V Bratislave už hral na jeseň 2010. To ešte tvorili pár s Markétou Irglovou, a získali Oscara za pesničku z filmu Once. Bol to silný večer, no takým sa GLEN HANSARD snaží urobiť každý svoj koncert. V sobotu nedeľu ho v Ateliéri Babylon okrem kapely The Frames bude sprevádzať aj sláčikové kvarteto a dychové trio.
Na súčasnom turné hráte v kluboch, aj na veľkých festivaloch a vždy sú to dosť rôzne kombinácie pesničiek. Podľa čoho sa rozhodujete, čo práve zaznie?
„Sú to len pesničky. Akékoľvek sa nám zdajú vhodné v ten moment, zahráme ich. Musí to sedieť do nálady. Samozrejme, som na turné k svojmu sólovému albumu, to je základ večera, ale môže prísť čokoľvek.“
Aj coververzie?
„Hej. Niekedy napríklad vytiahneme niečo od Dylana alebo napríklad Astral Weeks od van Morrisona. Milujeme hudbu, nemusia to byť nevyhnutne moje vlastné veci, nie sme egocentrici.“
Znamená to, že sa považujete za súčasť tradície autorov, ktorí preberali alebo upravovali inú hudbu?
„Dá sa to povedať aj tak, že nerozlišujeme svoje a cudzie pesničky, existuje len dobrá a zlá hudba.“
Po skupinách The Frames a spolupráci s Markétou Irglovou v projekte Swell Season ste vlani urobili sólový album s úplne inými muzikantmi. Kto vás vlastne teraz sprevádza?
„Na pódiu je nás dvanásť. Chcel som si vyskúšať niečo iné, s väčším množstvom ľudí. Nové zvukové farby. Okrem chalanov z The Frames sú tu aj sláčiky a dychové nástroje – dvojo huslí, viola, violončelo, trombón, trúbka a saxofón. Je to veľmi zaujímavý experiment. V starých pesničkách vlastne hľadáme nové a v tých najlepších momentoch je to úplne magické. Oni sú džezmeni, veľmi sme ani neskúšali. Nerobí im problém pohrať sa s týmito pesničkami.“
Bob Dylan hrá svoje staré veci naživo tak radikálne inak, že aj mnohí skalní fanúšikovia ich spoznajú až podľa textu. Aj vy?
„Nie. Nerobíme nič také, čo by sa nedalo spoznať.“
Bolo ťažké naštartovať znovu The Frames?
„Naopak, keď fungujete tak dlho ako my a stále ste priateľmi, je to veľmi ľahké. Dokonale sa poznáme, stále nás to spolu baví a máme pocit, že ešte vieme spolu nachádzať niečo nové. Špeciálne keď sme na pódiu. Tento rok by malo vyjsť DVD z nášho turné k 20. výročiu. Bude to hodinový film, robil ho kamarát, ktorý je fotografom. Vysvetľoval nám to ako vizuálnu náladovku, kde účinkujú The Frames. Sami sme zvedaví.“
Uvažujete aj o albume?
„Už sme sa o ňom rozprávali. Máme pár nových pesničiek, možno nejaké zahráme aj u vás. Ale opäť – závisí to od nálady (smiech). Nemáme stanovený dátum vydania ani nahrávania. Keď to bude mať prísť, tak to príde. Možno sa tam ocitnú aj nejakí hostia, napríklad Eddie Vedder.“
Prečo práve on?
„Je to skvelý muzikant, veľmi inšpiratívny. Som veľmi rád, že som ho spoznal. Keď sme spolu boli na turné k jeho albumu Ukulele Songs, zašli sme do štúdia a nahrali pár vecí. Možno z toho nakoniec nič nebude, netuším, preto si nerobím žiadne špeciálne plány. Nechávam všetko otvorené.“
Dvaja priatelia a dva rozdielne filmy
Bol to príbeh, ktorý skôr pripomínal film než skutočný život. Filmom Once sa začal, filmom The Swell Season sa skončil.
Keď sa spoznali, ona bola ešte tínedžerka z malého moravského mesta a on, írsky muzikant, už mal dávno po tridsiatke. Zoznámili sa cez Markétinho otca, keď Glen Hansard so skupinou The Frames hral vo Valašskom Meziříčí. Čaro zafungovalo – začali spolu chodiť, dokonca aj robiť hudbu. Ako pár si zahrali hlavné postavy v nezávislom filme Once (2006), kamarátovi režisérovi dali aj niekoľko pesničiek a potom to zrazu prišlo.
Už nominácia na Oscara bola veľkým prekvapením, víťazstvo na prestížnych cenách v roku 2008 ešte väčším. Sympatická dvojica sa stala zo dňa na deň slávnou a začala koncertovať po celom svete. A k nej sa pridali aj traja filmári, ktorí nakrútili dokument The Swell Season (2011).
Je to veľmi silný film. Netýka sa len hudby, je nezvyčajne otvorený aj v osobných témach. Film ukazuje prvé tlaky na Glena a Markétu zvonka aj zvnútra. Dvaja blízki ľudia sa postupne vzďaľujú až sa rozídu, okrem napätia a hádok medzi nimi príde aj na drsný príbeh Hansarda seniora.
Keď sme robili rozhovor, Glen bol vo vlaku a jeho hlas znel cez telefón nesústredene. Dvakrát nás prerušilo a potom som sa už nedovolal, no ten dokumentárny film mi stále vŕtal v hlave. Tak som mu poslal esemesku, že ho nechcem otravovať, len ma ešte zaujíma jediná vec - či niekedy oľutoval, že si filmárov pustil tak blízko k telu.
Nemusel odpovedať, ale odpísal mi. „Neľutujem. Pozvali sme ich, a to, čo ukázali, sú dvaja priatelia, ktorí sa veľmi milovali, ale čoraz väčšie publikum a strata súkromia ich tak vyčerpali, že sa rozišli. Je to irónia, ale je dôležité vidieť tieto veci otvorene. Sme priateľmi a film nám umožnil vyrovnať sa so všetkým a ísť ďalej.“
Ich príbeh žije aj v muzikáli Once, ktorý sa stal veľkým brodwayským hitom. Vlani získal osem sošiek na Tony Awards a už sa začal hrať aj v Británii.
