Vedci vedia, že na dne oceánov je fascinujúci svet. V týchto rozprávkach je navyše aj veselý a zábavný.
Je to potvora štrbavá, hlbokomorská príšera bez poriadnych zubov, štyri vykrivené jej z papule trčia ako vešiaky, svetielko sa hompáľa medzi očami a určite by ste našli aj krajšie živočíchy. No ryba Biba, skoro taká široká ako dlhá, telo samá smiešna hrča je jedným z dvoch hrdinov novej knihy rozprávok.
Tým druhým, so zubami v poriadku, ale bez poriadneho lampášika, je hlbokomorský had Rado. Oboch objavila Monika Kompaníková, ktorá z nich urobila nehrdinských hrdinov svojej novej knihy: krásnej, ilustrovanej zbierky Hlbokomorských rozprávok (vyd. Artforum).
„Najskôr som ich vymyslela pre svoje deti,“ vysvetľuje spisovateľka, ktorá za svoju predchádzajúcu Piatu loď dostala naše najprestížnejšie literárne ocenenie Anasoft litera. „Potom som ich spísala pre rozhlas a prišlo mi škoda nevydať ich knižne.“
A tak sa spojili s ilustrátorkou Veronikou Holecovou a grafičkou Martinou Rozinajovou. Pre Holecovú je to jej ilustrovaný knižný debut.
Ponoriť sa pod hladinu
Ak by ste sa na podobné knihy pozerali optikou vedy, asi by ste sa čudovali, že na dne najhlbšej z morských priekop môže byť taký zložitý život, ktorého súčasťou sú napríklad ryby s lampášmi.
V obrovskom tlaku a v bahne medzi baktériami a nanajvýš tak červami by asi dlho neprežili. Lenže toto sú rozprávky, a to také originálne a zaujímavo napísané, že okrem detí môžu baviť aj ich rodičov.
Možno dokonca najmä ich rodičov - a nielen pre malý atlas hlbokomorských živočíchov na konci textov, ktorý je určený asi skôr dospelákom. I keď, deti nemožno podceňovať. „Pre deti je chauliodus alebo chiméra to isté, čo krava alebo zajko,“ zdôrazňuje Monika Kompaníková. „A vďaka nim sa môj obzor tak rozšíril.“
Do fascinujúceho sveta hlboko pod morskou hladinou sa ponorila vďaka svojim deťom. Keď mal starší syn asi dva roky, začal sa zaujímať o podmorské príšery z hlbín.
„Pozerali sme vtedy veľa dokumentov, kreslili sme ryby so svetielkami. A čím sme viac vedeli, tým bol ten svet fascinujúcejší.“
Na konci boli rozprávky, kde Biba s Radom hľadajú zuby i svetlo pre svoje lampášiky, morské prúdy ich unášajú pri hľadaní nového domova, putujú i žúrujú na morskom dne, no najmä ľahučko, nevtieravo predstavujú exotický svet, ktorý v skutočnosti poznáme dnes podobne málo, ako ďaleké planéty vo vesmíre.
Napokon, na Marse sú naše prístroje častejšie ako na dne Mariánskej priekopy.
Deti sa pamätajú
Deti slúžili ako porota i konečné schválenie. „Čítala som im rozprávky, testovala, ako reagujú na jednotlivé časti, podľa nich som skracovala, prepisovala,“ dodáva až dosiaľ autorka kníh pre dospelých. Typické boli svojou melancholickou atmosférou, často vnútorným konfliktom medzi vidiekom a mestom, silným zmyslom pre rytmus textu i obraznosťou.
Posledné dve vlastnosti platia i pre Hlbokomorské rozprávky. Lenže deti budú mať oproti vám predsa len jednu výhodu: na rozdiel od dospelákov nemajú problém zapamätať si odborné názvy celej tej podmorskej divočiny.
Morskí biológovia vedia, že hlboko pod hladinou oceánov nie je mŕtva pustatina, ale sa v nej ukrýva fascinujúci a exotický svet. Je rovnako zábavný a zaujímavý, ako táto kniha rozprávok o ňom.
Odvaha klesnúť až na dno
So zatajeným dychom som celkom nedávno čítala zápisky Jamesa Camerona v časopise National Geographic. Nepísal o filme, ale o hlbokomorskom svete. S bezbrehým chlapčenským nadšením a niekoľkoročnými skúsenosťami bádateľa podmorského života písal o ceste na dno Mariánskej priekopy, ktorú absolvoval vlani vo svojej jasnozelenej ponorke Deepsea Challenger.
So zatajeným dychom putujem na dno oceánu v knižke Moniky Kompaníkovej. Je to pôžitok. Nepotrebujem supermodernú ponorku ani mikroskop ako Cameron, aby som čosi na tom dne naozaj uvidela. Dokonca ani nečítam, iba sa dívam naokolo s nesmiernym nadšením. Takto to totiž vyzerá, keď sa niečo naozaj podarí.
Možno je to tým, že mladá ilustrátorka Veronika Holecová vyrástla v rodine paleontológa a entomologičky a má v sebe cit pre odkrývanie tajomných svetov. Možno je to tým, že je to jej prvá ilustrovaná (detská) kniha, alebo tým, že zvolila kombináciu tlače z lina a perokresby, ktoré pôsobia veľmi jednoducho, no presvedčivo. Možno je to fascinujúcou farebnosťou a tým, že dizajn a layout mala na starosti grafická dizajnérka Martina Rozinajová, ktorá hľadá, po čom deti túžia aj v iných projektoch.
A možno za tým vôbec netreba hľadať žiadne zdanlivo objektívne dôvody, iba odvahu ísť až na dno. Veď ani to, že sa Artforum púšťa do vydávania takýchto nákladných kníh nie je v medziach racionálnych rozhodnutí, no, nepochybne, správnych.
Jana Németh
