RECENZIA / KNIHA
Je to príbeh Sereny a Toma, tretím členom ľúbostného trojuholníka je Britská tajná služba.
Na McEwana sme zvyknutí ako na autora silných kníh, ktoré sa ako skalpel zarezávajú priamo do vnútorností ľudskej psychiky – jeho operácie bývajú presné, silné, šokujúce, niekedy až perverzné.
Operácia Medový motúz sa však od McEwanových „operácií“ líši – má pokojný, zdĺhavý, medový rozbeh. Zatiaľ čo pri jeho klasikách ako Pokánie či Na pláži je čitateľ od prvej chvíle naplno vtiahnutý do deja, tu sa do vnútra knihy a hlavných hrdinov dostáva pomaly a zdráhavo.
Nepoznaná Serena
Dej sa odohráva v prostredí britskej tajnej služby MI5. Čitateľ spoznáva jej zákulisie a históriu, a to až do čias studenej vojny. Pre našinca to môže byť zaujímavý pohľad - ako to vtedy bolo na druhom brehu. Samotný dej knihy to však skôr spomaľuje a rozvláčňuje.
Serena, mladá dcéra biskupa a oddanej, ale vnútri hlboko frustrovanej ženy v domácnosti, sa cez vzťahy s mužmi dostáva do služieb britskej tajnej služby. Jej profesia je tým úzko zviazaná s partnerským (i priateľským) životom. Neskôr sa z nej stane tajná agentka, ktorá má maskovane financovať nádejného pravicového spisovateľa Toma. Toho čitateľ spoznáva najprv cez jeho poviedky, čo je zaujímavý zážitok.
Serena sa, samozrejme, do svojho „objektu“ zamiluje a vzniká medzi nimi silný vzťah. Do hry vstupuje ohrdnutý kolega a počas toho, ako sa čitateľ prehrýza zložitým politickým a ekonomickým pozadím tajnej služby, sa nad Serenou zbiehajú mraky, aby sme sa na konci predsa len dočkali prekvapenia typického pre McEwana.
Serena je osoba, ktorá sa síce čitateľovi predstavuje v prvej osobe, ale je takmer až do konca knihy nezrozumiteľná a nepoznaná – čitateľ nevie, kto to vlastne je. Zdá sa, akoby ju len poštuchávali vonkajšie okolnosti - počínajúc matkou, ktorá ju presvedčila študovať matematiku pre vlastnú profesionálnu frustráciu, a sivými inštanciami tajnej služby končiac.
Autor udržuje čitateľa na vážkach, kto vlastne Serena je a či jej má jej klamstvá a zbabelosť odpustiť.
Zblízka ju vidíme až na konci knihy, počas nečakaného rozuzlenia tohto ľúbostného trojuholníka (Serena, Tom a tajná služba). Koniec knihy neprináša búrlivé scény na hrane života či duševného zdravia. Prináša skôr poznanie, odpustenie, očistenie a zmierenie. Ďalšia silná podobá lásky, ale i perverznosti v podaní Iana McEwana.
Nijaké zajakávanie
Celá „operácia Medový motúz“ – krycí názov pre akciu tajnej služby v boji proti totalitnej komunistickej ideológii, je trochu zvláštna, vykonštruovaná, ťažko uveriteľná, ale na to sme u McEwana zvyknutí a radi mu to prepáčime – hlavne ak je to iba odrazový mostík na výpravu do miest v ľudskej duši, kam sa len málokto odváži. V tomto prípade je však tento odrazový mostík trochu únavný, zdĺhavý, akoby chcel dať autor „vyžrať“ čitateľovi bezútešnosť a úmornosť britského úradníckeho sveta.
Slovenský preklad je veľmi odťažitý - akoby hovoril slovenčinou, ktorú väčšina Slovákov nepoužíva – vzdelaných ľudí nevynímajúc. Okrem diktátu spisovnej slovenčiny, ktorá reálne používaný jazyk skôr krúti a vzďaľuje od ľudí („lúštili hrach“, „Jurajovské obdobie“), sa v knihe používajú krkolomné frázy, ktoré zbytočne komplikujú jednoduché veci („jeho orgazmus bol nepostihnuteľný“ – rozumej, nemohol ho dosiahnuť). Pôsobia rušivo a neautenticky.
Hrdina knihy spisovateľ Tom sa v jednej chvíli sťažuje, že jeho príbeh nie je dostatočne vzrušujúci – „nijaké zajakávanie, nijaká krútivá sila“. Podobný pocit vzbudzuje aj celý román Operácia Medový motúz. Od McEwana je to lekcia, že nie všetky knihy musia byť strhujúce, aby sa čitateľ dopracoval k zaujímavému poznaniu – nielen v podobe rozuzlenia deja, ale aj symbolicky, vo vlastnom vnútri. Je to originálna a psychologicky múdra lekcia, ako možno naložiť so zradou a zranením.
Autor: Hana Ševčíková
