Keď sa rozhodnete robiť umenie v malej dedine, kde ste vyrástli, iba ťažko sa zaobídete bez pochybovačných výrazov svojich susedov. Mladým umelcom v Dúbravici to však neprekážalo a začali nebojácne robiť veci neobyčajné.
Je sobota dopoludnia. Kľukatou cestou, ktorá si pamätá aj výtlky spred troch zím, prichádzame do Dúbravice. Malej dediny medzi kopcami, vzdialenej asi 16 kilometrov od Banskej Bystrice. Hľadáme Periférne centrá - „tých mladých, čo tu robia umenie“, pýtame sa na cestu pani, čo akurát vyšla z domu. „Cez potok, tá sivá brána za zvonicou,“ ukazuje.
Míňame krčmu a obchod v jednom aj zvonicu s nápisom V NEŠŤASTÍ.POMÁHAJ. Na sivej bráne visia dva plagáty – jeden hovorí, že v Tranzite na bratislavských Zlatých pieskoch práve skončila výstava toho, čo už skupina ľudí okolo združenia Periférne centrá vytvorila za niekoľko rokov. Miestnym to však môže byť ukradnuté. Nikam chodiť nemusia – takmer všetko majú tu. A navyše, popoludní je pri petangovom ihrisku v strede dediny Sviatok susedov - piknik so súťažou o najlepší koláč, ako hlási druhý plagát.
Robiť umenie na dedine - to je totiž naozaj umenie.
Vitajte v Dúbravici. Igor Babiak (vľavo), Ján Kostolanský a Andrej Poliak, ktorí vedú občianske združenie Periférne centrá.
Výstavy v krčme
„Som tu od furt, od narodenia,“ hovorí Andrej Poliak. Na jednu stranu dediny chodí do galérie a do ateliéru, na druhú do hôr – oddychovať. Vyštudoval Akadémiu umení v Banskej Bystrici, no nikdy nemal potrebu z maličkej dediny s asi stovkou domov odísť – ani za prácou, ani pre ambície na poli umenia. „Vravel som si, že chcem byť tu a všetko, čo budem potrebovať, sa tu budem snažiť vytvoriť. A tak sme s kamarátmi nebojácne začali robiť veci nepredstaviteľné.“
Najprv začal sám - s malými výstavkami v krčme, vlastne jedinom verejnom priestore dediny. Potom mu začal pomáhať kamarát z dediny Igor Babiak a začali robiť aj väčšie „šialenosti“. Postupne sa okolo nich a Jána Kostolanského vytváral úzky okruh ľudí, ktorí začali chodiť do Dúbravice pravidelne. „Nebolo to ani tak o umení ako o vzťahu ku krajine, k prírode a podobným názorom. Donášali svoje diela, vystavovalo sa v krčme, začali sme premietať filmy alebo sme zorganizovali koncert,“ rozpráva Andrej Poliak.
To, že všetkých divákov poznal, a dokonca veľmi dobre, bral skôr na príťaž. „Je to o dedinskej mentalite, ktorú mám v sebe, a to je otázka: čo si o mne pomyslia susedia?“ hovorí s úsmevom. Najviac si to vraj uvedomoval vtedy, keď prišli kamaráti odinakiaľ a nechali sa uniesť fantáziou bez akýchkoľvek zábran. „Ja som mal vždy pocit, že to budem musieť vysvetľovať, a to sa mi nie vždy chcelo. Už sa mi to však podarilo obrúsiť a snažím sa nepripúšťať si to,“ dodáva.
Na dome, ktorý postavil Igorov starý otec, je kopa práce. Keď však bude hotový, mal by slúžiť celej dedine aj umelcom, prichádzajúcim na rezidencie. Za domom je zeleninová záhrada a včelíny.
Kto chodí do galérií?
Dosť skoro začali v dedine okrem pekných zrozumiteľných diel robiť aj kritické, konceptuálne. Na strechu krčmy umiestnili abstraktný objekt, na zrúcaninu kaštieľa, čo sa roky iba rozpadá, osadili červenú vlajku, ktorá rozvírila debaty. „Najprv boli miestni dedinčania prekvapení, nerozumeli, čo to má znamenať a niekedy ich to asi aj rozčuľovalo,“ vraví Andrej. Spomína však aj na príhodu, keď mu miestny primáš hral podľa fotky vystavenej v krčme, lebo ho inšpirovala.
