Rakovnica pri Rožňave žije v bludnom kruhu. Bane dávno nefungujú, prácu nikto nezaplatí, stavba obecného vodovodu trvá tridsať rokov. „Kedysi si ľudia pri práci spievali a dnes sa o prácu trasú,“ zistil mladý filmár ROMAN FÁBIAN v dokumente Banícky chlebíček.
Mala by nás zaujímať Rakovnica?
"Neviem, môžem iba porozprávať, čím dedina zaujala mňa. Už keď som tam nakrúcal svoj bakalársky film, všimol som si zvláštnu vec. Ako všetci opakujú mantru, že za komunizmu bolo lepšie. Vraví to každý Rakovčan od pätnásť do osemdesiat rokov, vrátane mladých, čo tú dobu nezažili. Toto presvedčenie sa akoby bezmyšlienkovite šíri naprieč generáciami."
V čom ten názor pramení?
"Konkrétne Rakovnica je typická gemerská dedina zasiahnutá úpadkom baníctva. Desiatky baní sa po revolúcii ukázali nerentabilné a ukončili ťažbu. Ľudia prišli o prácu. Nasledoval pád, ktorý bol o to tvrdší, o čo výlučnejšie bolo postavenie baníka vo vtedajšej spoločnosti."
Ja som baník, kto je viac?
"Presne tak. Baníci sa mali v porovnaní s ostatnými odvetviami neskutočne dobre. Sám to poznám z rodiny. Moja mama – vedúca zmeny v textilnej továrni a nadšená angažovaná komunistka – nezarábala nikdy viac ako dvetisíc korún.
Otec, ktorý bol vedúcim technikom v bani, mal s prémiami a odmenami veľmi slušných štyri- až päťtisíc, k tomu ďalšie výhody. Čo nás ozaj šokovalo, bolo ocenenie nekvalifikovanej práce. Medzi bývalými baníkmi sme našli Rómov, ktorí si s obyčajným krompáčom zarobili na vtedajšie pomery neuveriteľných 10- až 15-tisíc. A teraz si predstavte, že toto sa po revolúcii skončilo."
Keď ste ľudí počúvali, chceli ste im oponovať?
"Skôr som ich chcel vypočuť. Jediný, ktorému som oponoval, bol Tomáš, mladík pred maturitou. Toho som sa snažil naviesť, aby sám vykročil z bludného kruhu a skúsil vidieť situáciu zvonku, trochu menej sebecky. Chcel som, aby pochopil, že nadávať na pomery nepomôže, ak on sám nič nevykoná.
Lenže on to akoby nebol schopný vidieť. Stále húdol svoje, akoby mal slepú škvrnu. Až som ho vyprovokoval, že povedal na kameru: „Prečo by som práve ja mal byť ten aktívny? Kto čo pre mňa urobil? Mne sa nechce, mňa nič nebaví.“
Ako toto pomenovať? Apatia mladých?
"Skôr nečinné zmierenie sa s osudom. To je tá pekná scéna, keď sa mladík sťažuje na svet, ale pritom vylihuje na trávniku, vonku svieti slnko, pohoda. To je presne bludný kruh, čo sme chceli ukázať vo filme.
Chýba nám nadhľad, sebareflexia. Môžeme byť nespokojní, neustále hundrať. Ale stále je pre nás veľmi príjemné nič konkrétne nevykonať, iba rozprávať."
Hovoríte v množnom čísle, ako by ste hovorili o sebe.
"V podstate aj hovorím. Až pri nakrúcaní som si uvedomil, čo všetko mám s občanmi Rakovnice spoločné. Napríklad, aby som sa uživil, beriem prácu v televízii na seriáloch. Tiež na ňu nadávam, že pripomína pásovú výrobu.
Ale keď mi prídu peniaze, tak som rád. V istom zmysle som zbabelcom. Nadávam na situáciu, ktorú som si zvolil sám a nedokážem ani jedno - prestať nadávať. Ja som tiež ten, ktorý leží na trávniku a reční, čo by chcel inak."
Nečinnosť plus nadávanie je podľa vás v mentalite Slováka?
"Mám také podozrenie. Že je to náš jedinečný čiarový kód."
Foto - Filmtopia.sk
Na čo presne nadávajú v Rakovnici?
"Na celý začarovaný kruh, ktorý je nasledovný: človeku je dobre, okolo nádherné hory, kopce. Máte pocit, že stačí, ak čosi porobíte pri dome, narúbete drevo, zarežete sliepku, skočíte na pivo a všetko bude fajn.
Potom zrazu zistíte, že nemáte peniaze. Ani na benzín, aby ste skočili do Miškolca okúpať sa. Tak si dáte predsavzatie, že si trochu zarobíte a nájdete si prácu. Výsledok je 500 - 600 eur, len o málo menej, ako majú ľudia na podpore.
