KNIHA TÝŽDŇA / MILAN PAŠTÉKA – UHOL ODVAHY
Milan Paštéka bol intelektuálny maliar, ktorý osudovo premyslel i precítil rozdiel medzi figuratívnou maľbou a abstrakciou
„Čosi sa (...) nemení, čosi dôležité zostáva konštantné: uhol odvahy.“ To je výrok Milana Paštéku (1931 – 1998) z roku 1969, ktorý je podtitulom knihy Juraja Mojžiša Milan Paštéka – Uhol odvahy (Galéria Nedbalka 2013) i názvom výstavy o tomto umelcovi. Podľa Mojžiša mal Paštéka veľký podiel na intelektualizácii slovenského moderného umenia, „chcel a vedel vášnivo povedať svoju osobnú, výtvarnú pravdu“.
Juraj Mojžiš zvolil zaujímavú verbálnu i vizuálnu kompozíciu knihy – hneď na prvých stranách sa prelínajú ukážky z maliarovej tvorby s úryvkami zo spomienok jeho brata Jozefa. Milan Paštéka, rodák z Trenčína, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Ľudovíta Fullu a Jána Želibského, bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu, v roku 1966 sa stal nositeľom Ceny Cypriána Majerníka a v roku 1968 ako štipendista pobudol v Paríži. Juraj Mojžiš uvádza podrobnú bibliografiu Paštékových výstav (samostatných i skupinových) doma aj v cudzine, jeho realizáciu gobelínov, spoluprácu s filmom i s architektmi. „Výtvarné dielo Milana Paštéku sa stalo integrálnou súčasťou toho najkvalitnejšieho slovenského moderného umenia.“
Aristokrat mlčania?
Podľa Mojžiša bol Paštéka nezvyčajne senzitívny a intelektuálny zároveň. Čítaval práce filozofov, rád sa stretával napríklad s Miroslavom Marcellim a Miroslavom Petříčkom, mal podiel na preklade knihy J. F. Lyotarda Čo maľovať? Podnetom pre Paštékove úvahy o vizualite, o motíve, o farebnej škvrne, o kompozícii... bolo dielo Paula Cézanna. Paštékove články, výroky, ankety, jeho Záznamy, rozhovory majú šírku a hĺbku a Mojžiš sa vyslovuje: „Napriek tomu – čertvie prečo – nazvali ho aristokratom mlčania.“
Na druhej strane je pravdou, že „téma ticha bola veľkou témou maliara Milana Paštéku“. Mojžiš rozdelil svoj text o Milanovi Paštékovi do siedmich kapitol, obohatil ho ukážkami z umelcovej tvorby, no popri nich vkomponoval do knihy fragmenty výtvarnej výpovede niektorých inonárodných tvorcov, ktorí mohli byť a niekedy aj boli pre Paštéku inšpiráciou (Hofmann, Bacon, Giacometti, Antes, Turner a iní). Pri hodnotení maliarovho diela berie relevantne do úvahy významného interpreta jeho tvorby – Rudolfa Filu.
O Paštékovej výtvarnej ceste hovorí Mojžiš ako o hľadaní vizuálneho jazyka. Prepája ju s biografiou, komparuje jednotlivé výtvory v chronológii tvorby, v slovenskej a českej výtvarnej scéne, v galandovskom definovaní moderného umenia, v ideológii doby, aby, ako píše, „sa maliar Milan Paštéka stal maliarom pre maliarov“. Vysvetľuje, prečo „bol rešpektovaný dokonca aj medzi otvorenými odporcami galandovcov“, hoci napríklad v roku 1959 jeho autorskú výstavu Obrazy v predvečer vernisáže zatvorili.
Stavy melanchólie sa pretavili do tvorby
V čase normalizácie zažil útoky na svoju tvorbu i osobu, ale vo svojom ateliéri sústredene pracoval a vznikalo dielo – myslenie kresbou, maľbou, filozofická aktivita, zamyslenia nad sklamanými nádejami. Mojžiš uvádza, ako sa stavy melanchólie pretavili do Paštékovej tvorby. „Veď nič viacej neusvedčovalo normalizáciu z nenormálnosti ako irónia inteligentného znevažovania.“
Mojžiš zakomponoval do knihy predovšetkým autorove olejomaľby, ale „jeho kresby farebnými ceruzami, pastelmi, farebnými tušmi, akvarelmi a ich kombináciami sú sebestačné výtvarné diela.“ Svoj pohľad na Paštékovu tvorbu dopĺňa aj citáciami z jeho textových Záznamov, ktoré pomáhajú odkryť a pochopiť umelcovo myslenie a zámer, túžbu dešifrovať svet. A skepsu. „Milan Paštéka bol intelektuálny maliar a osudovo premyslel i precítil rozdiel medzi figuratívnou maľbou a abstrakciou.“
V knihe Juraja Mojžiša sledujeme „príbeh“ Paštékovho výtvarného diela prepojený s príbehom jeho predčasne uzavretého života (tragickú dopravnú nehodu neprežil). A hoci kniha prináleží k odbornej literatúre, čítame ju ako epické umelecké dielo, doplnené vizuálnym efektom, ktorý poskytujú Paštékove výtvarné výpovede. Mojžiš ani v tejto knihe nezaprel svoju schopnosť fabulovať dojmy z umeleckých diel. A nemožno nespomenúť i nápaditý grafický dizajn knihy (Julo Nagy) a precízne fotografie (Peter Paško).
