Rezneme si? Rezneme. A ktorú? Viktóriu alebo Zlatú Prahu. Takt udáva Vincent Šikula. Jeho príbeh o malom Vincovi je najlepšou dychovkou slovenskej literatúry. Niet pochybností, že s hudbou sa oplatí začať odmalička.
Bola to jedna z mála knižiek, ktoré pri povinnom čítaní detského čitateľa neodradili. Čítala sa zľahka, veď v nej bolo veľa dialógov. Hoci humor v nich bol zahalený tajomným závojom vážnosti, nebol problém stotožniť sa s osudom jedenásťročného Vinca.
Príbeh rozprával on sám – chlapec z dediny Hruškovec neďaleko Bratislavy. V škole mu to išlo pri všetkej snahe na trojky, medzi kamarátmi bol za čudáka a doma mohol striedať nanajvýš tak učenie a prácu. Len čo sa pred rodičmi trochu prejavil, k slovu sa dostal otcov remeň.
Vinco sa nesťažoval, nenariekal, nevydieral, a čitateľ predsa cítil, že má dôvod nosiť na tvári smútok.
Pomôže lipanec?Sme v šesťdesiatych rokoch a bitka je v tom čase bežný spôsob výchovy. Rodičia nemajú so svojím synom dosť trpezlivosti.
Neuvedomujú si však, že to, čo ich otravuje, je všednosť, lebo každodenná práca ich akosi neobohacuje ani v duši, ani v peňaženke. Akoby netušili, že v živote by im mohlo spraviť radosť presne to isté, čo aj ich synovi.
Len pre istotu ho vezmú do hudobnej školy, aby sa učil hrať na nástroji. Je to ako za trest, keď sa dozvedia krutý verdikt: chlapec nemá sluch.
Keďže vtedajšia spoločnosť žije v predstave, že to, čo sa povie v škole, je sväté, nádej na zlepšenie stavu sa vytráca. Našťastie títo rodičia nie sú takí natvrdnutí, aby sa v nich nedokázalo pohnúť svedomie.
Hoci synovi neraz uštedria „lipanec“, čitateľa napokon presviedčajú, že ho majú radi.
Mladý Vincent Šikula ako učiteľ hudby v modranskej hudobnej škole
Foto: Archív A.B-Š
Víťazstvo nad heligónomHruškovec totiž nie je len taký obyčajný zapadákov, kde sa nikdy nič nedeje. Okrem toho, že je obklopený zvlnenou zeleňou malokarpatských kopcov a nie je v ňom ani stopy po mestskom zhone a hluku, žije tu mnoho rôznych strýcov, ktorí už niečo prežili, a nie je na škodu obšmietať sa okolo nich: zarobiť si cez prázdniny u strýca Rafaela, čo žije v kolibe nad dedinou a pasie ovce a kravy, alebo sa občas potešiť u starého samotára Miša Štefanca, čo chová holuby pre lásku, nie pre žalúdok.
Predovšetkým je tu túžba dostať sa medzi strýcov, ktorí hrajú v miestnej dychovke. Hoci ani jeden z nich sa nevyzná v hudobnej teórii, všetci majú hudbu v krvi.
Radi si reznú marše, ale vedia hrať aj náramne clivo, dúchať do trúb (lahodne) im robí jednoducho takú radosť, že ju vedia preniesť aj na druhých. Hudobné vzdelanie má iba kapelník strýco Zahruška. Neplytvá zbytočne energiou – učí hudbu počúvať uchom aj srdcom.
Práve on napokon zapáli vo Vincových očiach iskru. Keď chlapec nasmeruje svoju usilovnosť správnym smerom, dostaví sa výsledok a dedinská dychovka má o člena viac. Víťazstvo nad heligónom zaručí Vincovi rešpekt u rovesníkov, obdiv u starších, porozumenie u rodičov a bicykel za odmenu.
Ovzdušie hrdinovPrázdniny so strýcom Rafaelom vyšli prvýkrát v roku 1966 ako jedna z autorových prvých knižiek. V čase, keď sa v literatúre riešili skôr komplikované ponory do ľudského vedomia, jeho dielo vyniklo čistotou, autentickosťou a úprimnosťou.
Autora fascinuje myslenie obyčajných dedinských ľudí, nezasiahnutých chorobami civilizácie.
Knižka o malom Vincovi nie je jediným dielom, v ktorom sa Šikula vyznal zo svojho intenzívneho vzťahu k hudbe, tento motív je v mnohých jeho poviedkach či v románoch. S hudbou bol v spojení odmalička. Hoci sa narodil v chudobnej rodine lesného robotníka ako jedno z dvanástich detí, dostal hudobné vzdelanie, podobne ako ostatní súrodenci.
Hudbu napokon aj študoval na Hudobnej pedagogickej fakulte, neskôr na Štátnom konzervatóriu, kde sa venoval hre na lesnom rohu. V prvých rokoch v Modre pracoval ako učiteľ hudby a „zušľachťovací proces“ preniesol aj na vlastné deti. V čase, keď písal príbeh svojho menovca, žil nad Modrou v domčeku bez elektriny práve v takom ovzduší, v akom dýchali aj jeho literárni hrdinovia.
