Aký osud čaká ukradnuté morky? Hesso Jašterák to vyveští z pexesa

Fanúšikovia radošincov si herca MICHALA KUBOVČÍKA iste všimli už dávnejšie v divadle. Mnohí ho však teraz viac poznajú ako Hessa Jašteráka z nočnej humoristickej televíznej relácie Haló. Retropánko, čo veští z pexesa, sa stal rýchlo populárnym a chytajú sa pri ňom už ďalšie paródie.

Ako prežívate zvýšený záujem o svoju osobu?

Ľudia ma spoznávajú z dvoch dôvodov: buď som im známy ako Jogi zo seriálu Panelák, alebo ako Hesso Jašterák. Panelák už beží v telke pár rokov, má svoju tradíciu, ale Haló je nové. Ukazuje sa, že ľudia reláciu berú. Sú aj negatívne pripomienky, ale častejšie sa ľudia tešia. Stáva sa, že idem po ulici a pokrikujú na mňa Hesso alebo Jašter. Keď chodíme s radošincami hosťovať, diváci občas za mnou prídu, aby mi povedali, že ma sledujú a páči sa im to.

Hlavne reakcie mladých naznačujú, že sa na obrazovke objavil prijateľný humor. Ako sa podarilo presadiť nápad?

Vznikol niekedy na jar 2012. Pôvodný zámer bol urobiť reláciu, ktorá by parodovala výlučne veštenie. Mal som veštiť z pexesa, Sveťo Malachovský z rôznych predmetov, Lujza Schrameková z múky a z jedla, Ďuro Tabaček zo snov. Relácia sa mala volať Veštiareň alebo Orákulum. Potom sa koncept zmenil a rozmýšľali sme nad názvom Bludy. Začali sme točiť v auguste minulého roka, začiatkom septembra sme začali vysielať. Prvá séria bola akýmsi rozbehom, ale stále sa učíme za pochodu, čo áno a čo nie.

Nemusíte mať všetko dopredu presne vymyslené?

Dano Dangl to od začiatku nechcel siliť. Nechali sme Haló žiť svojím životom, nech si robí cestičku, nech sa ukáže, čo funguje a čo nie. Bolo veľmi príjemné, že riaditeľ televízie nám dal voľnú ruku a nestopol ju už po prvých častiach, ktoré mali nízku sledovanosť. Dal nám dvanásť častí a povedal nám, že počas tohto vysielacieho obdobia sa môžeme chytiť. Ale už pri deviatej časti mala relácia takú tendenciu, že nám riaditeľ sľúbil ďalšiu sériu a v nej sme dostali k dispozícii štáb, interiéry aj exteriéry. Naša práca tak môže byť ešte slobodnejšia.

Parodujete v relácii na viacero tém. Čo myslíte, prečo sa tak dobre chytilo ako prvé práve vaše veštenie?

Veštenie si samo pýtalo paródiu. Ak si niekedy v noci zapnete televízor a narazíte na reálne veštenie cez obrazovku, je to groteska sama osebe. Smutné na tom je, že do vysielania vtedy za drahé peniaze naozaj volajú ľudia s problémami a samozvaný veštec im tam veští také bludy, že normálny človek sa chytá za hlavu. Sú to úplne paušálne frázy, ktoré vie povedať každý. Vyveštiť niekomu, že sa narodil ako decko a umrie na sklonku života, alebo že v kartách vidno nejaký problém s rodinou, alebo že má piť viac vody, na to veľké veštecké schopnosti skutočne nepotrebujete. Nezatracujem jasnovidecký chlebíček, ale tí, čo to naozaj vedia, vám pri prvom stretnutí farbisto vykreslia také detaily z vášho života, že vás to musí ohromiť.

Bude sa niečo v pripravovanej sérii meniť?

Meniť nie, len sa obohatí o nové rubriky, figúrky a dúfame, že sa nám podarí posunúť sa opäť o kúsok ďalej. Pre mňa je veľkou vecou aj to, že relácia nepodľahla všeobecnému trendu smiechovania. Nemá namiešavaný žiaden umelý smiech, humor si z nej musí divák vydolovať sám a napriek tomu má svojho diváka.

Vám do relácie nevolajú obyčajní smrteľníci za veľké sumy, ale ľudia z réžie. Máte dopredu všetky hlášky pripravené?

