy totiž nemusíte povedať úplne všetko, ale rovnako musíte vedieť aj to, čo si môžete dovoliť nedopovedať – a v Dome hluchého niekoľko zbytočne nedopovedaných vecí zostane.
Táto kniha je pritom asi najklasickejším a najštandardnejším textom Petra Krištúfka. Len ťažko by ste v nej našli napríklad prvky zo satirickej grotesky Šepkár či z mystifikačnej Roty pomalého nasadenia.
No už Blíženci a protinožci ukázali, že autor dokáže písať aj vážne a o vážnych veciach. Dom hluchého je tak možno logickým pokračovaním, rozprávaním o svete, kde sa za jedným stolom môžu stretnúť ateisti, kresťania, židia aj pár eštebákov či komunistických papalášov – neskôr matičiarov.
V preklade, takmer bežný slovenský nedeľný obed v širšom kruhu rodiny, ktorý sa zvyčajne končí pri nejakej miestnej verzii slivovice a slovách „nejako bude“.
Krajina kostlivcov
Kedysi bolo módne hovoriť, že Slovensko potrebuje poriadny monumentálny román. Román, čo sa konečne vyrovná s celým 20. storočím. V konečnom dôsledku sa však ukázalo, že ani tak nepotrebujeme monumentálne romány, ako skôr dobré romány.
Dom hluchého takým je, aj keď veľmi málo pripomína predchádzajúce, čiastočne dokonca žánrové Krištúfkove knihy. A to je dobre, každý totiž máme niekde v rodinnej skrini kostlivcov. Otázkou nie je, či tam sú, ale ako často vyberáme ten starý kabát po prarodičoch, za ktorým sa ukrývajú.
Ale Slovensko je čudná krajina. Miesto, kde každý poznáme takých aj onakých. Preto je tu také ťažké pozrieť sa do zrkadla. No je vždy dobré, keď ktosi takéto zrkadlá vytvára, trebárs aj v podobe knihy.
Ďalšie knihy
Šepkár
Marenčin PT, 2008
Satirický román, ktorý z nadhľadu a s veľkou dávkou irónie rozpráva o dnešnej absurdnej dobe.
Krištof pracuje ako šepkár v divadle, dostáva sa do služieb významného politika a vďaka svojej schopnosti "našepkávať" sa z neho stane sivá eminencia.
Román sa odohráva v postkomunistickej krajine v strede Európy, ktorá ešte len začína spoznávať výdobytky kapitalizmu.
Sladký život politických špičiek, nič nehovoriace parlamentné prejavy, summity na najvyššej úrovni a luxusné večierky, všadeprítomné médiá, komunistickí pohrobkovia, nezmyselné správanie ľudí, od ktorých závisí život krajiny – neskutočné divadlo plné čierneho a absurdného humoru.
Mimo času
Marenčin PT, 2009
Osemnásť príbehov postavených na stretnutí vnútorného sveta človeka s krutou realitou.
Odohrávajú sa kdesi na pomedzí sna a skutočnosti: muž potulujúci sa po meste s odťatou rukou svojej ženy v aktovke, zberateľ pátrajúci po predmetoch spojených s katastrofami, firemný večierok, na ktorom má účastníkov spojiť desivé tajomstvo, alebo chlapec, ktorý sa mení na muchu, či mladý muž, ktorý "judášskym" bozkom môže spôsobiť smrť.
Krištúfek s humorom sebe vlastným opisuje, čo všetko sa môže stať, keď...
Blíženci a protinožci
Marenčin PT, 2010
Román o vzťahoch a sexualite, o stretávaní a prelínaní svetov mužov a žien, ale aj o spomínaní a vášni, o autentickosti a predávaní sa.
Príbeh sa odohráva koncom 90. rokov. Adrián, spisovateľ, autor náročných textov, píše knihy, články a fejtóny pre iných.
Jedného dňa ho vyhľadá prostitútka, ktorá chce napísať knihu o svojom pohnutom živote.
Vzniká vášnivý vzťah, ktorý v konečnom dôsledku rozvráti Adriánovu rodinu a úplne zmení jeho pohľad na svet.
