Literárium / Ivan Kadlečík
Životopisné legendy Margity Figuli (pre účastníkov 15. Hviezdoslavovho Kubína vydal Theo H. Florin, 1969) nemožno vari inak ani označiť než naozajstná hodnota. Čistý tón v kakofónii perverzných pazvukov. Duch nepotrebuje veľa šramotu ani množstvo potlačeného papiera: stačí jeho krehký dotyk a závan, aby ho svoji spoznali a uverili. Tak Milan Rúfus v úvodných ôsmich vetách knižky vyslovil všetko, čo bolo nevyhnutné vypovedať o chvíli, keď sa človekova pamäť v nepokoji "pohne proti toku rieky a začne tiahnuť k prameňom. Margita Figuli cúva hore riečkou, sama seba sa spytujúc, kto vlastne držal pero v jej ruke, keď písala svoje čisté a krehké príbehy". Tým sa povedalo všetko.
A to, čo ďalej rozpráva Margita Figuli, sú nádherné legendy, báje a mýty o prítokoch, ktorými po stáročia pretekala a pritekala ľudská krv do jej rodu. Nie je to všetko asi pravda z hľadiska merateľných a tak ľahko sa za pravdu vydávajúcich povrchných faktov, ale je to prinajmenšom pravda z hľadiska najvyššieho, teda mravného a duchovného. Že totiž človek, zmiesený z tisícov neznámych i známych, ktorí v ňom žijú, nie je sám ani v spojnici minulého a budúceho, že ho nevytvára a nerozkazuje mu iba chvíľa a dnešok, ale – dalo by sa povedať – večnosť, ktorú poslúcha. Stojí teda nad chvíľou a prítomnosťou, nežije a nečerpá iba z nich a pre ne, ony ho môžu doráňať, ale nie zničiť. Ľudskosť je večná. A najvlastnejšia je vyhnancom, pútnikom a bludárom, "ktorých hnal život, lebo od života niečo chceli".
Upieranie zraku na to neskutočné, čo bude a chce byť, sa nezaobíde bez hlbokého prežitia a precítenia toho, čo bolo, a potom nie je vôbec paradoxné, že vpred možno ísť aj (alebo len?) cúvaním. Cúvaním k prameňom, nie nechať sa niesť prúdom. Inak chaos dňa zastrie pohľad na hodnoty Času.
Poznámka. Toto je malá pokusná sondáž. Text som napísal pred vyše štyridsiatimi rokmi a subjektívne sa mi vidí, že vznikol dnes. Chcem si overiť zhodu či divergenciu vtedajšieho dneška s dneškom terajším. Či teda slovo dokáže trvať, alebo je to len závan vetra. Keby boli dôvody žartovať, ten istý text by som mohol uverejniť znova o týždeň a všimlo by si to len zopár ľudí, lebo nečítanie je dnes súčasťou bontónu a pýchou dobrých mravov. Treba neprestajne resuscitovať nielen texty, ale celé knihy autorov minulosti ako na knižných pultoch, tak aj a hlavne vo vedomí spoločenstva. Je to okysličovanie otrávenej krvi. Alebo chceme čítať Kasardovu Poslednú večeru?