Funguje to tak, že mám nachystané a prezreté sady pexeso kartičiek, ktoré chcem v relácii práve použiť. Inak nič extra pripravené nemám. Je pravda, že otázku mi vždy dá niektorý kolega zo štábu alebo z réžie. No až do ostrej neviem, čo sa ma spýta, je to jeho momentálny nápad. Napríklad, aký osud čaká morky, ktoré volajúcemu práve ukradli. Na to musím reagovať. Niekedy témy tak presne sedia na vybrané pexeso, až sa čudujem, ako sa všetko dá skĺbiť, poprepájať.

Koľko sád pexesa máte?

Už riadnu zbierku, a keď ma ľudia stretnú, často mi chcú venovať svoje obľúbené. Moje sestry mi hovoria, že najlepšie veštím z tých starých obchytaných, s ktorými sme sa v detstve spolu hrávali.

Vašou najnovšou paródiou je postava učiteľa hudby Janka Rehotského. Tiež sa teší mnohým fanúšikom. Reagoval na vás už aj Janko Lehotský?

Keďže sa pohybujem v umeleckom prostredí, viem, že postavu „Džejára“ zaregistrovali aj profesionálni hudobníci. S Jankom Lehotským som sa po natočení všetkých častí náhodou stretol na jednej akcii, ale nebavili sme sa o tom.

Keď sa ako desaťročný zabával pri platni Jááánošík od radošincov, nemohol tušiť,
že si v tejto klasike raz sám zahrá. Momentálne so Stanom Štepkom pochodili
Slovensko s Jááánošíkom po 300 rokoch. Monológ Uhorčíka si Michal písal sám.

Ako sa vám podarilo s nápadmi preraziť?

Na túto reláciu som čakal veľmi dlho. Dávno som chcel niečo takéto robiť, ale nikoho som nepoznal, nemal som kontakty. V roku 2005 som pokusne poslal Danovi Danglovi scenáre do relácie SOS. Krátko na to si ma zavolal do producentského centra. Povedal mi, viete, pán Kubovčík, chodí nám sem veľmi veľa scenárov, ale vy ste jediný, ktorému sme sa ozvali naspäť. Vyjadril sa, že sa nebude vyhýbať spolupráci v budúcnosti. Potom si ma raz Sveťo Malachovský s René Štúrom zavolali do jednej scénky v rámci relácie Oooops!. Tam som sa stretol s Lukášom Zednikovičom, ktorý ma neskôr obsadil do skrytej kamery v Cat girl. To dopadlo veľmi dobre. Medzitým sa stále vymýšľali piloty na rôzne zábavné relácie, tak som priebežne písal a odovzdával scenáre a pokúšal som sa uspieť s nimi. Vychytávky som si však držal doma v šuflíčku a postupne ich inscenujeme v Haló. Takémuto druhu humoru sa venujem odmalička.

Čo to znamená?

Mal som osem či deväť rokov, keď som napísal skeč o dvoch ľuďoch na zastávke. Bolo to také milé, o počasí a tak, doteraz to mám niekde odložené. Ako dvanásťročný som videl u nás v račianskom kine Nádej film Horúce strely 2 a tam som skoro zomrel od smiechu. Vtedy to tak nejako precvaklo a uvedomil som si, že toto by som chcel robiť. Okrem toho som bol veľmi ovplyvnený televíziou: Lasica–Satinský, Možno príde aj kúzelník, Televarieté. Keď som videl Menšíka, Sobotu, Krajíčka s Hlaváčkom alebo neskôr radošincov, Kaisera s Lábusom, Šimka a Grossmanna či Holzmanna, vždy som žasol nad tým, ako to tí ľudia robia, že sa pri nich ostatní váľajú od smiechu.

Politický kabaret vás nezaujal?

Do toho som sa nikdy nechcel zavŕtať, a nemám potrebu ani teraz.

Ako sa staviate k improvizácii?

Improvizácia veľmi dobre preverí, či veci rozumiete, alebo nie. A je jedno, či je to improvizácia na javisku, alebo v živote. Nikdy nezabudnem, ako nám raz Dodo Gombár počas skúšky hry Aj kone sa strieľajú v nitrianskom Divadle Andreja Bagara zakázal používať text zo scenára a my sme museli reagovať v logike postáv na situácie, ktoré on vymýšľal.