Aj z tohto plynie pocit chlapca, ktorý sa pýta, prečo by on mal byť ten aktívny, keď to môže zaňho robiť iný. Nejaký úradník v Bruseli, ktorý zaňho zalobuje."
Stretli ste tam niekoho, kto bol so životom spokojný?
"Ale oni zároveň sú spokojní. Aspoň zvonku, pri povrchnejšom pohľade. Žijú spätí s prostredím, a samotný fakt prírody okolo im dáva výrazný pocit šťastia a spokojnosti."
Ako sa to prejavuje?
"Napríklad len málo pozerajú televíziu. Radšej sa stretnú so susedmi, opekajú, debatujú na priedomí. Televízia je poslednou voľbou v zimných mesiacoch, keď naozaj nemajú nič iné."
Je v dedine chudoba?
"V porovnaní s Bratislavou áno. Ak žijú z pár stoviek eur, a pritom dokážu mať dom, kde bývajú, záhradu, obliekať sa, cestovať autom, chodiť sa na diskotéky zabávať. No skutočná chudoba? Situácia, keď človek prichádza o dôstojnosť? To sme v Rakovnici videli len u ľudí, čo to úplne vzdali. A tí sú tam outsidermi."
Foto - Filmtopia.sk
Koľko ľudí odchádza preč, do lepšieho?
"Zvláštne, že len málo. Možno 10 - 15 percent. Kto pracuje vonku, spravidla sa vracia späť."
Sú patrioti?
"To slovíčko by som radšej obišiel. Skôr majú normálny a prirodzený vzťah k svojmu domácemu prostrediu. Majú ho zdravo radi. Spoznali sme napríklad mladíka, čo zarába v Bratislave v sektore IT, no vracia sa do dediny. Opravovať rodičovský dom, pomáha dať súrodencom dohromady bývanie. Pokračuje v čomsi, čo začali rodičia, na čo nadväzuje."
Ani vy ste v Rakovnici nezostali. Z filmu ani necítime, že ste sa tam narodili.
"Býval som tam do štrnástich rokov, potom sme sa s mamou sťahovali preč. Vrátil som sa až teraz pri filme, po šestnástich rokoch."
Zábery z dedinskej zábavy vyzerajú ako z Formanových filmov. Nehrozili incidenty?
"Bitky na zábave sú súčasť tamojšieho štandardu. Krčmár nám chcel pôvodne prideliť ochranku, ale nebolo to potrebné. Pred nami sa aj trochu krotili a hrali. Mám však pocit, že by ľuďom v Rakovnici neuškodilo, keby trošku menej pili."
To vravíte diplomaticky?
"Mám rád ľudí, ak sú srdeční a družní. Ale horšie býva, ak sa sami nedokážu vymaniť z kolobehu práca – alkohol. Na druhej strane, len málokto sa spíja do nemoty. Pri tom kvante práce okolo domu sa to ani nedá – musia nosiť drevo, uhlie, pokosiť. Pravda síce je, že zvieratá už nemajú. Tam sa ráno zobudíte do ticha. Mať zvieratá sa neoplatí, keď v hypermarkete majú mlieko lacnejšie."
Foto - Filmtopia.sk
Miestni s vami hovorili bez pretvárky, na kameru užívajú vulgarizmy, nadávajú na Rómov. Je to v obci ozaj problém?
"Práveže nie. Možno v Rožňave, ale v Rakovnici problém nemajú. Rómovia chodia do rovnakej krčmy ako ostatní a sedia s nimi pri rovnakom stole."
Keď podobné vyjadrenia na adresu Židov v roku 2004 zaznamenal Dušan Hudec, vznikla z toho kauza a slovenská televízia nechcela film odvysielať bez úpravy. Teraz to manažmentu televízie pripadalo v poriadku?
"Televízia, ktorá je koproducentom dokumentu, nemala nijaké výhrady."
Film sa mottom ironicky pýta: Čo môžeš urobiť ty ako jednotlivec? Čo zmôže jednotlivec v Rakovnici?
"Smutné, ako skončí každý, kto sa s touto nečinnosťou pustí do boja. Ostatní ho začnú ohovárať, skončí ako outsider dediny. Príkladom je starosta, ktorý sa snaží a organizuje akcie, na ktoré nikto nechodí.
Podobne profesor Fábian, ktorý je baníckou kapacitou, precestoval svet, dokonca odmietol ponuky z Kanady a radšej zostal na Slovensku. On je tiež outsiderom, ktorý je ako jediný v nej schopný realistického pohľadu. On je jej zrkadlom. A tiež je jeden z mála, kto nechodí do krčmy. Pivo si kúpi, ale vypije ho doma."
Možnosť, kde film vidieť okrem kín, je internet. Ako ste s tým spokojný?
"Dokument môžu ľudia streamovať cez český portál Doc Alliance Films, stojí jedno euro. Zatiaľ si ho pozrelo vyše tisíc ľudí z celého sveta vrátane Nového Zélandu, Fínska, USA."
