Film Kauza Cervanová divákom nič nepodsúva a predsa je presvedčivý.
Je to najdlhšia a najtraumatickejšia kauza našej justície. Ťahá sa od roku 1976, keď objavili telo zavraždenej študentky, na súdoch zaberá kilometre spisov a aj s rodinami osôb, ktoré poznačila, zasahuje dohromady stovky ľudských osudov.
Pôvodná otázka viny či neviny s dôkazmi mizne v prepadlisku času a množstve čudesných justičných prešľapov. Ako o tom vypovedať v dokumente? Je to vôbec možné?
Pokora a trpezlivosť
Režisér Kirchhoff sa, ako vraví, „od začiatku bránil apriórnym stanoviskám“, svoje však urobilo osem rokov nakrúcania. Prípad ho pohltil a o nevine odsúdených je presvedčený.
No ak z kina odchádzate s podobným pocitom, nebude to tým, že by sa vám snažil nenápadne masírovať mozog a čokoľvek podsúvať. Jeho film je silný a presvedčivý.
Bez ohľadu na to, či ako divák o prípade niečo viete, neviete vôbec nič, či je vám dokonale ľahostajný. Alebo vo vás jeho pretriasanie v (istých) médiách vyvoláva alergickú reakciu.
Z filmu najviac cítiť pokoru a trpezlivosť. Trpezlivosť autora, čo odolal pokušeniu súkromného detektíva rozliepať fakty po desaťročiach, keď to jediné, na čom kauza stojí, sú priznania a výpovede svedkov.
A pokora v rozhodnutí, čo všetko z bezodnej témy vynechať. Nevidíme všetko, čím si prešiel režisér a scenárista, čo je pre film iba dobre.
Otázka na plátne nestojí ani tak, či je niekto vrah alebo nevinný. Protagonistov delí celkom iná línia. Vidíme len tých, čo sa domáhajú férového procesu, a potom tých druhých, čo pred kamerou uhýbajú, zaplietajú sa do vlastných rozporov či odmietajú prehovoriť.
Pravda, ako ju vidíme vo filme, nie je čosi, čo treba rozuzľovať. Sama sa vyjavuje v gestách a situáciách.
Prelínanie estetiky a etiky
Najsilnejšie momenty však pritom nie sú tie, keď prezident, prokurátor či uznávané kapacity súdneho lekárstva utekajú pred filmármi. Je to príbeh matky detí, čo odvolala výpoveď a šla do väzenia, aby cudzí ľudia netrpeli vynúteným svedectvom. A potom scéna, keď sa odsúdení pohádajú, až zabudnú na prítomnosť kamery.
Dokument o tom, že právo a spravodlivosť sú dve rôzne veci, je výnimočný - tým, čo hovorí, aj spôsobom ako hovorí. Dokumenty existujú na to, aby filmom vyjadrili to, čo inak nevyjadria žiadne iné médiá.
Presne tak to robia režisér Kirchhoff a jeho tím. Výsledkom nie je súdny triler, televízna rekonštrukcia ani hovoriace hlavy. Za minulé desaťročia u nás sotva vznikol film, kde by sa tak prelínala spoločensky závažná a aktuálna téma s umeleckou formou. Alebo aj inak: estetika s etikou.
Oproti filmom napríklad Zuzany Piussi (ktoré, mimochodom, produkoval) je prístup, ktorý Kirchhoff našiel, omnoho viac artistný.
Autor sám neverí, že film niečo v kauze zmení. Tá je na Slovensku uzavretá a čaká na rozhodnutie v Štrasburgu. Kauza Cervanová však v druhom pláne nevraví o siedmich odsúdených ľuďoch.
Je to zúfalé svedectvo desiatok justičných absurdít. To prirovnanie napokon zaznelo na tlačovej konferencii po premiére: Toto je pilotný diel absurdného slovenského Twin Peaks.
