Divadlo SkRAT sa zapojilo do medzinárodného projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície, ktorý bude dominovať tohtoročnému programu festivalu Divadelná Nitra.
Nazvali by ste inscenáciu Vnútro vnútra, ktorú pripravujete s Dušanom Vicenom v rámci Paralelných životov, angažovanou?
„Takou určite je. Rovnako ako aj inscenácia Proces procesu procesom o súdnictve, ktorú sme pred časom premiérovali, aj pripravovaná inscenácia o praktikách minulého režimu patrí medzi tie témy, ktoré nás zajímajú aj preto, že neovplyvňujú len nás, ale že to bude ovplyvňovať aj ďalšie generácie.“
Ľubo Burgr (vľavo) s Milanom Chalmovským v inscenácii Proces procesu procesom.
FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Ako ste sa prepracovali k Štátnej bezpečnosti?
„Už pri tvorbe inscenácie Proces sme si uvedomovali, že presakovanie členov, ktorí pôsobili v bývalej ŠtB, do dnešnej spoločnosti je viac ako náhodné. Nadobudli sme pocit, že títo ľudia stále prežívajú na rôznych postoch a či už cez ekonomiku alebo formou práce s informáciami ovplyvňujú dianie. Sú skrytí vo vedeniach konglomerácií, ktoré vytvárajú politické strany, politikov a používajú demokraciu len ako nálepku. Médiá o nich píšu len sprostredkované informácie.“
Trochu to pôsobí ako konšpiračná teória.
„Ako povedal Woody Allen: To, že ste paranoidný, ešte neznamená, že vám nikto nejde po krku. Určite je ťažké uveriť, že je možné, aby pár ľudí zásadne menilo situáciu v demokratickom systéme. Nemôžeme sa však mýliť v tom, že sme svedkami, keď vzniká pomerne veľké množstvo strán, často len na jedno použitie. Myslím si, že časť politických strán nevzniká na objednávku občanov, ale silných finančných skupín. Koniec koncov v Gorile sa o tom aj priamo hovorí. Rovnako niektoré materiály zo zväzkov ŠtB sú občas používané na ovplyvňovanie politiky.“
Nie sme však v situácii, že to už málokoho zaujíma?
„Práve preto sme chceli hľadať spôsob inscenovania, ktorý nebude len dokumentárny, ale vyrozpráva príbeh. Mali sme obavu, že len odrecitované suché zápisy by nebola tá správna cesta, hľadali sme divadelnejšiu formu, ktorá by diváka mohla zaujať.“
Prečo ste si vybrali práve príbeh Přemysla Coufala zavraždeného v roku 1981?
„Nevybrali sme si len ten, inscenácia sa bude skladať z dvoch častí, ale prípad Ing. Přemysla Coufala sa stal nosným príbehom. Bol príslušníkom tajnej cirkvi, ktorá bola veľmi silnou súčasťou odporu voči komunistickému režimu na Slovensku. Zdá sa mi, že oficiálna cirkev sa veľmi rada stotožnila s tým, čo neurobila, k ilegálnej cirkvi má dodnes veľmi vlažný vzťah, pritom prakticky ona odviedla boj s komunizmom. Je zaujímavé, že aj v prípade Přemysla Coufala bol jeden anonymný podnet a ďalší podnet na znovuotvorenie prípadu podal ÚPN. Ja by som skôr očakával takúto iniciatívu od oficiálnych cirkevných miest. Ale umučených a perzekvovaných kňazov, ktorých prípady neboli dodnes objasnené, bolo na Slovensku viacero.“
Pôvodne ste rozmýšľali nad tým, že by ste sledovali príbehy bývalých spolužiakov vášho herca Vlada Zboroňa ešte z čias, keď študoval teológiu. Prečo ste to zmenili?
„Coufal bol najsilnejšou témou, keďže tento prípad bol už po revolúcii generálnou prokuratúrou zmrazený na päťdesiat rokov.“
Dostali ste sa priamo k jeho dokumentom?
