Debutová zbierka poviedok Usadenina (Marenčin PT, 2013) Ivany Gibovej je zaujímavým textom, narúšajúcim rutinnosť súčasnej literárnej produkcie hneď z niekoľkých dôvodov.
Koncept postmoderny, ku ktorému sa autorka otvorene hlási, je interpretačne veľmi komplikovaný, v konečnom stvárnení by však mal pôsobiť suverénne a navodzovať dojem nezáväznej intelektuálnej hry, ktorá svojou nejednoznačnosťou čitateľa pobaví a zároveň podnieti k „inému“ vnímaniu reality.
Sieť odkazov
Vytvoriť takýto text znamená zorientovať sa vo viacrozmernej sieti odkazov na diela, ktoré tu po sebe zanechali iní: ak z nich dokážeme dômyselne vyabstrahovať to dôležité a zakomponovať to do obrazu vlastnej autorskej skúsenosti, prepracujeme sa k originálnemu konceptu písania (ktorý svoju pôvodnosť - ako inak - ostentatívne spochybňuje a popiera).
Gibovej poviedky tento zámer napĺňajú nadmieru, no okrem metatextovej majú aj základnú rozprávačskú líniu: sú svedectvom o (ne)láske, osamelosti a strácajúcej sa realite dneška, ktorá je natoľko hmlistá, že postupne stráca zmysel a vnímame iba jej neurčité stopy. Aby ich bolo možné dešifrovať, je potrebné pochopiť smer ich vzájomných vzťahov a súvislostí.
Viaceré poviedky preto evokujú formálnym spracovaním bludiská, v ktorých sa okrem určujúcich literárnych fenoménov súčasnosti odráža predovšetkým citlivosť a zraniteľnosť vnútra hlavných postáv (ktorých predobrazom môže, ale aj nemusí byť samotná autorka).
Ak je cieľom hrdiniek opatrné hľadanie citu, Gibová tento zámer v duchu post〜modernej tradície opakovane mystifikuje, redukuje na úroveň sterilnej sexuálnej dominancie, pri ktorej snaha ovládnuť a manipulovať druhého znemožňuje vnútorné naplnenie.
Psychologická dvojznačnosť postáv
Psychológia postáv zaujme najviac svojou dvojznačnosťou — krehká neistota vnútra, vyjadrená posadnutosťou potreby sebakontroly, sa v nich stráca pod cynickou maskou arogantnej femme fatale. Tá si je až príliš dobre vedomá svojej osudovosti a toho, že ju v „reálnom svete“ nedokáže dostatočne prejaviť, preto sa postupne transformuje do fikcie (o takejto doslova fyzickej projekcii rozpráva napríklad poviedka Telo v príbehu).
Gibovej postmoderna je bravúrne vyskladaná z citátov rôznych úrovní a reprezentuje zložitý, premyslene vykonštruovaný metatext. To však nemusí byť automaticky jej pozitívom.
Neprehľadnou vnútornou štruktúrou, neustálym upozorňovaním na erudovanosť autorky a napokon aj zbytočným akademizmom môže nepoučeného čitateľa odradiť a niekde na polceste medzi Rolandom Barthesom či Vladimírom Ballom priviesť k otázke: „Kde zostala radosť z príbehu?“
Autor: Lenka Szentesiová