S priateľkou Zuzkou sú obaja výborní komici, ich skeče v humoristickej relácii Haló a
Michalovo veštenie z pexesa majú medzi divákmi veľa priaznivcov. Staršie diely Haló
opakuje Joj Plus od pondelka do piatka o 20.00 a na jeseň sa pripravujú nové
pokračovania.

Máte veselo aj v rodine?

Môj otec je výborný rozprávač, všetci moji kamaráti túžia, aby ho niekto posadil na javisko na stoličku, zažal naňho reflektor a nech len rozpráva. Moje sestry, to je zvláštna kategória, tie ma dokážu dohnať k slzám, samozrejme, od smiechu. Mama zase všetko pozoruje, ale potom keď z času na čas niečo zadrie, to je koniec sveta. Mám skvelú rodinu, vďakabohu za ňu. Priateľka Zuzka (herečka Zuzana Šebová, pozn. red.) je mimoriadny komediálny zjav, čo je zrejmé každému, kto pozerá Haló, alebo ju pozná z predstavení v GunaGu.

Hovorí sa, že humoristi známi z divadla či z televízie bývajú v súkromí morózni, ako je to s vami?

Kedysi som vedel zabávať celý kolektív okolo seba, ale dnes už nemávam tak často túto potrebu. Je to asi aj tým, že mám čoraz viac povinností a málo voľna. Svoj humor rozdám na javisku alebo pri nakrúcaní, potom som rád sám alebo v spoločnosti ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať aj vážne.

Vyzerá to, že prostredie Radošinského naivného divadla, ktorého ste členom, je vám žánrovo blízke. Ako ste tam zakotvili?

Už počas školy som hosťoval v Nitre, bol som tam aj niekoľko rokov po jej skončení. Práve tam na nástenke bol vyvesený oznam o konkurze do radošincov. Prijali ma, prešiel som, ale pán Štepka mi potom napísal, že zatiaľ pre mňa nemá postavu, aby som počkal. O rok ma zavolali do inscenácie Veľké ilúzie, kde som hral mladého Stanislava Štepku.

Do Paneláku ho zavolali hrať Jogiho, partnera Inči – teda Zuzany Šebovej. Pri telefóne sa rozosmial, v produkcii vtedy nikto netušil, že so Zuzkou tvoria pár aj v skutočnosti. Tvorca seriálu Andy Kraus sa potešil: „Nestalo sa to prvý raz, čo som vytušil, kto sa ku komu hodí.“

Akú svoju divadelnú postavu máte najradšej?

Veľmi rád som mal inscenáciu Mám okno, nielen preto, že som hral postavu psychiatra, ale aj preto, že to bola citlivá hra, ktorá neskutočne krásne rezala do živého. Momentálne mám najradšej Uhorčíka z hry Jááánošík po 300 rokoch, ktorého monológ som si pripravoval sám. Je to neuveriteľné. Keď som v desiatich rokoch počúval dookola platňu o Jánošíkovi a šúľal som sa pri nej od smiechu, netušil som, že raz budem hrať ja toho Uhorčíka s tým istým pánom Štepkom v tom istom divadle.

Nemáte chuť na vlastné autorské divadlo?

To je ešte otázka budúcnosti.

Chceli ste byť odjakživa hercom?

Svet hercov a zabávačov v televízii ma fascinoval, ale veľmi ma lákali uniformy, napríklad hasičov alebo záchranárov. Život je pestrý a nikdy neviete, čo všetko ešte budete robiť. Ale podvedome som cítil, že cez herectvo by som sa mohol postupne dostať k autorským veciam.

Ako hodnotíte televízny zábavný priemysel u nás? Je pre vás dôležitá konkurencia?

Konkurencia je dobrá pre inšpiráciu, nie na súťaženie. Aspoň v humore. Tu je každý originál. Nemôžete porovnávať Ivana Krajíčka, Stana Radiča a Jiřího Sováka – každý bol jedinečný. Myslím, že dnes si každý vie nájsť cestičku k humoru, ktorý má rád, či už v televízii, alebo na internete.

V nitrianskom Divadle Andreja Bagara účinkoval Michal Kubovčík už ako študent VŠMU.
Po škole v ňom niekoľko rokov hosťoval. S jednou s uznávaných autorít Jozefom
Dóczym sa stretol v inscenácii dobrodružnej rozprávky Peter Pan.