Hudobník, spisovateľ a redaktor Slovenského rozhlasu Pišta Vandal, vlastným menom ŠTEFAN CHRAPPA, rozpráva o metalistoch v lete a o najčastejších predsudkoch voči nim.
S kapelami Čad a Vandali hráte pomerne tvrdú hudbu. Je leto obdobie, keď hrávate najviac?
„Paradoxne nie. Obľubujeme zimu a chlad, v lete hráme len na vybraných festivaloch. Prečo? Lebo sa nám nechce. Leto je čas výletov s kamošmi, rodinou, s čipsami, kofolou, pri vode. A tráviť čas bezhlavým trieskaním niekde na pódiu sa nám nechce (smiech).“
Stretávajú sa metalisti aj inde ako na letných festivaloch?
„Po krčmách, na koncertoch, v kluboch. Táto hudba žije hlavne po kluboch a na internete. Festivaly sú takou oslavou, zhrnutím toho... bezhlavého temného snaženia.“
Aké sú identifikačné znaky metalistu?
„Najväčším, čo už dlhšie vnímam, je mierumilovnosť.“
To nejako nesedí.
„Práveže áno. Pohybujem sa aj medzi punkáčmi a hardkorákmi a práve metalisti sú tí najplachší. Za drsným výzorom, vybíjanými opaskami a koženými nohavicami obopínajúcimi celé nohy, sa skrývajú tí najmierumilovnejší ľudia. Metalisti sú poväčšine vzdelaní ľudia so zmyslom pre humor. Vždy ma milo prekvapí, ak nejaký môj obľúbený spisovateľ alebo režisér má vzťah k tvrdej muzike. To je znak, že má čo povedať a vníma svet inak. Potom tu máme tie najklasickejšie vonkajšie znaky, ako sú dlhé vlasy a čierne tričko s nápisom.“
Stretávate sa s nejakými predsudkami voči metalistom?
„Že sú to opilci, feťáci, primitívi a násilníci. Áno, v každej spoločnosti sa nájdu múdri a aj hlúpi, ale celkovo to vnímam tak, že predsudky majú práve tí najobyčajnejší a najšedivší členovia tej najširšej masy, ten spoločenský planktón.“
Spája sa status metalistu so snahou odlíšenia sa od bežnej spoločnosti?
„Určite myslením a hlavne, že je tu vzťah k muzike, ktorá je pre iných absolútne nestráviteľná.“
Je teda vzťah metalistov k hudbe iný, ako u bežného človeka, ktorý počúva napríklad FunRádio alebo Jemné melódie?
„Určite. Metal je fanatický. Nikto si neoblečie tričko Martina Jakubca, Zuzany Smatanovej alebo s nápisom „počúvam Repete“. Tričko metalových kapiel je ale úplne normálne. Je to pýcha pre toho človeka, dáva najavo, že to je môj svet.“
Aké je najhoršie metalové klišé?
„Pre mňa je to antikresťanstvo, čoho sa chytajú mnohí ľudia i kapely, podobne aj napríklad s tým súvisiaca fascinácia smťou.“
Nie je tá hudba taká, že to s ňou ide ruka v ruke? Nepodnecuje v ľuďoch také nálady?
„Extrémna hudba je očistná. Ako keď sa človek postaví pod vodopád. Je to niečo, čo človeka úplne pohltí a môže v tom splynúť.“
Pracujete v Slovenskom rozhlase ako náboženský redaktor. Nevylučuje sa viera v Boha s počúvaním metalu?
„To, že verím v Boha je najhlavnejšie. To, že počúvam metal je jedna zo zábaviek. Z môjho pohľadu sa to nevylučuje, ale z pohľadu môjho okolia áno. Veriaci aj metalisti si klopú na čelo. V princípe ale, keď viem, kde je svetlo, tak môžem prejsť aj peklom bez toho, aby mi to uškodilo.“
Ako potom vnímate, keď sa niekoľkí kňazi ohradili voči nedávnemu koncertu Iron Maiden na Slovensku?
„Bolo to poriadne trápne. Iron Maiden nie je satanistická kapela. Veriaci vďaka tej iniciatíve zasa vyzerajú, že o ničom nič nevedia. Bojujú s nafukovacím balónom, no škorpióna nerozšliapnu. O tom, že tu hrávajú skutočne satanské kapely, nemajú ani poňatia.“
Existuje ešte stále nejaké napätie medzi depešákmi a metalistami?
„Depešáci už vykapali. (smiech) Vysvetlím: keď som bol malý, tak sme počúvali metal a iní počúvali Depeche a za to sme sa aj bili. Dnes sú už kapela, na ktorej koncert môže ísť prakticky každý, no nikto sa za nich nepobije. Sú ale kvalitní a nespreneverili sa svojmu odkazu.“
Je teda dnes nejaká subkultúra, voči ktorej sú metalisti v opozícii?
„Starí metalisti broja proti mladým, že už to nie je to, čo to bývalo, že to už nie je autentické. Spomienkový optimizmus funguje všade. Mladí, ktorí počúvajú to, čo ja za metal nepovažujem, naopak, odsudzujú tých starých, že zaspali v dobe kamennej.“
Ako môže starý metalista písať, okrem iného, rozprávkové knižky pre deti?
„Existujú také muchy, čo majú sfarbenie ako osy. Nemajú žihadlá, ale niektoré druhy vtákov ich akceptujú ako osy a tak ich nežerú. Takto vnímam aj metalistov. Ako som vravel, vnútri nie sú až takí tvrdí. Navyše, metal bol odjakživa tak trochu rozprávkový, vymyslený svet. Aj keď som možno starý pardál, čo sa muziky týka, pri rozprávkach som stále dieťa.“
Na záver praktickejšie otázky. Ako je najvhodnejšie riešiť problém nosenia čiernych tričiek v horúci letný deň?
„Problém, ktorý až hraničí s hanbou je, keď si ho niekto prepotí až tak, že tam má biele mapy. To je metalová trauma. Riešim to tak, že sa presúvam z tieňa do tieňa. Aj pri mori.“
Vy na pláži nosíte tričko Iron Maiden? Aj sa v ňom opaľujete?
„Áno. Alebo Napalm Death. A neopaľujem sa, veď metalista musí byť biely, akoby práve vyšiel z hrobu. Som schovaný pod slnečníkom v tričku a čítam knižku. Jedna česká skupina má text, že koniec sveta nastane, keď metalisti budú chodiť v bielom (smiech).“
Ktorých módnych doplnkov sa v teple zvyknú metalisti zbaviť ako prvých?
„Prípustné je zbaviť sa všetkého. Okrem vlasov a čierneho trička s nápisom metalovej kapely, samozrejme.“