K trojici mladých umelcov sa pridal aj fotograf Ján Viazanička a v Chorvátsku na výlete sa stojac po pás v mori zrodil nápad cestovať s projektom aj do iných dedín. „Vyberali sme spontánne – napríklad najvyššie položenú obec, obec na konci Hrona a tak podobne,“ vysvetľuje Andrej. Dohodli sa so samosprávou, zistili všetky dostupné informácie o lokalite a zostavili tím umelcov, ktorí by prišli urobiť z periférie záujmu centrum. „Chceli sme rozšíriť pole pôsobenia umenia, robiť ho tam, kde to máme radi a priniesť ľuďom niečo zaujímavé, kritické, provokatívne,“ vysvetľuje.
Zdá sa mu, že na Slovensku chodia ľudia do galérií za súčasným hodnotným umením iba minimálne. „Náš projekt v sebe niesol aj akúsi výzvu voči umeleckej komunite, voči tomu, ako je u nás umenie centralizované v zopár mestách. Veď je to šialene elitárske a priam kruté voči ostatnej krajine. Ak majú byť umelci súčasťou elity spoločnosti a oni svoje myšlienky a diela neukazujú ľuďom rovnomerne po krajine – aký to má zmysel?“ pýta sa.
Príde mu zvláštne, že aj študenti a mladí umelci ostávajú vo veľkých mestách a nemajú potrebu vytvoriť doma, vo svojej zastrčenej dedinke, nejaké perfektné dielo pre tých, ktorých poznajú. „Keď sa chcete stretnúť so špičkovým dielom, musíte ísť do nejakej ustanovizne. Vidiek má pritom na Slovensku stále silnú pozíciu a prírodný charakter našej krajiny je nesmierne výrazný. To je to zaujímavé, špecifické – a ja neviem, prečo na to nie sme viac hrdí, prečo neťažíme z toho, čo máme,“ hovorí Andrej.
Nad Dúbravicou je známa rozhľadňa UNIMO od architektov Martina Bosíka, Martina Lepeja a Roba Sekulu, v pláne sú už aj ďalšie projekty - napríklad sauna či amfík.
Mexičan v Dúbravici
Sedíme v starom dome, ktorý postavil začiatkom minulého storočia starý otec Igora Babiaka. Teraz je oškrabaný na tehlu, ale raz, keď sa ho podarí zrekonštruovať, bude slúžiť celej dedine aj potrebám Periférnych centier. V roku 2011 totiž združenie rozbehlo aj možnosť krátkodobých i dlhodobých pobytov pre umelcov.
Za všetkým bol ich kamarát Carlos Carmonamedina, Mexičan. Ozval sa im s otázkou, či by nemohol prísť do Dúbravice na nejaký čas dokončiť práce na svojej výstave. „To bol posledný popud,“ vraví Andrej. Najprv sa mu zdalo, že dnešní vizuálni umelci predsa potrebujú niečo iné – byť videní niekde v meste. „Bol som asi iba neskúsený, lebo je to naopak - veľa z nich chce prísť na dedinu a len tak tu v pokoji pracovať,“ hovorí.
Z príchodu Carlosa, prvého oficiálneho zahraničného hosťa v Dúbravici, bola v dedine veľká udalosť. Všetci sa na neho v krčme pri pive pýtali: kto to je, čo tu bude robiť? Jeho však otázky nezastrašili a teraz volá Dúbravicu svojím domovom, z ktorého vyráža na cesty po Európe.
A domáci si už zvykli – raz príde nejaký Francúz, raz Rumun, Američanka, potom Česi aj študenti z Bratislavy. „A krčmárka, ktorá nikdy nemala potrebu ovládať cudzí jazyk, sa chce zrazu naučiť po anglicky, aby sa s nimi mohla rozprávať,“ vraví Andrej o jednom z dôsledkov ich pôsobenia, ale tých je oveľa viac.
