Literárium / Ivan Kadlečík
Brezeň.
Biela sobota. Čo sa povie, nech sa aj stane. Jazyk zaväzuje a zároveň oslobodzuje. V nezvyčajnom čase všetko zasnežené ako biely rubáš. Je to pokojne jednoznačné ako áno alebo nie. Poctivé. Bez kompromisov. Čisté a pravé. Vzácna nehybnosť v čase, keď všetko je rozletené do všetkých možných smerov, z ktorých ani jeden nie je dobrý. Radšej ustrnúť a mlčať v záveji, v bielom závoji, nezahnusenom ako zlý sen televíznymi reláciami typu Milujem Slovensko. Veľkonočná nedeľa. V slzách postrúhať chren k šunke. Zrazu telefón. Tož Ludva. Hovorí, že z príležitosti udeľovania Tatarkovej ceny som mu napísal moc hezký text. A že Madla maľuje vajíčka. Hovorím, že na nich myslíme každý deň. Tomu by neuveril ani trulko, ale mám argument. Každý večer mi žena číta jeho Český snář. A že o liste Tatarkových laureátov napísal do Lidových novin. Počul som živý hlas človeka, lebo je sviatok.
Dubeň.
Dostal jsem cosi, čemu se říká filatelistická celistvost. Obálku ofrankovanou dvěma známkami s portrétem Dominika Tatarky a s razítkem prvního dne, kdy známka vychází, což jest 14. 3., tedy sto let od jeho narození v Plevníku Drienovém, z něhož je i razítko. V obálce je dopis, proč mi 18 spisovatelů a výtvarníků, nositelů Ceny Dominika Tatarky vzdává poctu. Ostávám ohromený, trochu i zahanbený. Pocta za něco, co bylo normální v době, kdy Dominik byl doma jaksi osiřelý a u nás našel přátelství, činnost.
Kveteň.
Profesor Mikuláš Huba sa pre vlastivedný časopis zaujíma o môj vzťah k prírode. Môj prvý kontakt s prírodou bol v matkinom tele. Príroda je všade, nedá sa z nej vyskočiť a nie je normálne zahnať ju kdesi do lesa a za plot v tom zmysle, že niečo nie je príroda a hentam za potokom sa ona začína. Potom človek chodí do prírody ako turista na relax alebo ako do kina, či divadla na hodinu a dosť. Striktne vzaté, príroda je aj v mojej zafajčenej pracovni, dokonca ja sám som príroda.
Lipeň.
Začína sa to drobnými kvietkami a končí poéziou, čo tečie. Možno je to pretvárka, ale tie strapce kvetov sa hanbia, bez prázdnej pýchy ruží, nenápadne, takže si málokto všimne, že kvitne víno a sila. Nekonečná množina kružníc vytvorí geometrickú bobuľku plnú muštu. Alchýmia cukru, vody, slnka, kyseliny sa transformuje na alkohol. Ten ti dá bozk, pohladenie, alebo rozbije fafák. Všeličo a dobre o tom vie aj ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč v bizarnej paródii Moskoviáda.
Všetko môže byť všetkým. Zem sa vie stať slovom, básňou. Čudné veci ako sen sa konajú. Kto to pochopí? Ani ten, čo by chcel.
