Na festivale v Karlových Varoch nás zastupujú aj Zamatoví teroristi.
V 80. rokoch sa niekoľko ľudí pokúšalo narušiť pokoj v socialistickej spoločnosti a vystrašiť členov komunistickej strany, chystali a vyvíjali plány na ozbrojené útoky.
Ich akcie nedopadli tak, aby sa z nich mohli stať vrahovia - ale nedopadli ani tak, aby sa z nich mohli stať hrdinovia. Obyčajní ľudia si ich činy možno ani nevšimli, len polícia o nich vedela a odsúdili ich na niekoľko rokov za protištátnu činnosť.
K oslavám 1. mája
Slovenskí dokumentaristi Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík a Peter Kerekes nakrútili o Stanislavovi Kratochvílovi, Františkovi Bednárovi a Vladimírovi Hučínovi film.
Popri živej a nekompromisnej debate (najmä v českej spoločnosti) o bratoch Mašínovcoch vyzerá skôr úsmevne a neškodne, a možno sa aj preto volá Zamatoví teroristi. Tu v Karlových Varoch mal premiéru.
Je rozdelený na tri časti, režiséri v nich skúšajú zrekonštruovať, ako títo traja muži svoje akcie zamýšľali, a rekonštruujú aj pocity, ktoré pri tom mali.
Stanislav Kratochvíl už neprežíva špeciálne vzrušenie, keď rozpráva o tom, ako ho odsúdili na päť rokov väzenia. Len keď sa zoznamuje s novými kolegami alebo chodí na prvé rande, do jeho konverzácie sa zakaždým dostane: „Chcel som vyhodiť do vzduchu tribúnu na 1. mája. Nemal som rád komunistov.“
František Bendár sa zas v Československu cítil ako na cintoríne a chystal atentát na prezidenta Gustáva Husáka. Pri nepodarenej akcii stroskotal aj jeho romantický vzťah. Ale neskôr sa oženil a vo svojich dvoch synoch pestuje technické zručnosti, ktoré by im mohli pomôcť vo výnimočných stavoch.
V tomto filmovom rozprávaní sa stúpa ako po schodoch a Vladimír Hunčík (za komunizmu nelegálne zbrojil a narúšal slávnostné zjazdy) ho završuje svojím nepokojom. Súčasnou štátnou mocou sa cíti rovnako ohrozený a má najkonkrétnejšie predstavy o tom, ako sa proti nej brániť.
Zabaviť a zaskočiť
Zamatoví teroristi sú obsahovo aj esteticky zladený film – napriek tomu, že má troch hrdinov aj troch autorov.
Spomedzi nových slovenských filmov v programe karlovarského festivalu (ešte tu uviedli Zázrak Juraja Lehotského a dokument Exponáty alebo Príbehy z kaštieľa Pavla Korca) je tým najzaujímavejším.
Nesie v sebe výraznú (aj vypointovanú) romantickú linku, čo môže svetových divákov, zvyknutých na veľké, závažné dramatické príbehy o súčasnom terorizme, zabaviť aj zaskočiť.
Festival ho však zaradil do súťaže Na Východ od Západu, teda v ňom vidí aj spoločenský kontext. Film sám je obrazom toho, že tieto témy sa u nás len začínajú rozvíjať a domýšľať, a to je tiež nejaká informácia.