Anna Blahová-Šikulová s manželom Vincentom Šikulom v osemdesiatych rokoch
Foto: Archív A.B-Š
Pezinská hviezdaKnižka súťažne zabodovala na medzinárodnej úrovni, preložili ju do viacerých jazykov a dočkala sa deviatich vydaní (ďalšie sa práve pripravuje), to najznámejšie je s rozprávkovými ilustráciami Štefana Cpina.
V roku 1980 napísal podľa nej Igor Rusnák filmový scenár a vznikol pôvabný film pod názvom Otec ma zderie tak či tak.
Režisér Otakar Krivánek (1931 - 1997) zveril kostýmy vtedy už skúsenému, nedávno zosnulému Milanovi Čorbovi. Hlavného hrdinu hľadal cez konkurzy po viacerých školách a malého Vinca napokon našiel v Pezinku.
Zahral si ho talentovaný Peter Hološka, chudý chlapec s veľkými tmavými očami, ktorý sa však k herectvu nikdy nevrátil.
Rodičov výborne stvárnili Stanislav Štepka a Judita Ďurdiaková, medzi strýcami sa objavili Anton Šulík, Ľudovít Kroner, Karol L. Zachar, Anton Trón, Adam Matejka či Ľudovít Reiter.
A aby sme nezabudli na to najdôležitejšie – o hudbu sa postaral hudobník, spevák a vedúci Malokarpatskej kapely Adam Hudec.
Skladbu z filmu v súčasnosti s radosťou hrá orchester FOR Bratislava v Devínskej Novej Vsi, v ktorom účinkuje aj trubkárka Elena, autorova dcéra.
Ráno nás bil otec, aby sme boli dobrí, večer mama, lebo sme boli zlíNa malého a veľkého Vinca spomína autorova manželka, redaktorka, prekladateľka a literárna publicistka Anna Blahová-Šikulová.
Boli ste už spolu, keď Vincent Šikula písal Prázdniny so strýcom Rafaelom?
Vtedy ešte nie, až keď sa nakrúcal film. Dobre si pamätám, ako sme sa koncom sedemdesiatych rokov stretávali s budúcimi tvorcami filmu a debatovali sme. Režisér hľadal predstaviteľa hlavného hrdinu a rozhodol sa chodiť nielen po bratislavských školách. Do filmu sa tak dostali aj deti z vidieka. Napokon vybral Petra Hološku. Aj Vincovi sa páčil, ale bol trochu mrzutý, že film dostal iný názov ako knižka.
Čo sa vám najviac vybavuje v súvislosti s príbehom malého Vinca?
Vybavím si Stana Štepku ako jeho filmového otca. Vždy, keď sa stretneme – lebo mu robievam korektúry textov pre Radošincov – spomína na to, ako mu bolo proti srsti biť malého chlapca. Musel sa vraj veľmi premáhať a nešlo mu to, zdalo sa mu to veľmi surové, lebo sám deti nikdy nebil.
Aký bol váš prvý dojem z knihy?
Keď som ju po prvý raz čítala, vtedy som už jej autora poznala, rozplakala som sa pri nej, rovnako ako neskôr aj pri filme. Vždy keď tento film vidím, vháňa mi slzy do očí.
Prečo?
V dialógoch, hoci sú veľmi jednoduché, cítiť iskrenie, pátos a v celej knižke vzťah k tradícii. Na chlapcovi vidieť, aký je dychtivý a chce v živote dosiahnuť niečo veľké. A pritom by rád ako decko patril medzi múdrych starcov. To vo mne vyvoláva smútok. O to viac vynikajú obrázky Štefana Cpina. Niektoré akoby priam vyskočili z knihy Dobšinského. Zdôrazňujú rozprávkový charakter príbehu, ktorý považujem za dôležitý. Akoby bol už napísaný ako nadčasové rozprávanie.
Pripomína vám malý Vinco toho veľkého?
Iba tým, aký je očarený svetom. Inak vidím Vinca skôr v strýcoch. Vincent Šikula ako chlapec predčasne dospel, zrejme aj preto, lebo zavčasu odišiel z domu, veď ho ešte ako malého poslali do kláštora. Keď som s ním chodievala na besedy do škôl, vždy spomínal, že práve tam ho začali učiť noty.
Ako naňho reagovali detskí čitatelia?
Vnímali ho ako Vinca z príbehu. Bežne začínal besedu slovami – nás bolo doma dvanásť detí, ráno nás bil otec, aby sme boli dobrí, večer mama, lebo sme boli zlí. A deti sa bavili. Rozprával všelijaké svoje príhody, dokonca aj také, ktoré sa pre deti nehodili. Spieval im, zasväcoval ich do celej svojej hudobníckej minulosti.
Eva Andrejčáková