Domáci založili združenie na opravu zrúcaniny kaštieľa, hoci s ňou predtým roky ani nepohli. O dizajn obecných novín sa starajú šikovní grafickí dizajnéri, čo sú akurát na rezidencii, v okolí Dúbravice vzniklo niekoľko malých architektonických stavieb a objektov, ktoré lákajú turistov. K dispozícii tu majú aj mapu – turistickú „Art Mapu“, aby sa človek z mesta nestratil na ceste za umením v kopcoch.
Kresbu Field on Fire vymyslel Branislav Nikolic v rámci projektu Nový pohľad na krajinu. Na jej realizácii sa podieľali pod jeho vedením aj miestni obyvatelia Marián Berky s ručnou motorovou kosou a Peter Kováčik na veľkom traktore.
Pohodlný výhľad na okolie z Obrazárne Skalka, ktorú vymysleli Marek Halász a Andrej Poliak.
"ČO" - objekt, ktorý do okolia Dúbravice vniesol francúzsky autor Benoit Lazaro.
Žiadna kunsthalle, ale kunstdorf
Tím Periférnych centier momentálne najviac zamestnávajú bežné produkčné plány, rezidencie a s nimi súvisiace projekty. Ak pôjde všetko dobre, Dúbravica bude mať okrem známej rozhľadne UNIMO od architektov Martina Bosíka, Martina Lepeja a Roba Sekulu, aj vlastnú saunu – dielo od českých umelcov – H3T architekti. Pred zvonicou má vyrásť malý amfík, aby sa lepšie pozerali filmy počas leta a veľa práce je aj na dome, ktorý bude slúžiť obci. Za ním je vysadená zeleninová záhrada a včelíny.
Pýtam sa, kedy bude fungovať bájny kunstdorf, ako trochu ironicky nazvali svoj projekt vlani, keď sa v Bratislave vyhrotila situácia okolo neexistujúcej kunsthalle. „Už predsa funguje!“ hovoria bez rozmýšľania. „Celú dedinu predsa využívame ako výstavný priestor, intenzívne fungujeme, chodia sem umelci na rezidencie a tvoria. Zvláštne pritom je, že niekedy mi to prostredie dediny pripadá ako kulisa – ako keby sme naozaj tvorili v nejakej ideálnej bielej kocke, po ktorej toľko túžia umelci v centre,“ vraví Andrej.
Na miestnu komunitu však pri svojej práci nezabúdajú, práve naopak. Kedysi si nemysleli, že by sa sem, do Dúbravice, prišiel niekto pozrieť na to, čo robia. Dnes je to však inak – ľudia prichádzajú a môžu z toho ťažiť aj domáci. Uvedomuje si to aj starosta Ľubomír Šesták a medzi umelcami a obecným úradom panuje otvorená spolupráca.
„Naše aktivity prerástli do rôznych smerov, hoci – nikdy to vlastne nebolo len o nás – o umení a o tom, aby sme boli nebodaj nejakí slávni,“ vraví Andrej. „Je to o pomoci prostrediu, v ktorom sme sa narodili. Je to o neustálej aktivite a aktivizme, o práci s komunitou, o architektúre, urbanizme, poľnohospodárstve aj životnom prostredí.“
V rámci projektu Fruit of Art napríklad vlani zmapovali nevyužité ovocné stromy v okolí. Hnevalo ich, že do Dúbravice privážajú jablká z Talianska, hoci stromy v okolí sú nimi obsypané a nikto ich neoberá. „Ukazujeme na nevyužitý potenciál, na veci, ktoré máme, ale nevyužívame ich. A myslím, že to nie je len problém Dúbravice,“ dodáva.
Ak by sa teda našiel niekto aj vo vašej dedine, čo začne robiť umenie – majte pochopenie. Možno ani netušíte, ako vám tým môže zmeniť hoci aj obyčajnú sobotu na neobyčajný deň.
Petangové ihrisko slúži celej dedine.
Všetko sa dá, keď človek chce. Čokoľvek a kdekoľvek - vravia Andrej Poliak s Igorom Babiakom (pri stavbe latríny).