„Z uvedeného dôvodu nie, ale o prípade vzniklo niekoľko dokumentárnych filmov, časť spisov je možné nájsť na internete a tiež sme našli aj rozhlasové dobové reportáže z Rádia Slobodná Európa, ale všetko sme nakoniec konzultovali s Ľubomírom Morbacherom z ÚPN, ktorý prípad detailne poznal. Nevedel nám síce dať materiály, ale mohli sme si uňho preverovať, či informácie z internetu sú pravdivé alebo nie.“
Ako budete pracovať so získaným materiálom, aby to nebolo také dlhé ako váš Proces, ktorému kritici vyčítali práve rozvláčne tempo?
„Bavili sme sa o tom dosť veľa, ale režisér inscenácie Proces procesu procesom Dušan Vicen vedel, prečo tam chce mať isté veci. Výhrada o dĺžke predstavenia zaznela hlavne od kritikov na festivale Nová dráma, ktorí pozerali v jeden deň už tretiu inscenáciu, začiatok tej našej bol o 23.15 a predstavenie trvalo hodinu a 40 minút. Ťažko povedať, či kritik v takom prípade hovorí o svojom stave alebo o inscenácii. Navyše toto predstavenie si nekládlo za cieľ zabávať, ale zámerom bolo poukázať na veci, ktoré sú v tejto spoločnosti choré, tu a teraz. Teda o témach, ktoré vraj podľa kritiky v slovenskom divadle absentujú.“
Aký má vaše divadlo vzťah k nitrianskemu festivalu?
„Samozrejme dobrý. Inak by sme ani nemohli s festivalom spolupracovať na projekte Paralelné životy. Čo sa týka dramaturgie festivalu a výberu inscenácií, myslím si, že festivalu veľmi prospel kurátorský spôsob výberu. Za programom dnes stojí konkrétny človek, ktorý má svoj názor a dokáže sa za svoj výber aj postaviť. Pri demokratickom výbere v rámci komisie sa zvyčajne orežú extrémy a potom zostane len priemer.“
Aké praktické zázemie dáva festival vašej tvorbe?
„Tím, ktorý celý projekt pripravuje, pracuje absolútne profesionálne, obdivujem, ako to zvládajú. Výsledkom je, že my sa môžeme venovať len príprave a vzniku inscenácie.“
Bude sa dať vidieť výsledok aj inde ako v rámci septembrovej Divadelnej Nitry?
„Našu inscenáciu budeme pravidelne hrávať ako súčasť dramaturgického plánu divadla SkRAT v kultúrnom priestore A4. Navyše program budúcoročného festivalu Protéza by mal byť venovaný Paralelným životom, zúčastnia sa ho aj naši zahraniční partneri z Rumunska, Poľska, Nemecka, Česka a Maďarska.“
Ako sa cítite na novom mieste v priestoroch bratislavskej YMCA?
„Sálu máme teraz oveľa lepšiu, aj divákov chodí viac, ako keď sme hrávali vo V-klube, tak by som mal byť spokojný. A, samozrejme, aj som, ale klasik hovorí, že nič nie je dokonalé – určite by som vedel vymenovať niekoľko vecí, ktoré by som chcel zmeniť. Ale pozitívne je, že okrem nášho divadla SkRAT sa divadelná ponuka A4–ky rozširuje o ďalšie stabilné zoskupenia, v našich priestoroch pravidelne napríklad hosťuje Jožo Vlk so Stankou Vlčekovou či Sláva Daubnerová, Petra Fornayová, divadlo DISK z Trnavy, ale aj S.T.O.K.A. Myslím si teda, že máme veľmi silnú pôvodnú divadelnú dramaturgiu.“
Je vám niekedy ľúto za starým priestorom, v ktorom sa dnes oživuje bývalý V–klub?
„Nemám čas sa tomu venovať, ale dosť tomu celému nerozumiem.“
Klub má inú cieľovú skupinu ako vy.
„S tým nemám ani najmenší problém, skôr s tým, ako sa projekt realizuje-nerealizuje. My sme tam robili dvadsať až tridsať produkcií mesačne a vždy sa našiel niekto, kto bol nespokojný, teraz sú tam štyri, alebo šesť, a zdá sa, akoby to všetkým vyhovovalo. Náš vzťah s týmto priestorom, žiaľ, stále trvá, a bude trvať až do roku 2015. Dovtedy budeme za užívanie V-klubu Národnému osvetovému centru splácať dlžoby podľa splátkového kalendára. Tie vznikli po tom, čo nám dvakrát spätne zvýšili nájom o sto percent za ministra Daniela Krajcera.“
